Je ľudské slabnúť, ale ešte je jedna cesta, vstaneme a pôjdeme po nej ďalej...
Ivan BROŽÍK
Neraz zabudnuté a prírodou pohltené krížové cesty nás z času na čas privádzajú na miesta, kde akosi prirodzene zabúdame na veci, ktoré živia naše telo. Kalvárie totiž vyvolávajú vnútornú polemiku o tom naozaj podstatnom. Veriaci tu hľadajú – slovami básnika Dilonga – „plamienok z kúta neba“. Kalvárie nám však odkazujú aj iné – ak aj nežijeme v ideálnej spoločnosti, mohli by sme sa aspoň usilovať o rovnomenné zastúpenie tých hodnôt v našom živote, ktoré sú potravou pre dušu. O akúsi harmóniu.
Krížové cesty túto harmóniu vyjadrujú napríklad aj súladom s krajinou. Veľmi ťažko by sa hľadal príklad degradácie či devastácie krajiny preto, že jej súčasťou je „stánok pre kríž svätý“. Urbanista Štefan Lančarič len nedávno vyslovil názor, že „harmonický súlad s krajinou bez nutnosti jej degradácie, renesancia viery bez rutinnej zbožnosti, prejav umeleckej tvorivosti bez potreby recyklovania nápadov, vnímavosť voči hlbšiemu symbolizmu skrytému za prvoplánovou snahou zaslepiť zrak – to všetko je v kalváriách zašifrované“. Monsignor Marián Gavenda pridáva kalváriám aj iný rozmer – „kalvárie a krížové cesty, ktorými je posiata i naša krajina, hovoria o našom živote a o živote generácií pred nami. Nie sú len pamiatkou a už vôbec nielen umeleckou. Sú mostom medzi životom tých, čo kráčali svojimi kalváriami a krížovými cestami, a nami, čo sme tiež na ceste…“
■ NA HLBOKEJ CESTE
Ako deti sme trávili veľa času na Hlbokej ceste v Bratislave. Hlboký úvoz lemovali po oboch stranách strmé svahy, vtedy ešte bez honosných víl. Škriabali sme sa po plaziacich sa koreňoch líp a čím ďalej sme sa odvážili, tým neznámejšie more sme pokorili. Z času na čas sme vstúpili na priestranstvo dýchajúce otázkami. Lurdská jaskyňa, súčasť bratislavskej kalvárie, bola totiž v ére socializmu miestom, kde mnohí zúfalci skoncovali so svojím životom...
V Európe je pramálo takých miest, ktoré majú pútnické miesto tak blízko historického jadra mesta, a predsa v očarujúcom tichu prírody ako bratislavská Lurdská jaskyňa na Hlbokej ceste. „Prešporok“ za ňu vďačí grófke Gabriele Szápáryovej (1834 – 1912), ktorá ju zriadila inšpirovaná vlastným hlbokým zážitkom z púte do francúzskych Lúrd v roku 1881. Sprístupnili ju až po troch rokoch náročných úprav – po vyprataní, obnovení a usporiadaní opusteného kameňolomu. Dominantu celého objektu – lurdskú mariánsku sochu – darovali robotníčky bratislavskej Cvernovky. Sochu slávnostne posvätili 18. septembra 1892 pri príležitosti každoročnej pripomienky založenia prešporskej Kalvárie. Jej neoddeliteľnou súčasťou je kostol Panny Márie Snežnej, vari jediný kostol na svete bez tradičnej veže so zvonicou. Musela ísť dolu na pokyn straníckych orgánov, lebo bola konkurenciou vtedy novej dominanty Bratislavy – pamätníku padlých sovietskych vojakov na neďalekom Slavíne.
Zastavenie prvé: „Na nebi ortieľ lásky postavil stánok pre kríž svätý, raj v tíšinách sa zachvel, zamknutý, svet, zaľudnený z vín, už nebude mať výrok smrťou zahynieš; v tej chvíli je Ježiš na smrť odsúdený.“
■ KALVÁRIE KRÍŽOVEJ CESTY
Ráno medzi pol ôsmou a ôsmou hodinou je v slovenskom Ríme podobné ránam iných miest. Detváky sa v šíkoch presúvajú do škôl. Mnohé z nich si vykračujú po parku-neparku. „Rada tadiaľto chodievam,“ chváli sa milá jazyčnica a dodáva: „Je tu tak zvláštne ticho a pokojne.“ Vie, že je na kalvárii. Na jednej z mála tých, ktoré človek postavil na rovine. V Trnave a na okolí totiž kopca niet. Je to naozaj zvláštna kalvária. Bola kedysi súčasťou cintorína. Medzi náhrobnými kameňmi, ktoré mali desiatky, možno stovky rokov a boli popísané v nemčine, maďarčine, slovenčine...
Pani Natália Blahová spomína: „Bola som očitým svedkom jeho likvidácie. Prišiel buldozér a povyvracal náhrobné kamene. V zemi sa otvorili hlboké diery, ktoré odkrývali krypty. V jednej hrobke bolo uložených niekoľko rakiev. Psy sa chodili na tieto priestranstvá prebehnúť a neraz sa stalo, že priniesli v papuli stehennú kosť. Boli sme vtedy ešte deti a lákalo nás niečo z toho tajomného. Nakúkali sme dovnútra, ktosi tam aj vliezol. Videla som zelené vlasy na paličke, zlaté ozdoby z rakiev ako suveníry. Možnože tí mŕtvi už nemali živých, ktorým by to vadilo, no mala som z toho veľmi zlý pocit. Ich pozostatky sú stále tam. Pod tým trávnikom.“
Každý mŕtvy by mal mať svojho živého... Aby nezostal naveky sám. Hoc aj pod krížovou cestou. Vôbec prvá kalváriová cesta v Uhorsku vznikla práve v Trnave. Viedla z mesta do neďalekej Modranky. Zanikla však už v 19. storočí... Nahradila ju „tá tichá cestička uprostred zelene“. Krížová cesta so štrnástimi zastaveniami zo začiatku 20. storočia, umiestnená na opačnej, severozápadnej časti mesta.
Zastavenie druhé: „Daj, Ježišu môj, aby som kríž svoj niesol. Ťažký som celý, podlož plece tiež, sám nezotriem tieň po sebe, nikde neujdem, cesta vedie do samôt...“
■ UTRPENIE ZA PLOTOM
Genius loci kalvárie ako priestoru v krajine v našom štvorrozmernom svete, kde štvrtým rozmerom je čas, ako priestoru priam prehusteného kresťanskou symbolikou, vplýva pravdepodobne na každého návštevníka. Kalvária za pletivovým plotom osobitné pocity ešte umocňuje. Tú šaštínsku možno navštíviť v ohradenom priestore vedľa cintorína. Vďaka prírode, stromom a udržiavanému trávniku však prechádzka po nej núti zamyslieť sa. Možno sa tu pred mnohými desiatkami rokov zastavili aj moji starí rodičia. Navštevovali neďalekú baziliku. Boli Záhoráci, v nedeľu chodievali pešo cez „búre“ na služby Božie. Vraj to boli krásne časy. Biedne, ale krásne. Aj pre tú ich filozofiu som ich mal rád. Naučili ma, že krása spočíva práve v biede. Ale šaštínska krížová rozhodne nie je „biedna“. Iba ak skromná, nanajvýš skromná. Ľudská, hoci Kristova. Alebo práve preto?
Zastavenie tretie: „Úzke uličky sú tesné pre kríž, tieň s odsúdeným sa skrútil na zemi. Je ľudské slabnúť. Ešte je cesta ďalej, vstaneme a pôjdeme.“
■ PÚTNICKÝ MARIATÁL
Mariatál alebo Marianka pri Bratislave. Mnohí, tak ako aj ja, si myslia, že slovo Mariatál pochádza zo spojenia Máriino údolie. Možno vnesieme trochu svetla do tejto tradície. Krížová cesta v Marianke je súčasťou jedného z najvýznamnejších a najstarších mariánskych pútnických miest na Slovensku. A vraj dlhodobá tradícia Marianky ako pútnického miesta súvisí s nájdením zázračnej sošky Panny Márie tálskej, ktorú podľa legendy zhotovil neznámy pustovník už v 11. storočí. Kalvária v Marianke si žije svoj tichý a takmer pustý život. Naposledy ju obnovili v roku 1996. K jednotlivým zastaveniam kráčam uprostred bukového karpatského lesa mierne do kopca, rozhodne nie ako na Golgotu. V duchu si predstavujem rok 1936, keď tu bolo až 80 tisíc ľudí. Zišli sa na slávnostnom posvätení dokončenej kalvárie. Stalo sa 8. septembra 1936 počas púte na sviatok Narodenia Panny Márie. V dnešnom tichu, v ktorom hádam aj chvíľa postála, vzbudzuje nezabudnuteľný zážitok zobúdzanie sa rannej prírody. Možno ako symbolika toho, že nič nie je definitívne, ani noc, ani smrť, ani ukrižovanie.
Zastavenie štvrté: „Stretá sa s Matkou svojou. Ona stojí už nie na nohách, na to srdce má. Pomlčky ide, jej hrôz na zemi nepočuť, krehkú postavu nezlomí bolesť.“
■ BANSKOBYSTRICKÁ ÚTECHA
Banskobystrickú kalváriu označujú za druhú najstaršiu po trnavskej. Zároveň je na Slovensku najdlhšia. A svojím vyústením v Španej doline možno turisticky najatraktívnejšia. Kalvária prežíva ťažké roky. Hrozí jej zástavba, paradoxne bez protestov biskupského úradu.
„Tento priestor, ktorý je charakteristickou krajinnou dominantou mesta, patril verejnosti po stáročia. Slúžil ľuďom na načerpanie fyzických a duchovných síl, poskytoval im pocit domova, slobody a krásy. Chceme, aby to tak ostalo pre nás a po nás i pre ďalšie generácie.“ Tak sa tvrdí v petícii, ktorou občania mesta chcú uchrániť kalváriu v Banskej Bystrici. Aj moderné mesto a jeho občania totiž potrebujú svoje miesta na zastavenie, stíšenie, zamyslenie, potrebujú zachované miesta nádhernej okolitej prírody a krajiny poskytujúce im pocit harmónie, slobody, útechy, šťastia. Inak nám ostane len hrozba preplnených psychiatrických čakární. Najčastejšími návštevníkmi Banskobystrickej kalvárie sú však dnes snobi na motorových štvorkolkách.
Zastavenie piate: „Pomáha Šimon Cyrenejský. Bola to chvíľa neuveriteľná, úžasná, že jeden prišiel vziať kríž najťažší na svete. Všetci iba pridali a privážili, priťažili.“
■ SVÄTÍ V AZYLE
Vzácne drevené reliéfy a plastiky zo štiavnickej Kalvárie našli dočasný azyl v priestoroch Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Tamojšia Kalvária je totiž zaradená do zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta. Vznikla z iniciatívy jezuitského pátra Františka Pergera s finančným prispením mnohých štiavnických rodín, ťažiarskych spoločností, ako aj panovníka Františka I. Tento barokový sakrálny celok, dominanta Štiavnických vrchov, stojí na kopci Scharffenberg, kde pôvodne stála vartovka, a považuje sa za najkrajší v Európe. Dňa 14. septembra 1744 na sviatok Povýšenia sv. Kríža bol položený základný kameň, ukončenie stavby bolo 14. septembra 1751. V strede komplexu sa nachádza Dolný kostol s ústredným motívom Poslednej večere, s iluzívnymi ciferníkmi hodín, na ktorých ručičky ukazujú 14.30, teda polhodinu pred smrťou Krista. Keď návštevník múzea vidí tú nádheru, automaticky sa mu tlačia na myseľ otázky, koľko prostriedkov na postavenie Kalvárie išlo z eurofondov, koľko zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu mesta a obcí a koľko firiem sa pri realizácii nabalilo. Ale to je myslenie až 21. storočia.
Zastavenie deviate: „Tu proti nemu vládne všetko, i kameň neživý ho uderí; no jednako, on miluje, on vstane, ide ďalej, láska je slepo oddaná, on najlepšie ju splní. Vrch na neho čaká.“
■ HODNÁ LÁSKY
Aj najmenšia vlasť je hodná lásky. Do Slovenska sa opätovne zamilovávam znovu a znovu vždy počas pobytu na Orave a na Kysuciach. Pri Hviezdoslavovej horárni alebo nad Oščadnicou. Na tamojšej Kalvárii s kamenným kostolom. Je mladá, mladučká v porovnaní s jej slovenskými sestrami. Dôvod jej vzniku mi je však mimoriadne blízky. S jej výstavbou sa začalo v lokalite Sivova grapa v roku 1946. Za jeden rok ju postavili oščadnickí veriaci z vďačnosti za to, že v roku 1945 počas II. svetovej vojny, keď sa takmer tridsať dní urputne bojovalo na blízkej Rači (ľudia sa vtedy modlili a utiekali k Panne Márii a prosili ju o ochranu svojich životov a príbytkov), nikto z obyvateľov nepadol a obec vyviazla bez pohromy. Miestni sa so srdcom na dlani o svoju kalváriu starajú nepretržite. Počas minulých rokov jednotlivé zastavenia krížovej cesty i kostolík niekoľkokrát zreštaurovali a premaľovali.
Zmodernizovali technické vybavenie kostolíka, na vrchole postavili tri kríže – dva menšie a jeden veľký – ako symbol ukrižovania, pravidelne upravujú a skrášľujú lesík, v lone ktorého kalvária leží. Priam magicky pôsobí pohľad na večerné osvetlenie krížov i kostolíka na vrchole oščadnickej Kalvárie. Tam k šťastiu stačí naozaj „iba“ ľudská pokora...
Zastavenie posledné: „...my pri tvojom hrobe, Kriste, nie sme cudzí. Kameňom privalený, vstaneš a radosť rozdáš chodníkom, nás od bolesti stretneš, Kriste, a vstaneš z nás, z nás zhodíš kameň, i my sme nežili už, nájdeš náš pohľad v celom cintoríne.“
(V článku sú použité citácie z Krížovej cesty Rudolfa Dilonga.)