Prvú republiku Čechov a Slovákov chránil nepreniknuteľný pevnostný systém
Text a foto: Martin KUBALA
V rokoch 1935 – 1938 bolo územie Československej republiky, vtedy jednej z najvyspelejších krajín sveta, navždy vyznačené betónovou hranicou – líniami stáleho opevnenia. Bol to nepreniknuteľný systém pevností, ktorý mal zdržať armádu silnejúceho a stále agresívnejšieho Nemecka, ale aj Maďarska. Preto keď bola 23. septembra 1938 vyhlásená všeobecná mobilizácia, národ ju prijal s nevídaným nadšením. História nepamätá podobnú udalosť, keď sa väčšina brancov v počte okolo 1 250 000 mužov prihlásila v armádnych strediskách v priebehu 24 hodín...
Oficiálne sa s budovaním československého pohraničného opevnenia začalo v októbri 1935 a dokončiť sa malo v rokoch 1951 – 1952. Československá vláda na tento cieľ plánovala 10 miliárd Kč. Za štyri roky opevňovacích prác sa použili necelé 2 miliardy korún, ale aj tak mala československá armáda v roku 1938 – teda v čase Mníchova – k dispozícii takmer 9 600 betónových pevností, z toho vyše 1 800 na Slovensku.
■ PETRŽALSKÉ PREDMOSTIE
Prvých deväť pevnostných objektov začali budovať už v roku 1934 pri Bratislave na petržalskom predmostí proti maďarskej vojnovej hrozbe na rozkaz zemského vojenského veliteľa pre Slovensko generála Josefa Šnejdárka, ktorý sa vyznamenal už v bojoch s oddielmi Maďarskej republiky rád.
Systém opevnenia pozostával z tzv. ťažkých a ľahkých objektov rozmiestnených v líniách. Ťažké tvorili pechotné zruby, väčšinou dvojposchodové, vyzbrojené ťažkými guľometmi a delami. Ľahké opevnenie malo iba jedno poschodie, menšiu posádku a nemalo ťažké zbrane, iba guľomety. Posádku pechotného zrubu tvorili špeciálne cvičení vojaci, zatiaľ čo ľahké opevnenie obsadzovala poľná armáda, ktorá bola v tom-ktorom úseku dislokovaná. Ťažké opevnenie bolo na území Slovenska iba v okolí Bratislavy a v Komárne. Na južnej hranici s Maďarskom od Štúrova až po hranice s Rumunskom a takisto na dolnom toku rieky Moravy medzi Kútmi a Devínom bolo vybudované ľahké opevnenie.
■ LÍNIA ZRADY
Nedobytná hranica s odhodlanými obrancami v plnej zbroji pod ochranou železobetónových pevností sa po demonštratívnej – a pre každého nepriateľa odstrašujúcej mobilizácii – premenila na líniu zrady. Po týždni nepretržitého pozorovania a vyčkávania nepriateľa nasledovala udalosť, ktorá Československo vyvrátila od základov. V noci z 29. na 30. septembra podpísali predstavitelia Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Nemecka v Mníchove dohodu, v ktorej súhlasili s odstúpením československého pohraničia Hitlerovi a odmietli vojenskú pomoc, ktorú nám predtým prisľúbili. Napriek bezkonkurenčnej armáde, morálke a výbornému opevneniu, zradené a obetované Československo vyhlásilo kapituláciu.
Na území južného Slovenska, ktoré bolo pričlenené k Maďarsku, pevnostné objekty systematicky likvidovala maďarská Horthyovská armáda. Ťažké opevnenia v okolí Komárna boli zničené v roku 1969, keď sa po katastrofálnych záplavách začalo s budovaním protipovodňových hrádzí. Napriek tomu ešte aj dnes existuje na Slovensku približne dvesto objektov, ktoré sú pomerne zachovalé. Dokonca aj bratislavské opevnenie nielenže prežilo takmer bez poškodenia nemeckú okupáciu, čo nebývalo zvykom, ale samotní Nemci ho doplnili viacerými betónovými stenami so strieľňami pre protitankové kanóny, ktoré sa stali súčasťou nemeckých príprav na obranu mesta v roku 1945.
■ ŽIVÁ HISTÓRIA
Po skončení vojny čakal opevnenie smutný osud. Pôvodné vybavenie bolo rozkradnuté, kovové prvky vytrhané a ďalej použité alebo odnesené do zberu. Jediné objekty, ktoré zostali v opatere armády v čase studenej vojny, sa nachádzali na južnej Morave a v Bratislave, kde sa zachovalo aj posledné pôvodné vybavenie objektov.
Aj petržalské „bunkre“ postupne chátrali a do konca deväťdesiatych rokov minulého storočia zostali úplne bez záujmu. Samotné stavby, ako aj ich vybavenie tvoriace jedinečné historicko-technické pamiatky vandali a bezdomovci zdevastovali, unikátne vnútorné zariadenie nenávratne rozkradli a predali do starého železa či za hranice republiky.
Ani dnes sa týmto pamiatkam nedostáva zaslúženej úcty a starostlivosti, aspoň nie od štátnych organizácií. O niektoré objekty sa však starajú partie nadšencov – ako je trebárs skupina mladých mužov, ktorá obnovuje bunkre v Pečnianskom lese. Počas chlapčenských rokov v nich trávili voľný čas a prežili tu nezabudnuteľné chvíle. Už poldruha roka opravujú poškodené omietky a nátery, zháňajú pôvodné vybavenie či svojpomocne vyrábajú jeho verné kópie s cieľom vrátiť pevnostiam ich zašlú slávu a pretvoriť ich na múzeá. Od vlaňajška sú dva objekty prístupné verejnosti aj s odborným výkladom.