Causerie o vystrihávaní a preskakovaní


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

Causerie o vystrihávaní a preskakovaní

Peter VALO

Vojenský lekár Karol Virsík mal tú smolu, že sa ocitol na východnom fronte. Po ôsmich mesiacoch sa vracal domov sanitným vlakom. Medzi ranenými bol nadrealistický básnik Rudo Fabry, ktorý utrpel veľmi kuriózne zranenie. Trafili ho rovno do sedacej časti tela, preto celou cestou nadával, ležiac na bruchu. Na front ho neposlali ako poetu, ale ako frontového kameramana, ktorý nakrúcal scény pre film Od Azovského mora po Kaukaz. Mal byť pokračovaním  prvého slovenského celovečerného filmu Od Tatier po Azovské more, ktorý mapoval ťaženie slovenskej Rýchlej divízie v Sovietskom zväze. Z Fabryho rozprávania vieme, že nakrúcal vojakov, ako si máčajú nohy v Azovskom mori, debatujú s civilným obyvateľstvom, šantia s miestnymi dievčatami, píšu listy domov alebo sa mocú okolo vojenskej kuchyne. V jeho záberoch, ako aj v sekvenciách ďalších kameramanov chýbalo to, čo vojnový film potrebuje: vojna. Nuž nečudo, že druhá časť našej vojnovej epopeje nikdy neuzrela svetlo sveta.

Prvú časť filmového diptychu odpremietali pod turistickým názvom Od Tatier po Azovské more. V nemeckej verzii niesla bojovejší názov Drang nach Osten. Režisér Július Kovačevič poskladal svoj dokument z materiálov viacerých slovenských frontových kameramanov. Medzi nimi by sme našli aj známe mená ako Bohumil Havránek či František Trutz. Viaceré zábery nakrútil aj žiak profesora Plicku Karol Krška. Keďže materiál vyslaných vojenských kameramanov nestačil, režisér si musel vypomôcť aj materiálmi filmového týždenníka Nástup. Aj to sa mu málilo, preto film vylepšil spravodajskými šotmi českých kameramanov Čepelářa a Zahradníčka, ktorých na východný front vyslala pražská agentúra Aktualita. Hudbu zostavil hudobný skladateľ František Babušek. Popri heroicky ladených melódiách, aké sa neskôr objavovali vo filmových týždenníkoch budovateľských päťdesiatych rokov, si divák mohol vypočuť nové pochodové  piesne (?) slovenskej armády. Komentár načítal Vladimír Bahna.

Autorom scenára bol vedúci vojenského vysielania Slovenského rozhlasu stotník Ján Doránsky. Po vojne sa názov filmu spájal len s jeho menom. Emigroval do Talianska a odtiaľ do Kanady, kde aj zomrel. Ostatným tvorcom filmu to vyhovovalo, pretože sa odpútala pozornosť od nich. To však nestačilo. Z kópie filmu začali miznúť mená a celé zábery tvorcov a aktérov filmu, ktorí zostali na našom území. V archíve sa zachovala len okyptená verzia, tu chýbal zvuk a tam kúsok obrazu.

Po vojne nebolo podstatné, že  na východný front nešiel nikto dobrovoľne. Kto nechcel mať problémy, prepísal si životopis a s minulosťou nechcel mať nik nič spoločné. Aj z filmu sa vystrihol každý, kto mal k nemu prístup.

Mimoriadne pracovitý a nezávisle pracujúci filmový historik Ivan Rumanovský sa po čase dostal do moskovského archívu a podaril sa mu husársky kúsok. Medzi trofejnými materiálmi našiel kompletnú verziu filmu Od Tatier po Azovské more a domov priniesol jej kópiu, no po čase zistil, že sa niektoré osoby či scény z filmu strácajú znova. Rumanovský neobjavil nič nové. Takéto situácie sa u nás opakovali pri každej zmene. Po vojne sa rozrastali rady partizánov, po Gottwaldovom puči zase zástupy komunistov a po prevrate v roku 1989 sa vyrojili bojovníci proti komunizmu. Skoky a preskoky si niekedy vynútil pud sebazáchovy, inokedy aj túžba po kariére. Ak by dnes niekto krútil dokument Od Tatier po Bratislavu, mal by to jednoduchšie. Minulosť-neminulosť, strihať netreba. Naši politici si bez rizika skáču zo strany do strany, hlavne že  im ostane parlamentné koryto.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.