KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Po roku 1989 sme si možno hlúpo a naivne mysleli, že budeme žiť v spoločnosti, v ktorej bude možné bez obáv z postihu slobodne hlásať svoje myšlienky, v ktorej bude zabezpečená sloboda prejavu či vedeckého bádania. Chyba lávky ‒ to sme ešte netušili, že povstanú noví inkvizítori, extrémne nenávistní, agresívni a neznášanliví strážcovia „jediných správnych a dovolených interpretácií“ či už našej histórie, medzinárodnej politiky alebo všeobecne jediného možného a správneho pohľadu na hodnoty, ktoré smú v našej „normalizovanej“ spoločnosti občania vyznávať. Symptómy vidíme dnes a denne. Samozvaní kádrovači a krágľovači z Denníka N, zo SME či z .týždeň, bohužiaľ, so značným úspechom škandalizujú, kádrujú a mediáne šikanujú každého, kto si dovolí vyjadriť iný než podľa nich jediný správny názor či postoj.
Nedávno sa to prejavilo v extrémne hysterickej reakcii na vydanie knihy hádam najvýznamnejšieho súčasného ruského politológa Nikolaja Starikova: Geopolitika ‒ Ako sa to robí. Plne v duchu spôsobu myslenia ich nedostižného vzoru Jozefa Goebbelsa ‒ všetky knihy, ktoré nevyhovujú ich ideologickým kritériám, treba spáliť na hranici a verejne odsúdiť. Za normálnych okolností by to bolo smiešne. Marginálny denník, ktorý sa poriadne zdola pozerá na dnes preňho už dávno nedostižnú hranicu tridsaťtisíc výtlačkov, si svoju smiešnosť a bezvýznamnosť kompenzuje púšťaním ohňa a síry na všetkých a všetko, čo neprejde ich ideologickým inkvizičným tribunálom. Smrteľným hriechom Starikova sa mal stať tento jeho citát z knihy: „Konečným cieľom (USA a Anglicka, pozn. red.) je vytvorenie nového činiteľa v podobe islamských fundamentalistov, ktorí majú zaútočiť na ZSSR a Čínu.“
Redaktori SME asi nikdy nepočuli o teroristických útokoch akéhosi Šamila Basajeva (podľa europoslanca a duchovného brata Šebeja a spol. Jaroslava Štetinu takmer bojovník za slobodu), za ktorým sú také akcie ako Buďonovsk, Beslan či Dubrovka. Takisto si geopolitickí experti zo SME nevšimli, že najbližší spojenci USA na Blízkom východe, teda predovšetkým Saudská Arábia, Katar, Turecko (mimochodom jeden z najstarších a najkľúčovejších členov NATO), ale aj Izrael v podstate nemali s Islamským štátom takmer nijaký problém. Naopak, naša „najväčšia“ geopolitická hviezda ‒ sám veľký František Šebej nedávno zvestoval, že Rusko je podstatne väčšia hrozba než islamskí hrdlorezi.
Magické boli aj otázky, ktoré SME-tiari smerovali na vydavateľa, resp. na Ministerstvo kultúry SR. Značnú časť z nich si mohli zistiť napríklad v registri zmlúv, to by však katastrofálna neschopnosť a neprofesionalita nemohli byť základnou charakteristikou tohto plátku. Tá, ako vieme, je u redaktorov SME kompenzovaná správnou dávkou ideologického zápalu a triednej nenávisti. Sotva by sa v dejinách žurnalistiky našiel lepší ideový nástupca Rudého práva z päťdesiatych rokov než plátok SME. Najviac ma pobavila otázka, ako si mohlo Ministerstvo kultúry SR dovoliť podporiť titul, ktorého ukážky uverejnil mesačník Zem a Vek. To skutočne nepotrebuje komentár.
Problém našej spoločnosti je podstatne hlbší. Jeden marginálny plátok by toho veľa nezmohol, ak by mu politické elity dávali takú váhu, akú má ‒ ak by mu dávali takú vážnosť, ako si naozaj zaslúži. Bohužiaľ, nie je to vždy tak. Tieto médiá, ak sa zosieťujú, dokážu rozpútať mediálny lynč a politici si vo všeobecnosti nechcú s nimi páliť prsty. Za iné názory vás dnes, rovnako ako v čase normalizácie, nezavrú do väzenia, ale ešte stále sú schopní sťažiť, ba dokonca zlikvidovať vám profesionálnu kariéru. Rovnako ako pred štyridsiatimi rokmi sú ľudia šikanovaní, postihovaní a škandalizovaní za svoje občianske či politické postoje. Prednedávnom podobný hon na čarodejnice zažil jeden z najvýznamnejších historikov mladšej strednej generácie Martin Lacko. Stačilo, že verejne vyslovil podporu jednému politikovi. Odhliadnuc od jeho politického vkusu, každý demokrat by mal akceptovať právo každého občana na jeho politické preferencie a jeho slobodu vyjadrenia sa a voľby. Ak si tento postoj niekto dovolí spochybniť, je to začiatok konca našej demokracie. Obávam sa však, že ten už dávno nastal.
Ilustrácia: Ľubomír KOTRHA