Nové skupinové kolektívy na trhu práce
... chcem mať voľnú ruku!
Ivan BROŽÍK
Jediné pravidlo, týkajúce sa nejakej ľudskej končatiny, bolo vždy pravidlo pravej ruky. Motoristi vedia, o čo ide. V posledných rokoch sa však u nás udomácnilo práve pravidlo voľnej ruky. V praxi sa obvykle a viac ako často stáva, že síce stranícky nominovaný, ale inak nemohúci šéf chce na miesta svojich podriadených ľudí, o ktorých predpokladá, že kvalifikovanú prácu odvedú za neho. Veď nejakými výsledkami sa bude treba časom prezentovať.
Lenže tí „podriadení“ a v praxi inštitúciu výkonne riadiaci známi a kamaráti mávajú spravidla dve podmienky – lukratívny manažérsky – rozumej – mimotabuľkový príjem a – pravidlo voľnej ruky. Veď aj oni potrebujú spod seba povyhadzovať kadekoho, len aby zas aj oni mohli na miesta vlastných podriadených angažovať niekoho, kto zaobstará „výsledky“. Kým v civilizovanej spoločnosti ako takej, prípadne vo firme, ktorá sa snaží prezentovať ako moderná a civilizovaná, platia isté nepísané normy – napríklad aj čosi ako zamestnanecká kontinuita, nieto ešte perspektíva, a nebodaj aj osobnostného rastu, v našich inštitúciách je zamestnanecká politika iná. Na miesta podriadených sa „inštalujú“ známi a tí, ktorým sa treba z najrôznejších dôvodov odvďačiť. Nuž a tí zas, aby sa udržali, ešte z nižších pozícií na základe už spomínaného pravidla voľnej ruky okamžite pri svojom nástupe „k válovu“ povyhadzujú všetko subordinačne nižšie od nich samých. Hlava-nehlava. A tak sa nám po našom pracovnom trhu pohybujú celé kolektívy, ktoré skupinovo nastupujú tam a onam. A zas celé iné kolektívy, skupinovo vyhodené z tam a odtiaľ, nastupujú svoju púť na Úrade práce. Aj jedni, aj druhí to majú tak na tri roky, to je asi priemerná porevolučná dĺžka jedného volebného obdobia u nás.
Nedávno autora článku oslovilo niekoľko bývalých kolegov od kedysi spoločného zamestnávateľa. Verejnoprávneho, teda plateného z našich daní. Vraj tam nastupujú nové kádre (hoci ešte v decembri sa u nich hromadne prepúšťalo) a tie kádre sú vyzbrojené pravidlom „voľnej ruky“. A vraj budú to tam vymetať hlava-nehlava. Nedávno som bol pozrieť pána Machatchkeho, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov viedol zahraničnú redakciu rakúskeho verejnoprávneho ORF. Ešte stále v nej pracuje – hoci už na penzii – ako čestný redaktor. Koľko desiatok šéfov sa vystriedalo za ten čas v zahraničnej redakcii slovenského verejnoprávneho rozhlasu? A koľko ich podriadených bolo odvtedy odídených, odsunutých, hromadne prepustených či inak odstránených? Viem, porovnávať ORF a SRO je takmer nemožné. Napríklad v kvalite ponúkaných služieb. Možno však pýtať sa, či to nie je možné práve pre nepretržite fungujúce pravidlo voľnej ruky. Chliev sa nevykydá sám len preto, že každý deň vymeníme vidly. Nie?