Štúr a štúrovci ako generácia vytýčili cestu k slobodnému životu vo vlastnom štáte. Kultúrna verejnosť – a nielen slovenská – si 12. januára pripomenula smutné výročie tragickej smrti jedného z najväčších velikánov slovenských dejín Ľudovíta ŠTÚRA. Všestranne nadanej a v národnom živote Slovákov všestranne aj pôsobiacej osobnosti, ktorá obohatila slovenské dejiny výnimočným autentickým prínosom a oprávnene dala meno celej generácii slovenských národovcov.
Ľudovít Štúr a štúrovci ako generácia vytýčili cestu, ktorá doviedla slovenský národ až k súčasnému slobodnému životu vo vlastnom štáte a ako rovnoprávneho partnera aj do spoločenstva slobodných národov sveta. Pritom generácia štúrovcov vždy zdôrazňovala potrebu zachovania si národnej individuality a rozvíjania hodnôt národného dedičstva Slovákov. A to vždy v duchu odkazu podstaty a zmyslu slovenských dejín, ktorým je – zvrchované rozhodovanie o našom národnom osude.
■ KODIFIKÁCIA JAZYKA
Štúrovský generačný program však nespočíval iba v slovách, ale bol naplnený aj tvorivými činmi. K najvýznamnejším patrí kodifikácia spisovnej slovenčiny ‒ základného prvku integrujúceho Slovákov ako národné spoločenstvo. Do dejín sa však zapísali aj revolučnými činmi. Najmä vytvorením Slovenskej národnej rady a – týmto vrcholným orgánom Slovákov vyhláseným aj uskutočneným – Slovenským povstaním 1848 ‒1849.
Ľudovít Štúr a celá generácia vtedajších národne uvedomelých slovenských vzdelancov sa stala – a dodnes aj je – obdivuhodným príkladom a nasledovaniahodným vzorom pre všetky generácie Slovákov, lebo naplnila skutkami svoj program a dokázala tým, že – povedané slovami Ľudovíta Štúra – „Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený,“ a tiež „Kým duch v národe, národ žije!“
■ AKTUÁLNY ODKAZ
Tieto – z dlhoročnej skúsenosti nášho národa vychádzajúce múdre slová – nesú aktuálny odkaz aj pre náš súčasný stav prehlbujúcej sa celospoločenskej krízy, prameniaci z neúcty k vlastnému národnému dedičstvu, čo je zákonitým prejavom zvrátenej hierarchie hodnôt. Tento krízový stav kulminuje a slovenská spoločnosť – akoby bez morálnych autorít – bezradne hľadá cestu z ničivého zovretia cudzorodých tlakov, aby obnovila vlastné zdroje novej tvorivej energie a motivácie k ďalším dejinotvorným činom. Jedným z inšpiračných zdrojov nášho návratu k vlastným koreňom je aj odkaz velikána našich dejín Ľudovíta Štúra a jeho generácie. Ako ich programoví pokračovatelia a obnovitelia SNR 1848 už štvrťstoročie vzdávame úctu ich odkazu našou prácou „na čele zápasov v službe národu a vlasti“ im ‒ ako skutočným ORLOM TATRANSKÝM.
Veľkosť Štúra a štúrovcov spočíva aj v ich morálnej bezúhonnosti a bezvýhradnej vernosti a oddanosti hodnotám tvoriacim duchovný erb nášho národa. Jeho klenotom je a navždy zostáva – ich čestný život a čisté svedomie.
Vyhlásenie SSI KORENE – Viliam HORNÁČEK, Výbory Združení a Rada osobností
Čriepky o Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre. Rok Ľudovíta Štúra by mal byť venovaný aj vnášaniu svetla do nie celkom jasných či neraz naschvál zahmlievaných záležitostí, ktoré sú spájané s osobou národného velikána a často slovenskej verejnosti podsúvali dosť skreslený obraz Štúra a jeho života. K objektivizovaniu faktov a súvislostí okolo postavy národného buditeľa slúži aj Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre, ktoré vzniklo v roku 1965 najprv ako špecializované literárne múzeum pri stopäťdesiatom výročí narodenia velikána a je jediným personálnym múzeom na Slovensku, zaoberajúcim sa prezentáciou osobnosti a diela Ľudovíta Štúra. Okrem expozičnej činnosti systematicky zhromažďuje literárny, zbierkový a dokumentárny fond, ktorý je formou výpožičiek prístupný aj verejnosti.
■ ŠTÚROVA MODRA
Múzeum Ľudovíta Štúra sídli v centre Modry v tzv. Emreszovskom dome, ktorý patril rodine manželky Karola Štúra. Ľudovít tu strávil veľa času výchovou bratových synov, keď sa v roku 1851 presťahoval do Modry, a v tomto dome 12. januára 1856 napokon aj zomrel. Ulica, na ktorej dom stojí, sa nazýva Štúrova. Múzeum však spočiatku sídlilo v inom dome na tej istej ulici. Išlo o kúriu, ktorú však mesto Modra po prevrate chcelo do svojho vlastníctva.
Pamätná je aféra, ako chcel v budove múzea po prevrate zriadiť výrobňu sektu jeho bývalý riaditeľ. Toho ešte za bývalého režimu prichytili, ako vykráda expozíciu, a keď v noci zlaňoval z okna na poschodí budovy, spadol a zlomil si nohu. Táto hanba mu nebránila uchádzať sa o nájom budovy so zámerom presťahovať expozíciu a vyrábať tam šumivé víno. Tejto hlúposti zabránila vtedajšia riaditeľka Múzea Ľ. Š. pani Oľga Pavúková, ktorej vďačíme za mnohé. Vždy rada sprevádzala návštevníkov po pamätných miestach spojených v Modre s osobou Ľ. Štúra. Okrem budovy múzea to je Štúrova lavička na podhorí Malých Karpát, ďalej miesto, kde sa Štúr postrelil pri poľovačke, a tiež hrob velikána na modranskom cintoríne.
Múzeum Ľudovíta Štúra dlho patrilo pod Slovenskú národnú knižnicu, dnes je súčasťou Slovenského národného múzea. Nachádza sa tu hlavná expozícia Ľudovít Štúr ‒ od štúdia k činom, ktorá prezentuje prierez jeho životom a dielom zasadeným do konkrétnych historických súvislostí. Predstavuje aj osobnú a ľudskú stránku Ľ. Štúra prostredníctvom svedectiev jeho súčasníkov, ale i súčasný pohľad vedeckej a odbornej verejnosti na osobnosť, bez ktorej by dnes slovenský národ možno neexistoval vo vlastnom štáte. Expozícia obsahuje unikátne osobné predmety nielen Ľ. Štúra, ale aj Jozefa Miloslava Hurbana a Jána Kalinčiaka spolu s dielami slovenských výtvarných umelcov a písomným dokumentárnym materiálom.
■ ZLOMYSEĽNÉ HANOBENIE
Záverečná modranská etapa Štúrovho života bola vlastne už od jeho smrti predmetom rôznych špekulácií, šírenia poloprávd i klamstiev a nezmyslov, čo bolo vtedy dielom uhorskej (maďarskej) tajnej polície. Tá Štúra šikanovala do jeho smrti a hanobila ho i po nej. Fámy o tom, že Štúr bol tajný alkoholik, latentný homosexuál, že sa nepostrelil sám, ale ho postrelil krčmár, ktorému chodil za ženou, a iné podobné bludy prežívajú až dodnes a zákerne sú podsúvané najmä mladým ľuďom cez kvázihistorické bulvárne výstupy.
Je na súčasných (naozaj) slovenských historikoch, aby vyvrátili rôzne zlomyseľné a hanlivé mediálne hlúposti, aby slovenská verejnosť videla pravdivý obraz osobnosti, ktorá si našu úctu zaslúži nielen počas prebiehajúceho Roku Ľudovíta Štúra. Prispieť k tomu chce a musí aj Matica slovenská.
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ ‒ Snímky: Emil SEMANCO. Slovenská pošta