KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Politickou top témou uplynulých dní bolo rozhodnutie prezidenta nevymenovať J. Čentéša za generálneho prokurátora. Táto téma má viac rozmerov. Je to najmä politický rozmer, ale rovnako, ak nie zaujímavejší, je aj jej rozmer ústavnoprávny. V nasledujúcich riadkoch sa primárne nebudeme venovať nechutným politickým čachrom, ktoré sprevádzali voľbu generálneho prokurátora. Skôr sa sústredíme na spôsob, akým judikát Ústavného súdu SR zmenil, resp. posunul kompetencie prezidenta týkajúce sa jeho povinnosti vymenovať, resp. nevymenovať funkcionára zvoleného parlamentom.
Ak chceme celý problém poňať komplexne, musíme sa vrátiť na začiatok 90. rokov, keď vznikol prvý spor podobného charakteru. Niekedy vo februári – marci 1993 Ústavný súd SR riešil podanie prezidenta M. Kováča či je alebo nie je povinný na návrh premiéra Mečiara odvolať ministra zahraničných vecí M. Kňažka. Vtedy Ústavný súd SR rozhodol, že prezident nie je povinný ministra na návrh premiéra odvolať. Spomínané rozhodnutie prijala odborná verejnosť s veľkými rozpakmi, ale platilo a ovplyvnilo ďalšie politické rozhodnutia. Začiatkom roka 1993 vzťahy medzi Mečiarom a Kováčom ešte neboli také zlé, aby to vyústilo do otvorenej konfrontácie. Na upokojenie politickej situácie prezident nakoniec ministra Kňažka odvolal. V rukách však mal rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré mu dávalo oprávnenie neodvolať (a analogicky aj nevymenovať) ministra na návrh premiéra.
Toto rozhodnutie zásadným spôsobom posunulo náš politický systém od parlamentného k prezidentskému a malo aj konkrétne dôsledky v neskoršej politickej praxi. Prejavilo sa to hneď po voľbách 1994, keď prezident Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu na post ministra privatizácie. Po celý čas druhej Mečiarovej vlády tak Lexa pôsobil len ako štátny tajomník spomenutého ministerstva, pričom vedením ministerstva bol poverený premiér V. Mečiar.
Takýto precedens bol však politicky veľmi nešťastný a nevyhovoval koalícii ani opozícii. Preto keď sa v roku 1999 novelizovala Ústava SR, kompetencie prezidenta sa v tejto časti jasne zadefinovali a odvtedy už prezident nemôže odmietnuť návrh premiéra na vymenovanie či odvolanie člena vlády. Kým v prípade vlády je situácia jasná, zahmlená zostala pri iných funkcionároch, ktorých vymenováva prezident.
Známym precedensom sa napríklad stalo nevymenovanie rektora Univerzity Mateja Bela, ktorého legálne a legitímne zvolil Akademický senát UMB len preto, že vtedajší kancelár prezidenta SR Ján Findra bol bývalým rektorom a jeho nástupca presadzoval inú koncepciu rozvoja univerzity. Samozrejme, vtedajšie nevymenovanie rektora prezident Kováč nemusel nijako zdôvodňovať. Rovnako aj nevymenovanie iných vysokých funkcionárov štátu (generálov či veľvyslancov) zásadným spôsobom paralyzovalo chod štátu v čase, keď boli vzťahy medzi premiérom a prezidentom napäté. Dôsledkom toho množstvo diplomatov presluhovalo, alebo sme na diplomatických postoch nemali diplomatov v najvyššej diplomatickej hodnosti.
Vráťme sa však k najnovšej kauze. Približne pred dvoma mesiacmi vydal Ústavný súd SR nález, podľa ktorého má prezident možnosť nevymenovať kandidáta na generálneho prokurátora zvoleného v parlamente nielen v prípade, ak nespĺňa zákonné podmienky, ale aj z vážnych dôvodov, ktoré mu zabraňujú dôstojne zastávať daný post, resp. za činy, ktoré znižujú vážnosť jeho úradu. Nález zároveň konštatoval, že prezident nesmie konať svojvoľne, ale musí svoje nevymenovanie zdôvodniť. A práve toto je najspornejšia časť nálezu. Dáva totiž prezidentovi veľký priestor na subjektívne rozhodovanie, čo je veľmi dvojsečná zbraň.
Aby bolo jasné, Čentéša pokladám za veľmi slabého a nevhodného kandidáta na post, na ktorý bol zvolený. Na druhej strane, toto rozhodnutie sa stáva precedensom, ktorý dáva prezidentovi do rúk obrovskú kompetenciu blokovať nepohodlného kandidáta. Prezident tak môže ignorovať rozhodnutie parlamentu, čo môže byť v budúcnosti veľký problém pre každú vládu.