KOMENTÁR
Dušan D. KERNÝ
Slovenská verejnosť je odrezaná od plynulej a dobrej informácie o tom, čo sa deje v Maďarsku a čo sa deje s Maďarmi. Prečo je to dôležité? Mnohostrannú krízu zvlášť ostro prežíva Maďarsko a jeho občania. Z osobnej i národnej skúsenosti vieme, že po kríze býva iný stav ako pred krízou. Vieme však, ako terajšia kríza mení či zmenila Maďara, Maďarsko?
Ide o štát, ktorý po roku 1990 revizionisticky zmenil zahraničnopolitickú koncepciu štátnych a národných záujmov tak, aby slúžila vybudovaniu mocenského vplyvu v Karpatskej kotline. V minulom období sa maďarskej politike a diplomacii darilo zastupovanie „15 miliónového maďarského národa“ prepojiť s úsilím o revíziu dokumentov prijatých po prvej a druhej svetovej vojne a s úspešným nástupom do európskych štruktúr a najmä Severoatlantickej aliancie (NATO). „Starostlivosť“ o menšiny bola akoby súčasťou integračných procesov, centrom v strednej Európe malo byť Maďarsko.
Situácia sa však zmenila. Otázka je, či sa zmenili Maďari. Po dvoch rokoch vlády V. Orbána si totiž môže alebo by si mala slovenská, ako aj maďarská verejnosť klásť spoločnú otázku – ako je možné, že v 21. storočí sa v členskom štáte EÚ a NATO vytvára a funguje autoritatívny systém a režim. A ako hovoria tí, čo Budapešť poznajú zvnútra, autoritatívny režim závisiaci od jednej osoby – od osoby Viktora Orbána.
Ako je možné, že provokačné akcie konfrontačnej maďarskej politiky voči Slovensku sa dejú jedným vrzom v nebývalej atmosfére antisemitských a protirómskych slov a činov. Keď sa zmenila zahraničnopolitická koncepcia Maďarska po roku 1990 na snahu o „stredoeurópsku veľmoc“ , výročie Trianonu 1920 – 4. jún, bol dňom národného smútku. Teraz, toľko rokov od prvej svetovej vojny, sa stal oficiálnym dňom národnej súdržnosti všetkých Maďarov bez ohľadu na občianstvo v iných suverénnych štátoch. V europarlamente sa zároveň odohráva nový pokus zmedzinárodniť maďarské spochybňovanie historických právnych úprav tzv. Benešových dekrétov po druhej svetovej vojne. Teda všetko zásadných aktov týkajúcich sa historického medzinárodného zakotvenia Slovenska a medzinárodného uznania jeho hraníc.
Aký význam má útek do dejín – do európskych dejín len pre Maďarov a pre nikoho iného? Môže si maďarská politika v dnešnej globálnej kríze a stavu, v ktorom je NATO s jeho bezkoncepčnými vojnami a Európska únia s jej bezkoncepčným prešľapovaním na jednom mieste, naozaj robiť reálne nádeje na nadradenosť v strednej Európe? Môže si robiť nárok nejakej nadradenosti „maďarstvo“ voči okolitým národom? Aký prínos má verejnosť z toho, že politika hľadá ukotvenie v medzivojnovej minulosti, v rokoch 1929 a 1945, čo navonok dokumentuje kult fašistického režimu admirála Horthyho, na Slovensku pamätného najmä ozbrojenou okupáciou Košíc?
Slovensko musí dať šance svojim občanom a klásť pred nich iné, než len etnické otázky. Hranica, ktorá medzi nami dnes prebieha, nie je, nemala by byť len národnostná. To je podstata zmenených pomerov v strednej Európe. Je jasné, že diplomacia musí vždy nechať druhej strane možnosť zachovať si tvár. Práve preto musí byť verejná mienka o to ostrejšia, o to väčšmi treba vyvažovať to, že európske ľudové strany (patrí medzi ne KDH a SDKÚ-DS) v EÚ kryjú Orbánovi chrbát. V európskych spojených nádobách je dôležité vedieť všetko, dopodrobna a načas. V Budapešti trebárs odstraňujú sochu politika, ktorý súhlasil s mierovou trianonskou zmluvou. V Bratislave sa len-len podarilo zabrániť premiestneniu štúrovcov a nahradiť ich cisárovnou v sprievode súsošia štyroch maďarských husárov...