Zástavník ľudskej slušnosti a nádeje II.


dubček štvorecAlexander Dubček – charizmatický politik viery v lepší a spravodlivejší svet

Spracoval: (ddk) – Foto: archív SNN

V minulom čísle sme uverejnili prvú časť rozprávania profesora PhDr. Ivana LALUHU, CSc., ktorý bol dlhoročným priateľom a spolupracovníkom Alexandra Dubčeka; v rokoch 1990 – 1992 bol poslancom FZ ČSFR a v rokoch 1992 – 1994 prvým predsedom Zahraničného výboru NR SR. Je autorom a spoluautorom kníh o A. Dubčekovi. Dnes jeho prenikavú črtu dokončujeme. Ako vrcholný predstaviteľ strany na Slovensku sa Dubček dožadoval, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti. To je útok na základné tabu dovtedajšej politiky.

V máji 1967 formuluje svoje nové krédo: od diktatúry proletariátu k všeľudovému socialistickému štátu – z čoho vznikol pojem socializmus s ľudskou tvárou. V dynamike politických sporov nebol žiaľ čas na širšie teoretické zdôvodňovania. Dubček bol intuitívny empirik s hlboko ľudským zmyslom pre demokraciu. Obdobie, keď bol šéfom strany na Slovensku (1963 – 1967), sa dnes nazýva aj termínom „bratislavský odmäk“ či „bratislavské predjarie“.

SLOVENSKÉ PREDJARIE

V januári 1968 Alexander Dubček nahradil vo funkcii šéfa československej komunistickej strany neobľúbeného A. Novotného. Rok 1968 – tento veľký demokratický, reformný pohyb v spoločnosti – bol nesporne vrcholom politickej činnosti A. Dubčeka.

dubček 5Obrodný proces, pod nie celkom presným názvom „pražská jar“, sa stal známy po celom svete. Nebol to náhodný jav. Vyrastal prirodzene z vývojového posunu slovenskej a českej spoločnosti, ktorá bola vtedy vo vysokom stupni gravidity spoločenskej krízy. A to ani nie tak pre bezprostredné chlebové otázky, ale pre nové potreby a nároky spoločnosti, ktorá sa znepokojovala tým, že výrazne zaostáva za krajinami západnej Európy, za ich celkovým civilizačným vývojom a zmenami v spôsobe života a v jeho kvalite. Opätovne sa objavila požiadavka otvorených okien do Európy.

Spoločnosť bola netrpezlivá a plná nádejí a očakávania. A má zodpovedný politik za takejto situácie, ak okrem toho zistí, že vonkajšie faktory sú nepriaznivé, cúvnuť alebo sa pokúsiť o nápravu a zmenu? Alexander Dubček a reformisti, ktorí k náprave smerovali už predtým, sa rozhodli pre druhú cestu. Neuspeli. Sila tankov premohla silu myšlienok. Ale len dočasne. Alexander Dubček – svetom obdivovaný a uznávaný – sa de facto stal väzňom na slobode, diskriminovaní boli aj ostatní prívrženci reforiem a tí, čo nesúhlasili so sovietskou vojenskou okupáciou (1968 – 1989).

Na okraj vzťahu k hodnoteniu roka 1968 a jeho kontextu s rokom 1989 sa žiada poznamenať, že politik a udalosti sú cenné nielen tým, čo sa momentálne dosiahlo, ale aj tým, na čo otvárajú priestor. Sny a vízie politika nebývajú totožné s aktuálnymi možnosťami doby, ale ak sú kompatibilné s pocitom a túžbou národa, podnecujú k aktivite a otvárajú priestor na ich naplnenie vo vhodnejších podmienkach. A bol to práve Alexander Dubček, ktorý vtedy ako prvý povedal celej sovietskej zóne ono povestné: kráľ je nahý!

ROKY NORMALIZÁCIE

Počas celých dvadsať rokov normalizácie Alexander Dubček vydržal, sebakritiky odmietol a vo svojich rozhovoroch a článkoch, ktoré sa podarilo uverejniť v západnej tlači, najmä v Listoch československej emigrácie vychádzajúcich v Ríme a v talianskych ľavicových médiách, kritizoval porušovanie ľudských práv v Československu a bol symbolom nádeje, že aj toto obdobie sa raz skončí.

On sám bol obklopený takzvanými telesnými osobnými strážcami doma i na pracovisku – boli dni, keď ich bolo niekoľko desiatok! V období perestrojky (prestavby) M. S. Gorbačova v ZSSR (začala sa v r. 1985) došlo k istému uvoľneniu pomerov a pod tlakom svetovej verejnej mienky mu vtedajší režim v roku 1988 dovoliť vycestovať a prevziať čestný doktorát politických vied najstaršej univerzity v Európe – Bolonskej univerzity. Jeho prejav vyvolal celosvetový ohlas. Vari najviac zapôsobilo odvolanie sa na svätého Františka z Assisi: „Bože, daj mi dosť pokory znášať veci, ktoré meniť nemôžem, daj mi dosť odvahy meniť veci, ktoré meniť môžem, a daj mi dosť rozumu rozlíšiť medzi týmito dvoma druhmi vecí.“

Dubček sa tak vracia naspäť do politiky; z Bologne do Bratislavy a potom do Prahy. Týmto prejavom sa prihlásil po prvý raz po desaťročiach vojenskej okupácie k idei spoločného európskeho domu, obhajoval reformy roku 1968 a vývoj spoločnosti k demokracii.

KANDIDATÚRA NA PREZIDENTA

Aktívne privítal november 1989 ako svoju druhú veľkú nádej. „Dubček na Hrad,“ ozývalo sa na Letenskej pláni v Prahe. Také boli iniciatívy Matice slovenskej a tak znel návrh predsedníctva Slovenskej národnej rady, ktorá prijala návrh Vladimíra Mináča. Také boli výsledky prvých prieskumov. Ale réžia českého Občianskeho fóra (OF), slovenskej Verejnosti proti násiliu (VPN) a zahraničných lobistov po veľkých presunoch v zmenách strategických vonkajších, medzinárodných síl sledovala iný cieľ. Neuznali návrhy, aby sa konalo referendum o osobe prezidenta, zákulisnými rozhovormi a dohodou s časťou nomenklatúry Komunistickej strany Československa (KSČ) bol vo Federálnom zhromaždení hlasmi poslancov ešte z čias normalizácie za prezidenta zvolený Václav Havel. Alexander Dubček sa stal predsedom federálneho parlamentu. Václav Havel nedodržal sľub, že v prvých slobodných voľbách v lete 1990 nebude kandidovať za prezidenta a uvoľní miesto Dubčekovi.

NOVÉ ODSTRKOVANIA

dubček 1Na Dubčeka sa začali nové tlaky a útoky zo strany pravice a radikálov. Snažili sa ho vypoklonkovať z politického života a obrazne povedané „uskladniť“ v depozitári dejín. Ale tak ako v roku 1968 po okupácii aj teraz zámer jeho neprajníkov prekazili občania. Keby neboli masové protesty občanov proti okupantom (1968) a za návrat Dubčeka, sotva by sa bol vrátil, rovnako aj jeho blízki spolupracovníci. A keby nemal takú veľkú dôveru aj po roku 1989, boli by ho zbavili už po roku funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia. Dubčekova popularita napriek všetkému bola a stále je vo verejnosti veľká. Dlhodobo je na prvom alebo druhom mieste trojčlenného peletónu osobností našich moderných dejín, na ktoré sú občania najväčšmi hrdí – Ľ. Štúr, M. R. Štefánik a A. Dubček... Za nimi nasledujú osobnosti ako A. Hlinka a M. Hodža – tak hovoria prieskumy verejnej mienky v rokoch 1991 – 2011. A pritom sa na máloktorého politika vylialo toľko neprávd, ohováraní a dehonestácie ako na neho. Svojho času, dokonca po roku 1989, ho obvinili z toho, že pripravoval štátny prevrat v Ghane. Normalizačných dvadsať rokov to bola kritika zľava, že zradil a pomáhal obnoviť kapitalizmus, a potom ďalších dvadsať transformačných rokov to bolo spochybňovanie Dubčeka sprava, že stále sníva o renesancii socializmu.

Neinštitucionalizovaná pamäť národa ho podržala v ťažkých chvíľach a ctí si ho nielen doma, ale aj vo svete.

Po roku 1990 sa Alexander Dubček vo funkcii predsedu parlamentu pričinil o prijatie zákonov, ktoré obnovili občiansku spoločnosť, pluralitu politického systému a zahrnuli do nášho zákonodarstva Listinu základných ľudských práv z legislatívy Európskej únie. Európska agenda bola po roku 1990 pre Dubčeka kľúčová. Jeho prvá zahraničná cesta vo funkcii predsedu FZ ČSSR viedla už v januári 1990 do Štrasburgu, kde nadviazal prvé oficiálne kontakty s Parlamentným zhromaždením Rady Európy a prebral Cenu mieru Alexandra Sacharova, ktorú mu udelil Európsky parlament. Václav Havel odcestoval na prvú návštevu do USA.

OSOBNOSTNÁ AURA

Povesť Dubčeka v Európe uľahčovala naše predvstupové rokovania s Európskou úniou; Dubček navštívil desiatky štátov, prijali ho s úctou králi, japonský cisár... Evanjelik z Uhrovca si porozumel – a to bez tlmočníka – s hlavou katolíckej cirkvi vo Vatikáne. Všade ho vítali davy ľudí. Bol naším poslom mieru, spolupráce a nádeje, že svet sa vyhne novým napätiam medzi Východom a Západom. Pomáhal obnovovať hospodárske a kultúrne väzby, ktoré počas studenej vojny boli zmrazené. Popredné univerzity sveta – v Bologni, vo Washingtone, v Madride, v Bruseli, v Dubline a nakoniec (!) aj Univerzita Komenského v Bratislave mu udelili čestné doktoráty, stal sa držiteľom najvyšších vyznamenaní mnohých štátov, jeho menom sú pomenovanú ulice, parky, stoja v nich jeho portrétne busty . A to nielen v Európe, ale napríklad aj v Indii, tam je to výraz uznania mnohých styčných bodov v životnom úsilí Mahátmu Gándhího a Alexandra Dubčeka.

dubček 3Pôsobenie Alexandra Dubčeka na politickej scéne po roku 1989 sa často zužuje len na problematiku spoločného štátu Čechov a Slovákov a na úsilie o jeho zachovanie. Je to síce tvrdenie opodstatnené, ale nevyčerpáva celú problematiku . Dubček bol vlastenec, čo neraz preukázal svojimi životnými postojmi. Nikdy nespájal fenomén národa a jeho existenciu výhradne s ideou spoločného štátu! Videl v tom však za istých podmienok reálnej rovnoprávnosti formu, ktorá sa mu javila ako vhodná pre rozvoj Slovenska. Zatiaľ čo v základnej programovej oblasti a v sfére politického zakotvenia sa Dubčekova transformácia od reformného komunistu demokrata k sociálnodemokratickej príslušnosti uzavrela, jeho vzťah k otázke štátoprávneho usporiadania, vzťahu Slovákov a Čechov v lete 1992 ešte nebol uzavretý. V šesťdesiatych rokoch podnietil rozvoj národného povedomia a táto etapa sa dočasne uzavrela vznikom federácie v roku 1968. V sporoch o tesnú alebo voľnú federáciu inklinoval k forme voľnej federácie. Demokratický centralizmus v jej fungovaní mu oprávnene nevyhovoval. Po roku 1989, keď sa znovu otvoril problém štátoprávneho usporiadania a videl nedostatky normalizáciou oklieštenej federácie, bol za autentickú federáciu, ktorá sa utvára zdola, keď národné subjekty odovzdávajú časť kompetencií „federálnej svokre“. A pohyb ide zdola nahor, a nie opačne. Na margo neúspešných rokovaní o úprave vzťahov Čechov a Slovákov pri zdokonaľovaní federácie (jeseň 1991 – jar 1992) uviedol: „Časť českej politickej reprezentácie nevyšla dosť v ústrety oprávneným požiadavkám, ktoré riešia otázku národnej identity, hospodárskeho postavenia a samosprávy Slovenska.“

Z osobných rozhovorov s Alexandrom Dubčekom a z diskusií, ktoré mal s ďalšími priateľmi (L. Ťažký, H. Kočtúch, J. Uher a iní), bolo zjavné, že Dubček sa postupne, aj keď bolestne, prepracovával k presvedčeniu o potrebe novej úpravy vzťahov Čechov a Slovákov na základe samostatných štátnych subjektov – ČR a SR –, ktoré si svoje vzájomné vzťahy upravia na základe tradičného priateľstva a vzájomnosti a v kontexte úsilia o príslušnosť k štruktúram európskeho spoločenstva. Aj keď sa A. Dubček pôvodne domnieval, že na to budú potrebné jedno až dve volebné obdobia, súhlas s tým, že časť poslancov FZ za Sociálnodemokratickú stranu Slovenska (SDSS) prispela k priechodnosti zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, svedčí o tom, že svoje úvahy o česko-slovenskej štátnosti a jej časovom harmonograme modifikoval a reálnu potrebu vzniku Slovenskej republiky vzal na vedomie a bol ochotný ju prijať. V osobných rozhovoroch mi neraz tiež prízvukoval, že ak vzniknú nové pomery a bude záujem, je pripravený pôsobiť aj v týchto nových podmienkach, čo som chápal ako ochotu pôsobiť v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky. Dubčekov zdržanlivý názor bol, nech idú do popredia tí, čo sa zaslúžili o Slovenskú republiku.

SPOCHYBNENIE KAPITALIZMU

V posledných rokoch problémy ekonomiky, jej krízové javy a sociálne napätia v globálnom rozmere znovu nastoľujú v nových podmienkach a v novom „dizajne“ staronové otázky: ako ďalej, čo s kapitalizmom naším? Osem mesiacov jari 1968 malo aj v tejto súvislosti zaujímavý rozmer – v priebehu uskutočňovaných reforiem, napriek nesúhlasu a hrozbe intervencie zo strany dogmatikov a jastrabov v celej zóne ZSSR, sa ukázalo, že vývoj v niektorých oblastiach a súvislostiach u nás smeruje aj za horizont vtedajšieho modelu socializmu. A to asi nakoniec rozhodlo?!

Predstavy reformátorov o východiskových obrysoch spoločnosti, ktorá by nebola ani tradične socialistická a ani kapitalistická, ju charakterizovali ako „projekt humanistickej varianty modernej civilizácie“. Po okupácii v roku 1968 boli podobné úvahy už bezpredmetné. No po vyše štyroch desaťročiach sú otázky ďalšej perspektívy spoločnosti už v globalizovanom rozmere, napriek všetkým úspechom vedy a techniky, znovu aktuálne a okrem sociálnej otázky je aktuálny aj vzťah k prírode, ktorá začína svojím spôsobom výrazne protestovať.

ODKAZ Z CNOSTÍ

Alexander Dubček najväčšmi dnes rezonuje svojimi osobnostnými a charakterovými vlastnosťami a s tým súvisiacim jeho vnímaním politiky, jej funkcií a hodnôt. Do politiky vniesol ľudské cnosti a hodnoty sociálnej spravodlivosti a humanizmu. Bol to politik konsenzu, politiku chápal ako službu občanovi a nadraďoval záujmy občana, komunity, národa nad parciálne záujmy rôznych zištných zoskupení. Uprednostňoval etickú, mravnú dimenziu politiky. Isteže, všeličo možno vytknúť aj jemu samotnému, ale rozhodne nie osobné koristnícke záujmy a porušovanie noriem spoločenského spolunažívania a tolerancie v medziach zákona. Ako hovoril, tak aj žil. A občania to pochopili a aj od toho sa odvíjala jeho ľudská charizma, ktorej sa tešil najmä u staršej generácie, ktorá ho poznala z osobného kontaktu.

Víziou Alexandra Dubčeka, pre ktorú sa aj stal homo politicus, bolo: aby každý človek mal možnosť ľudsky dôstojného a slušného života. Zdanlivo veľmi jednoduché, až akoby samozrejmé, a predsa, prečo je to tak ťažko splniteľné?!



Pridaj komentár