Presvedčivý herec, invenčný scenárista a režisér, zodpovedný pedagóg a zapálený predstaviteľ umeleckého prednesu, kladúci dôraz na slovenských autorov a diela, ktoré majú svojím odkazom naďalej národ povznášať, ale i (najmä jeho mladších príslušníkov) učiť sebaúcte. Všetko spomenuté, prívlastky i činnosti predstavuje jeden človek s veľkým a prajným srdcom – Juraj Sarvaš.
Mnohí sme si ani neuvedomili, že v lete si plný činorodosti pripomenul osemdesiatiny. Narodil sa 14. 7. 1931 v Radvani pri Banskej Bystrici. Po ukončení gymnázia odišiel napĺňať herecký sen do Bratislavy. Zapísal sa na štúdium u prof. A. Bagara na VŠMU a v roku 1955 ju absolvoval. Pravda, to už vedel ako sa obracať na doskách znamenajúcich svet, veď ochotníčil už od gymnázia. Z Bratislavy sa vrátil na stredné Slovensko, začínal v DJGT vo Zvolene. Hereckým naturelom, neprehliadnuteľným zjavom a príjemne zafarbeným hlasom bol ideálnym predstaviteľom mladých mužov – spomeňme aspoň Dr. Haburu (Pacient stotrinásť, 1955); Braňa (Nepokojná mladosť, 1957); Rohoňa (Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1959)... Po siedmich úrodných rokoch vo Zvolene prijal v roku 1962 angažmán v prvej slovenskej scéne. Od Hrona sa vrátil k Dunaju. Na dlhé roky do Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1996! Tu sa už výrazne prejavil Sarvašov príklon k expresívnemu hereckému prejavu, čo výborne zúročil vo viacerých shakespearovských postavách. V hrách modernej dramatiky naďalej stvárňoval charakterové portréty: Duboisa (Svätá Jana, 1961); Clementisa (Otvorená kronika, 1967); Jevtušenka (Človek s puškou, 1977) a či Hermanna (Bockerer, 1986). O pôsobení v SND hovorí: „Zažil som výhry, prehry, radosti i strasti, ale predovšetkým, bolo to obdobie ohromnej družnosti, veselosti a kolektívnosti. Všetci sme sa podriadili jedinému výsledku – predstaveniu.“
Kapitoly a lásky života
Bohatou kapitolou v živote nášho jubilanta je – popri televíznych inscenáciách, ako i rolách v rozhlase – film. S médiom a viacerými jeho tvorcami, výraznými režisérskymi osobnosťami, si na desaťročia padli do noty, ba priam do náručia. K diváckej spokojnosti i prospechu tohto druhu umenia u nás. Z dlhého náhrdelníka postáv treba „nasvietiť“ aspoň dve perly: Viktora Kolibca z Bielikovho nezabudnuteľného osudu vojakov z tzv. Drotárskeho pluku vo filme Štyridsaťštyri (1957) a nemenej hrdinského Laca Dubinu z Bahnových Stôp na Sitne (1968). Stačí privrieť oči (a či otvoriť filmový archív) a aj dnes človeku mráz prechádza po chrbte pri predstavách dokonalej hereckej kreácie oných tragických osudov... Aj písanie je Sarvašovým ozubadleným koníčkom. Už vo zvolenskom divadle napísal a zinscenoval pásmo Začalo to v múzeu. Inscenácia bola stiahnutá, na 60. roky príliš pichala ostňami satiry. Príhody kamelota sú zas autobiografiou malého Sarvaša, ktorý v srdci SNP predáva noviny. Ozaj, toto povstanie je citlivou strunou, boli doň zaangažovaní jeho traja bratia a aj on pocítil, čo znamená pohyb na hrane života. Dlhé roky v divadle a v kultúrnom a spoločenskom živote vôbec ho podnietili k napísaniu spomienok Spoza kulís a Spoza kulís 2. Spomína tu na svojich profesorov, kolegov a priateľov. Vyšla mu i hra Vyslanec zvolenský o pôsobení Ľ. Štúra v uhorskom sneme a výber Moje najmilšie verše.
Dobroty na rozdávanie
Štúr a poézia. Dve srdcové témy ako čerešnička na torte. Sarvaš sa doslova s chuťou orientoval aj na sólovú recitáciu a umelecký prednes. Pamätáme na nezabudnuteľné (a nateraz, žiaľ, dramaturgiou zabúdané) Chvíľky poézie v nedeľné televízne večery. Sarvaš sa rozhodol vrátiť – ba lepšie povedané cyklicky navracať – poéziu medzi nás. A tak sa v decembri 1990 nadýchlo k životu na Stromovej ulici v Bratislave Poetické štúdio. Oáza harmónie, múdrosti a krásy, ktorú v púšti uponáhľaného a prematerializovaného sveta „stvoril“ organizátor, scenárista i režisér Juraj Sarvaš. Ako sám hovorí: „Kým bude človek človekom – musí v ňom byť aj poézia. Nielen tá konkrétna napísaná, ale aj poézia života vôbec. Vidieť okolo seba krásu, lásku aj utrpenie, nielen moc, peniaze a závisť. Ľudia naozaj potrebujú aj hodnoty ducha.“
Vedomý si tohto všetkého podujal sa šíriť pozitívne myšlienky a um i spoza katedry. Aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Zaslúžených ocenení bolo veľa, spomeňme aspoň, že v roku 2009 mu prezident SR udelil Pribinov kríž II. triedy. Čo dodať? Azda len úprimné želanie dostatku zdravia a síl, aby naďalej šíril všetko dobré, čo v sebe má. Juraj Sarvaš má toho skutočne veľa!
Igor VÁLEK