Pýtam sa, či vedome, alebo nevedome ignorujeme na Slovensku Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, doplnený a zmenený v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 260/1997 Z. z., zákonom č. 5/1999 Z. z., zákonom č. 184/1999 Z. z., zákonom č. 24/2007 Z. z. a zákonom č. 318/2009 Z. z. V konečnom dôsledku je to jedno. Zákon sa nedodržiava.
V zmysle zákona, a teda zákonnosti sa na Slovensku v jeho kontexte doteraz neudialo absolútne nič. Na Slovensku už aj preto slovenčinu nikto neberie vážne. Drsné konštatovanie? Demokracia však nie je anarchia. Ak nemusím dodržiavať jeden zákon, prečo musím rešpektovať iný zákon? Prečo musím vôbec niečo a niekoho rešpektovať, ak niečo a niekoho rešpektovať zároveň nemusím, respektíve nikomu to neprekáža?
Prečo majú isté noviny v titulku „Coffee break“? Prečo tam nemajú napríklad „Kofe pereryv“? A prečo tam nie je podľa zákona, o ktorom tu všetci mlátime, zdá sa, prázdnu slamu, napríklad: „Rozhovor pri káve“? Prečo istá rozhlasová stanica nepretržite oznamuje reláciu „after party“? Prečo v programoch rádií „tízujeme“, ideme do „fejdov“, prečo pozývame k mikrofónu „dídžejov“? Prečo na niektoré texty v novinách treba už anglický slovník? Prečo v Bruseli „grilujú“? Už nestačí ani taký obľúbený „híring“? Prečo bicykle nakupujeme v „bajk šope – autdór autlet“? Prečo som na „titulke“ jedného slovenského nemenovaného časopisu, tváriaceho sa, že oslovuje inteligenciu, videl: „Haiti calling“? To už je hádam priveľa. To už nie sú anglicizmy, to je už celkom otvorená a ostentatívna výmena slovenčiny za angličtinu. Pretože po slovensky sa to povie: Haiti volá. Alebo Haiti volá o pomoc. Prečo máme všade a najmä z úst samovyvolenej spoločenskej vrstvy počúvať všadeprítomné výrazy ako kasting, píling, ketering, developering, frenčajzing atď., atď. Už aj upratovačka sa volá v náborovej inzercii pracovných portálov „manager cleaningu“! Vynikajúci český teatrológ, docent a publicista Vladimír Just – no, publicista, vidíte – autor, kritik, novinár, jednoducho naozaj človek odborník, v jednej zo svojich knižiek píše o jazykovom snobizme a o nekonečnej hlúposti nositeľov tejto prazvláštnej anglickej verzie českého jazyka.
Ak si aj na Slovensku môžeme dovoliť ignorovať zákon, hoci aj jazykový, ťažko možno ignorovať – aspoň medzi trochu „normálnymi“ ľuďmi – ten nesmierny snobizmus, tú zvrátenú, šialenú a všadeprítomnú predstavu a túžbu vyzerať „in“, „trendy“, teda ten všadeprítomný, pandemicky sa šíriaci komunikačný konformizmus. Zaťahovať medzi takto „postihnutých“ ľudí Ericha Fromma by bolo asi rovnako smiešne ako predstava Dona Quijota, že porazí veterný mlyn. Zaťahovať medzi takto bujnejúci jazykový trend zákon je však morálna i zákonná povinnosť.
V hlavnej spravodajskej televíznej relácii sa dozvedáme, že colníci likvidovali „fejky“. Je naozaj každý na Slovensku povinný ovládať kuchynskú a krčmovú angličtinu? Čo ak ovláda francúzštinu, španielčinu, portugalčinu, ruštinu a zopár severských jazykov k tomu a len pre neznalosť angličtiny je obyčajný „loozer“? Teda niktoš? Minimálne v mediálnej oblasti, ale aj v politickej sfére by mala nastať zákonnosť! Konečne. Veď licenčné oprávnenia priamo stanovujú, že vysielatelia sú povinní vysielať v štátnom jazyku. U politikov by to mala byť skôr vec osobnej prestíže vedieť sa zrozumiteľne a najmä spisovne vyjadriť v slovenskom jazyku.
Moja generácia sa napríklad nemčinu učila aj z vysielania vtedajšieho ORF. Súčasná mladá generácia na Slovensku zabúda ovládať spisovný jazyk predovšetkým vinou sledovania našich médií. Áno, je to škoda, ale predsa tu máme zákon, ktorý to papierovo už dávno vyriešil. Žiaľ, iba papierovo, a to je málo na zachovanie jedného z atribútov štátnosti.
Ivan BROŽÍK