Prečo hľadíme na kulisy a realitu v Čechách


Dušan KernýSPOZA OPONY

Dušan D. KERNÝ

Po prvom kole prvých priamych volieb českého prezidenta zaznelo kategorické Nie Miloša Zemana na akékoľvek rozhovory so slovenskými médiami. Zámienkou na to malo byť tvrdenie istého denníka, údajne odbočky českého denníka na Slovensku, že M. Zeman a V. Mečiar sú priatelia, teda že M. Zeman je priaznivcom V. Mečiara. Nejde o urazenosť, ale o vypočítaný ťah. Vyvoláva i nevyvoláva to otázky, či je tento priestor niečo ako spojité nádoby.

V zápase o to, kto bude na pražskom Hrade, chcel Miloš Zeman mediálne ovládať arénu a najmä sa odlíšiť od všetkého, čo súvisí s rozhodnutím V. Mečiara a V. Klausa pri vzniku dvoch samostatných republík. To len dokazuje, že pre časť českej verejnosti z rôznych sociálnych vrstiev je to stále neprekonaná trauma. Česi sa – na rozdiel od nás – s tým ešte stále nevyrovnali. V rámci kampane motív úspešnosti existencie dvoch štátov mal zostať bokom. Pritom kulisy národného motívu, motívu českej hrdosti boli zjavné pre každého, kto sa pozeral na neobyčajnú televíznu diskusiu – záver verejnej politickej debaty, aký sme my nikdy v tunajšej televízii nevideli – za politikmi sa otvorí opona, za ňou je nastúpený chlapčenský zbor a spieva českú národnú hymnu! Na záver politickej debaty publikum vstáva, znie predsa Kde domov můj!

Na Slovensko sa má nepochybne trvalo prepašovávať ľútosť za minulosťou. A aj za jej postavami. Vidno to na prijateľnosti Karola Schwarzenberga. Priniesla poznanie, že dobre vedená a cielená kampaň môže vysoko katapultovať 75-ročného, zle sa vyjadrujúceho a verejne pospávajúceho politika. Na Slovensku sa vynorila otázka, či je niekto podobný. Niekto, kto s podobným zázemím mladého vzdelaného mediálneho štábu vyvolá predstavu, že ide nielen o prezidentské voľby, ale o zrážku dvoch svetov. Nedávno, aj keď s neznalosťou, nešikovne, príznačne plebejsky ponížene bývalá predsedníčka vlády oslovovala Karola Schwarzenberga „pán knieža“. Terajšia oxfordkyňa patrí do okruhu blízkych. Je to okruh ľudí, ktorí si kladú otázku, čo by bolo, keby sme „my“ – teda Slováci, mali knieža. Do tohto kruhu nepatrí len bývalá predsedníčka vlády, ale aj mediálne frekventované „zásobárne myšlienok“, bývalí veľvyslanci, mediálni kozáci dominujúci tak v súkromných, ako aj vo verejnoprávnych médiách. Presahuje to na ľudí, ktorí robili všetko pre to, aby názorovo ovládli mediálnu scénu na Slovensku, a teraz zasa pre zmenu vystupujú v českých médiách. Majú blízko k nadšeným podporovateľom nielen konzervatívneho prúdu, ale aj mnohomiliardových cirkevných reštitúcií v Čechách schválených vládou, v ktorej bol knieža ministrom.

Počet ľudí na Slovensku alebo zo Slovenska, ktorí si nevedia predstaviť lepšieho českého prezidenta, než je „pán knieža“, je možno malý, ale mimoriadne vplyvný. To sa týka aj značnej časti konzervatívnej, ale aj liberálnej Európskej únie. Volebný štáb viedli mladí vysokoškoláci. Kontúry zápasu v Čechách dávajú tušiť, ako to bude vo voľbách u nás – veď aj u nás ide na plné obrátky mediálna kampaň, vo verejnosti má vzbudiť dojem, že terajší slovenský predseda vlády je mužom minulosti, usilovne sa mediálne nálepkuje podobenstvami s V. Mečiarom. Sú to naozaj spojené nádoby jednej mediálnej dielne. Kým však v Čechách na záver verejných televíznych diskusií či v štábe kniežaťa Schwarzenberga spievajú masovo národnú hymnu Kde domov můj, u nás sa naša hymna znevažuje. Kým v Čechách je dokonca celé volebné štúdio verejnoprávnej televízie vo farbách českej národnej trikolóry – v bielo-modro-červenej farbe, u nás je v tomto zmysle pod verejnoprávnou lampou tma.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.