Arpád Tarnóczy je potomok slovanských vladykov a väzeň komunistického režimu
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY
V Innsbrucku si nerobili ťažkú hlavu z toho, že privítali delegáciu zahraničného výboru NR SR ako hostí zo Slovinska. Hostitelia so zjavnou hrdosťou oboznamovali návštevníkov spoza železnej opony so slávnymi osobnosťami svojej krajiny. Ich portréty boli namaľované na strope miestneho parlamentu. „Ten pán v rúchu cirkevného hodnostára je kardinál Tarnóczy,“ zaznelo a vzápätí môj vtedajší kolega Arpád Tarnóczy ticho poznamenal: „To bol môj predok.“ Razom sa k nemu obrátili všetky zraky a naša delegácia začala domácich veľmi, veľmi zaujímať...
Arpád Tarnóczy (11. 4. 1936) je potomok starého šľachtického rodu. Po nástupe komunistického režimu putoval za mreže, neskôr sa mohol zamestnať len ako pomocný robotník. Šport sa mu stal útočiskom. Vracal mu jeho ľudskú dôstojnosť. Vypracoval sa na trénera vodného póla, skončil priemyslovku, po roku 1989 bol prednostom okresného úradu v Prievidzi, poslancom slovenského parlamentu, veľvyslancom v Maďarsku a v súčasnosti zastáva funkciu predsedu občianskeho združenia Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja. Národná rada Slovenskej republiky v roku 1996 prijala návrh jeho zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.
● Váš rodokmeň siaha až do deviateho storočia. Viete o niekom podobnom na Slovensku?
Nie. O uhorskej šľachte ani nejestvujú záznamy spred roku 1000. Robili ich však írski mnísi a mne sa podarilo získať dokumenty o mojom rodokmeni z archívu štátnej knižnice v Dubline.
● Takže vlastníte rodokmeň doložený z Írska?
Áno, z Írska. Dajaké doklady sa našli aj v Kyjeve, ale neboli úplné. Prvým mojím zapísaným predkom z roku 889 v Kyjeve bol Kopúr, vladyka Ruténov. Tak bol zapísaný. Ruténi sú Rusíni. Pod ním sú ďalej mená Voluvar, Trmác, Golub a iné, čisto slovanské mená, čo znamená, že rod bol pôvodne rusínsky. Po roku 1000 šľachta začala vzájomne spolupracovať a potom už bolo dosť ťažké vypátrať, kto je akej národnosti. Tie rody sa miešali od Pyrenejí možno až po Vladivostok. Také boli pomery. Najstaršia šľachta bola v Rímskej ríši a tam sa prvýkrát začala aj evidovať. Gréci, Heléni boli takí veľkorysí, že im stačilo meno a nepotrebovali nijaké predikáty. Už meno bola váha či už v spoločenskej oblasti alebo v oblasti vedy či umenia. Vieme však, že keď Carihrad k nám vyslal Cyrila a Metoda, išli s poverením, v ktorom už boli titulovaní. Preto vieme o nich, aké mali zaradenie či už na cisárskom dvore alebo v klére.
● Čo ešte viete o svojich predkoch?
Môj rodostrom celkom pekne prerastá do materiálov, ktoré už sú z európskych zdrojov, teda z Viedne a Budapešti. V rodoch, najmä v uhorskej šľachte, to bývalo tak, že niektorí inklinovali k cisárovi a iní ku kráľovi. Keď Tatári vtrhli do Európy, kráľ Belo IV. sa ich pokúšal zastaviť. Na to potreboval pomoc a, bohužiaľ, uhorská šľachta nebola taká mobilná alebo nemala až takú veľkú chuť bojovať, čo sa nakoniec ukázalo v tureckých aj iných vojnách. Prišli mu teda na pomoc Rusíni na čele s Vladykom a za odmenu – a vlastne aj za záchranu života – dostal rod Vladyku do léna horný Turiec. Sídlo mal v Jazernici. Túto obec som navštívil, ale niet tam nijakej pamiatky. A jej obyvatelia vôbec nevedia, akú úlohu zohrala počas tatárskeho vpádu. Ruténov, ktorí sa usadili v Jazernici, začali nazývať Jazernickí. V blízkosti sa nachádzala obec Tarnoc a keďže sa tam odohrali dajaké svadby, tak ich synovia prijali meno Tarnoci. Existujú o tom dosť objemné knihy, kde je sedemsto-osemsto mien. Iste rozličného honoru...
● Mohli by ste konkretizovať?
V nitrianskom arcibiskupskom archíve je doklad zo začiatku 15. storočia, v ktorom je zmienka o zápise na vysokú školu v Salamanke a znie: „Peter Tarnóczy z Uhier, rodom Slovák.“ Som hrdý, že sme mali aj takých. Ale zase viem aj o iných, ktorí v parlamente rozprávali, že žiadne vyššie učenie netreba, že treba robiť...
● Čo bolo typické pre šľachtické rody v minulosti?
Svojho času sa rod zabezpečoval tak, že najstarší syn zostával na majetkoch, ďalší išiel do služieb cisárskeho dvora, ďalší do služieb kléru, do armády, a to všetko samozrejme uberalo z majetku rodu.
● Prečo?
Lebo nemohol byť niekto napríklad biskupom, keď do biskupstva nepriniesol veno. Ak si dnes pozrieme sakrálne pamiatky, ale aj obytné biskupské paláce, ľahko si dokážeme predstaviť, že to veno neboli nejaké drobné peniaze. Povinnosťou šľachty bolo zakladať farnosti. Museli postaviť faru, kostol a je zaujímavé, že už v 13. storočí musela mať fara dve miestnosti pre školu. V jednej sa učili chlapci, v druhej dievčatá. Išlo síce len o základné vzdelanie, ale pre každého dostupné.
● Vo vašom rodokmeni možno nájsť aj kardinála...
Aj trinásť biskupov a k tomu niekoľko prelátov a ďalších vysoko postavených cirkevných hodnostárov. Dosť veľa učiteľov na vysokých učeniach. Rod sa za tisíc rokov nesmierne rozrástol. Jedným zo salzburských arcibiskupov bol Maximilián von Tarnóczy. Toho ste nakoniec mali možnosť vidieť namaľovaného v innsbruckom parlamente. Keď mi o ňom náš hostiteľ povedal, že proti vôli rímskej kúrie a bavorských kniežat ustanovil prvý stavovský snem v Európe, tak som si pomyslel – určite ho degradovali. No a dozvedel som sa, že ho povýšili na kardinála.
● Jestvuje ešte dnes nejaké sídlo rodu Tarnóczy?
Nijaké už neexistuje. Hrad Sivý Kameň je v ruinách, nikto sa oň nestaral a kúrie boli buď čiastočne, alebo úplne využívané na iné ciele. Nádherné talianske fresky v laskárskom kaštieli (dnes súčasť Novák) premaľovali, zriadili tam banícke učilište. Potom tam mala armáda nejaké sklady so zbraňami, teda sa to devastovalo...
● Matka vášho otca taktiež pochádzala zo známeho šľachtického rodu Motešických.
To bola Pribinova šľachta, kam ešte patrili rody Diviackovcov a Podmanických a tie obsadili Hornú Nitru. Do šľachtického stavu sa dostali ako slobodní občania slúžiaci v armáde a v klére v 14. storočí. Rod Motešických bol čisto slovanský, možno slovenský, lebo pochádzal od Mojtína. A zrazu bol Mojtény. V histórii sa stávalo, že pisár písal foneticky, veď akej gramatike sa mal prispôsobovať? V našich končinách sa najprv latinizovalo, potom maďarizovalo, a to pôvodné meno Tarnovský dostalo podobu Tarnóczy.
● Na Slovensku jestvuje Aristokratické združenie Slovenska. Ste jeho členom?
Nie, nie som. Mal som niekoľko ponúk, ale nikdy to nebolo celkom jasné a najmä nebol mi jasný cieľ, prečo sa chce spolok združovať.
● Mohlo by to byť celkom logické, že aristokratické rodiny by chceli spolupracovať. Na čele AZS je knieža Juraj Radziwill Anoškin.
Čakal som, že to meno vyslovíte. Nemám preukázané, že je to tak. To meno mi je známe, ale nič viac.
● Ani to, že je knieža?
To neviem, ale určite existuje literatúra, kde je to napísané. Ja mám almanach šľachtických rodov celej Európy, kde je zapísaných 80 000 mien. Tvorí ho šesť zväzkov, pritom jedna kniha má hmotnosť 12 kilogramov. Viem o šľachticoch na Slovensku, ktorí sú preukázateľne potomkami šľachtických rodov, a tí sú v Ráde maltézskych rytierov. Samozrejme, že aj ja som jeho členom.
● Do šľachtického stavu sa možno dostať aj v súčasnosti. Nie však u nás.
A je to veľká škoda. Mal som česť byť na dvore Spojeného kráľovstva v Londýne a vidieť ľudí z občianskeho života, ktorých povyšovali do šľachtického stavu. Mne je veľmi sympatické, že adepti musia dokázať výnimočnosť vo svojom odbore, ale aj to, že sú šľachticmi so všetkým, čo od slova šľachetný pochádza.
● Po nástupe komunistov k moci vám určite dali najavo, že si triedny nepriateľ. Ako?
No jednoducho. Ku kaštieľu pristavili voz z nášho majera, každému prikázali vziať si batožinu, maximálne 25-kilogramovú, a zobrali nás do tábora, kde bol židovský koncentrák. Stretol som tam svoju učiteľku klavíra, aj našu vychovávateľku. Bolo to v roku 1945. Prišla partizánska jednotka z Hornej Nitry, zložená z Hagaru, Mišejeho a ďalšieho Hagaru, a povedali, že odteraz budeme slúžiť tým, čo slúžili nám. Kaštieľ, vlastne štyri kaštiele v Novákoch, vyrabovali. Zničili aj knižnice v Podhradí, obsahujúce ešte folianty na pergamene. Takže asi sme ublížili histórii a historickej vede ako takej, ale aj národu. V tábore sme neboli dlho – dva, možno tri mesiace, a potom nás umiestnili do domu, kde predtým býval náš vrchný lesný inžinier.
● Ako sa rodina vyrovnala s novou situáciou?
Moja matka bola vdova. V roku 1937 som stratil otecka pri autohavárii, zostali sme traja nezaopatrení súrodenci. Najmladší brat sa narodil dva mesiace po smrti otca. Mala to dosť zložité. Vydala sa, stratila vdovské právo, čo nám značne skomplikovalo život. Prišla o všetok majetok úradne prevedený na ňu kvôli deťom, o všetko prišla...
● Ako mládenca vás väznili v pražskej Ruzyni. Prečo, len preto, že ste pochádzali zo šľachtického rodu?
Nielen preto, ale bol to dosť vážny dôvod, prečo ma príkladne potrestať alebo dať do autu. Veď už faktom narodenia som sa z hľadiska marxizmu-leninizmu stal triednym nepriateľom. To sa nedalo odškriepiť, aj keď som si uvádzal roľnícky pôvod. A nebola to nepravda, veď moji predkovia sa živili poľnohospodárstvom. Ale to aj Andrássy si napísal, že bol roľník, a nepochodil. Pomery doma sa veľmi skomplikovali. Stratili sme všetko, moja matka nemala odkiaľ dostávať nejakú podporu, stará matka takisto nie. Všetko nám zobrali, ale chodili nám účty z Madagaskaru za rumelkové bane, zo Slovinska za kaštieľ pri mori. Už pred voľbami v roku 1946 som roznášal plagáty s textom Smrť komunizmu!, vianočné posolstvo a podobne. Založili sme aj protištátnu skupinu, vtedy sa to nosilo. Buď boli partizáni, alebo živly. Situácia v tej časti Slovenska (Nováky) sa vyvíjala trošku inak, ako povedzme v Bratislave. V Bratislave do roku 1948 ešte existovala Demokratická strana a ešte niekto mohol aj niečo iné povedať, ale u nás prevzala partizánska brigáda všetku moc a hneď sa začalo s konfiškáciami majetkov. Či už cirkevných alebo šľachtických. Ľud mal veľkú radosť, lebo boli rozparcelované a prideľované role. A potom som tých istých videl s vidlami a so sekerami, keď im ich brali do družstva. Bola to situácia plná napätia a ja som v tom čase dostával dobré rady od kadekoho, že by som tu nemal zostať, že by sme mali ujsť. Viete si predstaviť trinásťročného chlapca, ktorý sa má rozhodnúť, že si dá do ruksaku peceň doma upečeného chleba, modlitebnú knižku a odíde do sveta? Ja som to urobil.
● V ktorom roku?
V roku 1950. A skončil som na hraniciach. Na zápästí mám také jazvičky po cvičenom psíkovi. Chcel som ujsť so starším bratom a s tromi kamarátmi. Neskôr sme sa dozvedeli, že ten, čo nás viedol, bol Nemec zo STASI...
● A kde to bolo?
Na česko-nemeckých hraniciach v úseku Teplice – Šanov, lebo sme chceli ísť cez Berlín. Boli sme prví zatknutí aj prvý súd sme tam absolvovali. Neskôr rozsudok dva razy opravovali, pretože mi nemohli dať osem rokov, keďže som nemal ani štrnásť rokov.
● Uväznili aj brata?
Áno, bol o dva roky starší, tak ten už bol „veľký zločinec“ odsúdený krajským súdom v Ústí nad Labem. Väzenie bola svojím spôsobom aj vysoká škola. Najmä obdobie na samotke pred súdom bolo veľmi ťažké. Ale to som ešte nevedel, čo ma čaká, keď ma druhýkrát zavrú.
● Takže vás prepustili?
Keď Gottwald zomrel, bola amnestia. Vrátil som sa do Novák a keďže nikto sa so mnou nerozprával, lebo som bol basista, zostali mi len kamaráti z mojej bývalej protištátnej skupiny. Kým som bol vo väzení, oni vyvíjali také drobné činnosti, zvonili, keď brali sestričky a kňazov, roznášali letáky proti komunistickej strane, vianočné posolstvo Slovákom a kresťanom a podobne. Keď som sa vrátil, samozrejme, že som sa zapojil. Mali sme jedného spolužiaka, ktorý nás raz pred polnocou zbadal rozhadzovať letáky. Bol synom mäsiara, udal nás otcovi a ten policajtom. Na Božie narodenie pri obede zaklopali dvaja páni v civile a jeden policajt v uniforme povedal: – Arpád Tarnóczy. Nedojedol som. Ešte som sa opýtal, že mám na popoludnie lístok do kina, či sa vrátim...
● A ako to dopadlo?
Zažil som tú najhoršiu vyšetrovaciu väzbu, akú som si vedel predstaviť podľa filmov o gestape. V Nitre na Krajskom veliteľstve Štátnej bezpečnosti bol náčelníkom bývalý športovec pán Filan, otec Borisa Filana. Videl som ho len raz v živote, ale tá organizácia používala metódy... Tri mesiace ma trebárs nechali v tej istej bielizni, v tých istých šatoch a keďže bola zima, tak som v tom aj spal. Začalo sa to šatovými, potom vlasovými všami, blchami, plošticami, to všetko bola súčasť zábavy našich „referentov“. Tak sme volali vyšetrovateľov ŠtB. No a samozrejme k tomu fyzické týranie, keď vás jeden bil a druhý jedným prstom ťukal do starej underwoodky (písací stroj), tak to trvalo poriadne dlho. Vrcholilo to tým, že nám prikázali biť sa medzi sebou a keď sme si silno nevypálili, oni to napravili...
● Odsúdili vás?
Áno, chlapci z mojej skupiny dostali po tri-štyri roky. Ja som mal veľké šťastie. Všetky skutky, ku ktorým od nás získali priznanie, sa diali v čase, keď ja som bol v Česku v base. Vypuklo to na Štátnom súde v Bratislave a mňa z toho súdu poslali domov. Nemohol som tomu ani uveriť. Bál som sa, že ma pustili len preto, aby ma na úteku zastrelili. Taká bola vtedy doba. Prišiel za mnou dokonca jeden z tých bývalých vyšetrovateľov, ktorý bol zo susednej dediny z Malej Lehoty, a išiel so mnou. Dokonca mi kúpil aj cestovný lístok. Vystúpili sme v Novákoch na stanici a keďže bola práve Veľká noc, išla procesia okolo kostola. Zaradil som sa do zadného radu, ale môjho sprievodcu som viac nevidel. Na súde mi nedali nijaký papier, tak som nevedel, či som naozaj slobodný. Iba zápisy z Štb v Ústave pamäti národa svedčia o mojom internovaní.