POZNÁMKA
Ivan BROŽÍK
Už to nie je na smiech, choroba dosiahla vysoké štádium spoločenskej nebezpečnosti. Mocenské prejedanie sa bývalých politických reprezentácií sa dostalo do konfliktu s prirodzenou túžbou zostať štíhly, teda príťažlivý a voličsky atraktívny, čo má za následok pocity viny a následnú snahu odstrániť účinky prejedania sa, najčastejšie vo forme zvracania. V tejto, z väčšej časti medicínskej definícii choroby by mohli lídri našich – vraj – pravicových strán hľadať poučnú diagnózu.
Hoci pre nich ako krutú. Celú jeseň sa usilujú ukuchtiť akýsi program k 17. novembru. Manifest, ktorý by mal mobilizovať ich voličov. Odmietajú sa rozpamätať na to, že pred 23 rokmi sa na námestiach volalo po pravde, po odstránení lži a nenávisti. Vtedy sa začínal pád vedúcej úlohy strany.
Čo však môžu do svojho nového manifestu napísať títo dnešní? Že sú proti lži, klamstvu, podvodom, že sú proti moci partokracií, že sú proti mamonu a že nám ponúknu tie hodnoty, ktoré sme tak túžili zažiť po prelome spoločenských pomerov u nás vtedy počas novembra? Že nám dajú prácu a slušné živobytie a dôstojnosť pre každého? To všetko predsa sľubovali. Na to nás opakovane lákali k voľbám. Lenže sklameš raz, dvakrát. Nie opakovane. Dnes si tieto panoptiká paródie na politiku nevedia schváliť ani vlastné parlamentné návrhy, dnes sa nevedia dohodnúť na tom, kto je ich lídrom, dnes nevedia odpovedať na otázku, kto by mal byť prezidentom štátu. Z času na čas sa objaví pokus nominovať niekoho z vlastných radov na nejakú lákavú funkciu, ale, prepáčte, recyklovať tie isté mená z funkcie do funkcie viac ako dvadsať rokov, čerpať vodu len z toho malého dedinského rybníčka, ktorý už dávno vysychá, to je úbohé, trápne a najmä nezmyselné. Slovensko po tých rokoch je väčšie ako len priestor, ktorý vymedzujú múry centrál politických strán. Má mnoho mimoriadne múdrych a čestných ľudí, ktorí takí zostali najmä preto, že sa nikdy nešpinili politikou. Tam treba hľadať reprezentantov štátu aj jeho hlavu! Tam treba prosiť – veďte nás, zmravnite Slovensko. Ukážte príklad! Slovensko sa musí už raz navždy rozlúčiť s tým, že šancu na úrad má iba spolustraník či kamarát, že šancu na pravdu má iba politik.
Bulímia je od istého štádia neliečiteľná. To, že dlhoročné stálice parlamentných lavíc opúšťajú svoje kluby a strany, neveští prerod pravice. Iba ukazuje, ako vyzerá túžba po moci a profite v praxi. Ako vyzerá politické prežieranie sa. A ako môže motivovať „politiku pre ľudí“ neovládateľná nesúdnosť, nevedomosť, ak nie hlúposť, neskromnosť a strata zmyslu pre realitu. Na Slovensku najmä tú spoločenskú a politickú.
Našťastie, po 23 rokoch aj volič dospieva. A za celkom zbytočné považuje v politike práve tak herečky, ako karieristov či bývalých zaslúžilých. O čo vlastne sa to zaslúžili?