Osud je pre operených vzduchoplavcov sarkastický: najkrutejšie sú pre nich návraty
Ján ČOMAJ
Neváhajte! Otvorte okno a nadýchnite sa zhlboka! Zacítite to, čo vtáky zavoňali tisíce kilometrov odtiaľto: Ide jar. A podľa neomylného kalendára, schovaného v ich hlavičkách, vybrali sa na ťažkú a dramatickú cestu do rodných hniezd... S presnosťou kybernetických navigátorov sa nasmeroval celý kŕdeľ. Bez slov, bez názorových treníc, skupinových záujmov a hašterenia. A pritom v kŕdli sú ich aj tisíce. Uzavreté roje preleteli africké púšte a Stredozemské more a pristáli na pár hodín odpočinku na gréckych ostrovoch alebo talianskom pobreží.
Nakŕmili sa, podriemali, napili sa rannej rosy a znova sa zdvihli na nečujný povel bez volieb zvoleného lídra. Až kdesi nad Tisou sa ich mračno začalo rozpadať a jednotlivé letky nabrali kurz do svojej doliny, hája, dediny a mnohé až do svojho hniezda.
■ VEČNÁ ZÁHADA
Nikto nevie, ako sa pred letom organizujú, ako si tam kdesi na Madagaskare alebo v údolí Konga v okruhu tisíc kilometrov dávajú rande, ako vystihnú ten správny čas, ako sa nasmerujú a ako trafia domov. Sledujú azda významné orientačné body, záhadným spôsobom fixované v pamäti? Riadia sa polohou Slnka a hviezd? Vedie ich zemský magnetizmus? Či všetko dohromady vysiela údaje do ich prijímača, dáta sa vkladajú do mikročipu skrytého v jednej mozgovej bunke, aby iné bunky údaj spracovali, vyhodnotili, vylúčili náhodné vplyvy a výkyvy prostredia, iná skupina buniek vypracovala záver a vydala azimut? Generácie vedcov nedokázali dať na to uspokojivú odpoveď.
Veď len povážte: polohy hviezd sa menia. Aj geomagnetizmus je premenná veličina a navyše ho ovplyvňuje veľa civilizačných faktorov. Slnko sa občas z nudy alebo presily energie pozabáva erupciami, ktoré narobia chaos v celej jeho sústave. Éter je plný rádiových a radarových vĺn, ak už nespomenieme trilióny mobilných volaní, džungľa na zbláznenie! Vzdušné dráhy vtáctva pretína tisíce lietadiel, len nad Slovensko ich denne preletí neuveriteľných tisíc, zhora, zdola, krížom-krážom. Aj krajina sa mení, kde vlani bol les a žblnkala bystrina, tiahne sa diaľnica, kde vytŕčalo bralo – starý vtáčí orientačný bod, vypína sa obrovitý radar a kde sa už zďaleka črtal ostrov vysokých borovíc na plešine kopca, krútia sa vrtule veterných elektrární.
■ KALENDÁR NÁVRATOV
Aj tento rok prvé prileteli sluky, možno ste si ich aj všimli, odjakživa sa náhlia, aj za nečasu. Mekot kŕdľa počuť doďaleka. Hlúpe ako husi! Celému svetu musia oznámiť, že sú tu – aby sa už ráno začala poľovačka. Kačice sa objavia vzápätí, ale neriadia sa kalendárom tak presne. Sú ostražitejšie, háklivejšie na mráz. Ak ich po ceste stretne studené počasie, ani nejdú ďalej, prečkajú chladné dni na niektorom južnejšom jazere. Vlani som takto videl vyčkávať divé kačice na šaštínskych jazerách. To boli, pravdaže, severanky. Zacítili aj na dvetisíc kilometrov, že u nich na fínskych jazerách ešte mrzne, tak si urobili pauzu a na zlosť záhoráckych rybárov vychytali zo všetkých piatich jazier na Gazarke a zo susedných chovných rybníkov takmer všetok drobizg. Z čoho potom majú narásť kapitálne kusy!
Už niekoľko rokov si všímam, ako kačice presne vedia, kedy zmizne ľad na Štrbskom plese. V tú chvíľu priletia a už sú vo svojej húštine. Pripravené na návštevu, lásku a zachovanie rodu. A keď raz v júni pôjdete náhodou okolo plesa, nezabudnite sa po nich poobzerať. Niekedy stačí len chvíľu postáť nad zátokou. Hrdé mamičky sa nečuje vynoria spod konárov, ticho šliapu vodu a za nimi sa rovnako tichučko šinie po hladine, takmer nerozčerenej, dlhý rad kačiatok, jedna báseň!
Sluky, divé kačice a husi sú na skorý prílet, povedal by som, správne oblečené, ľahko im vrátiť sa už v marci. Hrubé perie, medzi ním najhustejšie drobné páperie, najviac podkožného tuku a na ritke ešte výkonná žľaza na vylučovanie mastnôt, aby sa im studená voda nebodaj nedostala na pokožku. Odvážne sú však trasochvosty, strnádky a drozdy, ktoré nemajú také vybavenie a trúfajú si priletieť zároveň s nimi. Kto by povedal napríklad o drozdovi, že je taký otužilec, keď vidíte, ako sa už zavčas rána, ešte pred Veľkou nocou, vypína v záhrade alebo parku – a ešte si aj spieva od radosti, ako je na svete krásne!
A po tieto dni sa nám začnú vracať aj lastovičky. Celou cestou dúfajú, že im víchor alebo gazda nezhodil hniezdo. Lebo už zo zásady najradšej bývajú vo svojom. Poznajú si ho zďaleka. Môže byť na maštali aj päť či šesť lastovičích hniezd, každá gazdiná si nájde to svoje. Až potom sa nad komínmi, elektrickými stožiarmi i nad jednou z vežičiek Devínskeho hradu zabelie bocianí pár. Medzi poslednými dofičí dážďovník, Zimuje totiž najďalej, zvykol si na horúčavy, doma by ho ešte v apríli oziabalo. Pletieme si ho s lastovičkou, veď sa na ňu aj podobá, len nemá také dlhé šosy na svojom čiernom fraku. Inak je to fenomenálny pilot. Pred dažďom, keď hmyz lieta nízko, pikuje z výšky a otvoreným zobákom lapá letné mušky, že nestačia ani uhnúť. A zas letí strmhlav dohora, loping – a pikuje za ďalšou muchou.
■ MASAKRY V POVETRÍ
Vrany žijú tridsať rokov, aj viac. Lastovička obyčajne pätnásť – ak sa dožije staroby. Ak ju neuloví predátor. Ak nezhltne muchu postriekanú pesticídom, ak nepadne do sietí, neobtrie sa o vysoké napätie, nezrazí ju prúd z leteckej trysky, nespáli blesk, nezahluší búrka a netrafí brok. Ak sa jej nič z toho neprihodí a nestretne ani iné nešťastie, aj pätnásty raz prilieta do toho istého hniezda, kde prvý raz vysedela mladé.
Už pred štyridsiatimi rokmi začali ochrancovia prírody v Taliansku a Grécku veľkú kampaň proti lovcom sťahovavých vtákov. Málo čo sa 
zmenilo, hádam len chytanie do sietí už nie je masový jav. Strieľa sa naďalej – nielen na bažanty, jarabice alebo kačice, ale aj na pinky, žltochvosty, lastovičky. Ročne sa na talianskom severe predá stopäťdesiat miliónov nábojov a poldruha milióna Talianov každú jar chytí amok. Strnádky, drozdy, škovránky sa objavujú na jedálnych lístkoch drahých reštaurácií a podávajú sa politikom, milionárom a mafiánom na vavrínových lístkoch, v marseillskej alebo bolonskej omáčke, pokvapkané cesnakovým jogurtom a prikryté vetvičkou rozmarínu. Tu a tam gurmán zahryzne do broku, ale to ho pred novým sústom neodradí.
Obrat talianskeho loveckého priemyslu dosahuje ročne bezmála miliardu eur. A neodskáču si to len srny, diviaky, zajace, kačice. Veď na jedného zajaca pripadá v Taliansku päťdesiat poľovníkov. Sú tu však ešte vtáci! Odlety nie sú také riskantné. Dramatický je návrat. Na jeseň je počasie zväčša ustálené. Jastraby, sokoly, orly, myšiaky, kane majú ešte čo loviť, operence ich zaujímajú najmenej. A keď už sa nalákajú na odlietajúci roj, za obeť padnú vyčerpané alebo choré vtáčatá na konci kŕdľa. Návraty domov sú však plné hrôz.
Siete, guľky, broky, smršte, cyklóny, dravce, lietadlá, detonácie na stavbách a v kameňolomoch, raketomety, bomby, míny, nálože, streľby priamo na vtáčích trasách... História zaznamenala veľa masových nešťastí, oveľa viac ich navždy padlo do zabudnutia. Na jar v roku 1953 pri návrate z Južnej Ameriky zahynulo pri májovom krupobití v kanadskej provincii Alberta stotisíc divých kačíc tesne pred cieľom. Sedem hektárov terénu pokryli telá mŕtvych vtákov. Po vyše štyritisíc kilometrovom lete. Pred cieľom.
A predsa sa vracajú domov. Rok čo rok.
- RARITY A REKORDÉRI
Kulík, čo hniezdi na Aljaške a zimuje v Mexiku, prekonáva vzdialenosť takmer päťtisíc kilometrov za dva až dva a pol dňa. Letí bez zastávky. Naši vtáci sú komótnejší, každý z nich využíva medzipristátia. Najpomalšia je pinka – letí rýchlosťou päťdesiat kilometrov za hodinu. Sokol sťahovavý lieta šesťdesiatkou, ale pikuje až dvestokilometrovou rýchlosťou. Kačice si stabilne udržiavajú sedemdesiatku. Dážďovník je superman – lieta rýchlosťou stodvadsať až stoštyridsať kilometrov za hodinu. Jediný vták však dokáže hodiť spiatočku a letieť dozadu – kolibrík.
Aj vo vytrvalosti je rozdiel. Bociany sú ťažké, a preto preletia denne najviac dvesto kilometrov. Pri svojich zastaveniach si poobzerajú krajinu, prebrázdia močariská, nasýtia sa. Slávik preletí za deň približne päťsto kilometrov a keď má vietor v chrbte, ešte si čosi pridá. Nech však ktorýkoľvek z nich letí domov dva týždne alebo len dva dni, neuhne zo smeru. Domov je pre nich kompasom. O mnohých súčasníkoch sa to nedá povedať.
Sťahovanie je tajomstvom, ako ich spev je očarujúcou hudbou a ich hniezda technickým i umeleckým dielom hraničiacim so zázrakom. Zoberte si takú mlynárku – hniezdo si vije z pavučín. Alebo trsteniarik. Pred niekoľkými rokmi som jeho staviteľské umenie obdivoval pri Parížskych jazerách pod Novými Zámkami. Dom si utká medzi dvoma steblami trstiny a potom sa celé leto hojdá vo vánku nad vlnami jazera. Kam sa naňho hrabú nejakí Geissenovci, mladá Hiltonka, Kočner, Haščák a podobní milionári! Balada.
Kukučka nemá také starosti. Kým sa na lodiach moreplavcov dostala z Ameriky k nám, žila s bizónmi v zaujímavej symbióze: vyberala im svojím ostrým zobákom z hrubej kože parazity – ich zbavovala bolesti a zápalov, sebe zabezpečovala trvalú a istú obživu. Dokonalá súhra. Len to malo jednu chybu. Bizóny sa hnali krajinou a ona nemala kde a kedy vysedieť vajíčka. Na pomilovanie sa našiel čas, kým nažrané stádo driemalo a prežúvalo, ale na vajíčkach treba sedieť celé dni a noci! Tak si na chvíľu odskočila, zniesla vajíčko do cudzieho hniezda a verila, že neznáma macocha vajíčko vysedí a malé kukúča naučí lietať aspoň natoľko, aby si našlo v okolí svojho bizóna.
Bizónov u nás niet, kukučky sa museli naučiť loviť, ale ich genetický príkaz sa nevyparil ani po stáročiach: každá znáša vajíčka v cudzom hniezde.
●●●
Keď si za teplého dňa ľahnete čo len na chvíľu do trávy a započúvate sa do vtáčieho matiné, nedokážete si predstaviť harmonickejší svet, ako je ten vtáčí. A pritom je aj on plný drám. Dokonca aj so sarkazmom ich osudu: najkrutejšie sú návraty.
Neváhajte. Otvorte okno a nadýchnite sa zhlboka. Zacítite to, čo vtáci zavoňali tisíce kilometrov odtiaľto – prichádza k nám jar. A nech by ich na ceste do vlasti čakali akékoľvek útrapy, dokonca aj smrť, vzlietnu.
A nech by ich na ceste do vlasti čakala aj smrť, vzlietnu.