HUMORESKA
Milan ZEMO
Zopár dní naspäť ma trafil do brucha puk. Vyletel z mikrovlnky. Od nej som nič podobné nečakal. Dával som si počas majstrovstiev sveta v hokeji pozor najmä pri otváraní chladničky. Mám už s ňou zlé skúsenosti. Stačí otvoriť dvere a hneď z nej niečo vyletí. Napríklad pred dvanástimi rokmi z nej vyletel kompletný Julo Satinský s montérkami.
Našťastie som sa stačil uhnúť. Inak už tieto riadky nepíšem. Horšie som dopadol, keď na mňa pred pár rokmi žena v noci zakričala, aby som neňúral toľko v tej chladničke a išiel spať. Otočil som sa, že jej niečo šťavnaté odvrknem, a vtom vyletela z chladničky kompletná horda Superstaristov na čele s Bezdedom, so Šindlerovou a s Cmoríkom. Ešte dobre, že v našej chladničke dominuje slanina, klobásy a salámy. Aspoň som nemusel mať pred rokom strach, že mi z nej vyletí Adela Banášová. Tá sa mäsu vyhýba ako upír cesnaku. Naspäť k tomu puku. Vôbec sa nečudujem, že vyletel z mikrovlnky. Je prefíkaný a povedal si, že čo by robil v chladničke, kde by som ho čakal, veď sa celý život plazí či lieta po ľade. Inak, puk bol všade, nielen v mojej mikrovlnke. Kam som prišiel, tam ľuďom hrkotal v hlave namiesto mozgu. Nič iné som nepočul ako mudrovanie o hokeji. Prestali sme byť banánovou republikou, stali sme sa republikou pukov. Národná hrdosť sa šplhala po každom víťazstve hokejistov strmo hore. Každý bol zrazu Slovák. Aj môj priateľ Egídio Virgulino Fabia Sitoe z Mozambiku. Žil u nás roky a poslal mi mailom fotku v slovenskom hokejovom drese.
Pozor, aby ste ma zle nepochopili a hromovo nevolali: Ukrižovať ho, zradcu! Držal som chlapcom palce do vykĺbenia. Veril im, lebo som opäť videl tie isté čisté pohľady ako vtedy pred desiatimi rokmi, keď naši získali v Göteborgu prvý a zatiaľ posledný titul majstrov sveta. Tiež som želal Slovensku veľké víťazstvá, ktoré na druhý deň síce znížia hrubý domáci produkt, lebo hlávka bolí po oslavách, treba najskôr všetko o zápase predebatovať a až potom niečo robiť, ale každého, kto má čo len štipku národnej hrdosti, posilnia na duchu.
Štve ma však, že sme sa stali národom plným oduševnenia a lásky k štátnemu znaku, ktorí nosili na prsiach svorne v dresoch navlečené „moderátorky“ v komerčných televíziách a členovia Slovenskej akadémie vied len na dva týždne. Dnes už pokojne otváram chladničku aj mikrovlnku. Puk z nich nevyletí. Národná hrdosť sa vyparila. V krčmách, autobusoch a v pôrodniciach sa opäť na všetko len nadáva. Znovu sme národom len nemnohí z nás. Hokejové dresy s naším dvojkrížom sú v skriniach za dobre zatvorenými dverami. Škoda.