KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Produktívnosť diskusií o kríze je priamoúmerná schopnosti diskutujúcich nájsť jej realistické riešenie. Veľmi dôležitým krokom na zvládnutie krízy je spravodlivejšia redistribúcia vytvorených hodnôt v rámci spoločnosti. Astronomická zadlženosť Západu totiž nevznikla z ničoho, ani zo dňa na deň. Je až absurdné, že si ľudia vo väčšom meradle nepoložili otázky, ktoré sú priam do očí bijúce. Ako je možné, že napriek tomu, že sa za posledných tridsať rokov HDP takmer strojnásobil, z tohto rastu profituje veľmi úzka vrstva tých najbohatších. Ak by sme to mali vyjadriť konkrétne, ide približne o 0,1 percenta najbohatších.
Aby to tí najbohatší ustáli, musia okolo seba živiť masívnu ideologickú a mediálnu mašinériu, ktorá sa takýto stav pokúša obhájiť. Preto neoliberálna ekonomická teória vychádza z toho, že cena, ktorú určí trh, je správna. Je to veľmi pohodlné a zavádzajúce, pretože „vďaka“ tomu sa pokúšajú obhájiť také zvrhlosti, ako napríklad skutočnosť, že šéfovia veľkých spoločností majú plat šesťstokrát vyšší, ako je priemerný plat v ich spoločnosti. Pritom len pred niekoľkými desaťročiami bol plat rovnako postavených manažérov len tridsaťnásobkom platu priemerného zamestnanca. Dnešná realita doslova vyráža dych. Ale podľa teórie je to v poriadku jednoducho preto, že takýto plat vygeneroval trh. A ten, ako vieme, má vždy pravdu. Kto z toho teda profituje? Percento, promile či desatina promile najväčších miliardárov?
Na jednej strane teda bude nutné zaviesť stropy na odmeny top manažérov. Ak sú stropy prijateľné u špičkových športovcov, napríklad v NHL či NBA, nevidím dôvod, prečo by nemali byť zavedené aj u top manažérov v investičnom bankovníctve, hedžových fondoch či všeobecne v bankovom sektore. Na druhej strane treba zaviesť účinné progresívne zdanenie pre najbohatších, aby sa aj tí v oveľa väčšej miere podieľali na nákladoch spoločnosti. Je absurdné a v konečnom dôsledku je príčinou dlhovej krízy aj skutočnosť, že práve tí najbohatší si jednoducho odvykli platiť dane. Dnes je takmer celá daňová ťarcha na pleciach strednej triedy, ktorá sa početne aj statusovo prepadá, a preto ju nedokáže uniesť. Túto debatu dobre ilustruje nedávno zverejnené daňové priznanie neúspešného republikánskeho kandidáta na prezidenta USA Mitta Romneyho. Napriek tomu, že za minulý rok priznal príjmy vo výške vyše 13,7 milióna USD, zaplatil daň len vo výške 14 percent. Pritom priemerná daň zamestnancov v USA je na úrovni 30 percent. Preto výrok jedného z najbohatších miliardárov USA Warrena Buffetta, že miliardári boli už dlho rozmaznávaní a že nie je v poriadku, ak on má nižšie dane ako jeho sekretárka.
Ďalším z opatrení by malo byť selektívne zdaňovanie vybraných sektorov. Veľmi dobrým príkladom je porovnanie spoločenského prínosu dvoch veľkých firiem – automobilky Volkswagen a investičnej banky Goldman& Sachs. Kým automobilka VW dosahovala predaj vo výške 137 mld. USD, jej zisk bol 1,2 mld. Ak si pritom uvedomíme, že vyprodukovala pridanú hodnotu vo výške 29 mld. USD a zamestnávala 368 500 ľudí, jej zisk bol na úrovni 1 percenta z tržieb, na zamestnanca to bolo 3 256 dolárov. Naopak, investičná banka Goldman &Sachs v tom istom roku ako VW dosiahla zisk 13,4 mld. dolárov. To znamená, že vykázala zisk na jedného zamestnanca vo výške 422 700 dolárov. Takmer celý zisk však vygenerovala z obchodovania, rozumej z veľmi nebezpečných a spoločnosti veľmi málo prínosných špekulácií. Ak si pritom uvedomíme, že nasledujúci rok po svojich rekordných ziskoch bola nútená požiadať verejné rozpočty o sanáciu svojich strát, je jasné, že rovnako zdaňovať oba sektory, teda ten výrobný, ktorý vytvára nespochybniteľné hodnoty, a špekulatívny finančný kapitál, ktorý generuje astronomické zisky pre svojich akcionárov takmer bez pridanej hodnoty pre spoločnosť, je viac ako nespravodlivé.