Storočnica Dominika Tatarku je vhodná príležitosť pripomenúť si jeho postuláty
Sám proti noci alebo Útek zo zabúdania
Drahoslav MACHALA – Zdroj: internet, pluska.sk, hnonline.sk
Vraví sa, že spomienky sú jediným rajom, z ktorého vás nikto nemôže vyhnať. Ale pri spomínaní hrozí, že akokoľvek chcete hovoriť o niekom inom, veľa poviete najmä o sebe. Spomínanie je úžasné, lebo nás vytrháva z krajiny zabúdania. V spomínaní môže človek vysloviť aj pochybnosti, lebo ani ja nemám patent na pravdu.
Aká je teda pravda o vlasteneckom spisovateľovi, esejistovi, slovenskom mysliteľovi, ale najmä o veľkom milovníkovi slovenského národa Dominikovi Tatarkovi. Sú nato dva prístupy: jeden je ten, ktorý na Dominika Tatarku použili ideológovia bývalého režimu, ktorí si s ním nevedeli rady: preto postihovali buričov a rebelov spôsobom, ktorý sa nazýva damantio memoriae – teda zatratenie ich pamiatky. A druhý je ten, že len čo sa zmenil režim na tzv. zamatovo demokratický, hneď si ho sprivatizovala skupinka nestatočných revolucionárov a začala ho mysticky okiadzať.
■ VLK SAMOTÁR
Dominik Tatarka bol už po smrti, takže sa nemohol brániť ani voči zatracovaniu, ani voči zbožťovaniu. Ako osobnosť bol už za života neuchopiteľný, osobitý, nepredstaviteľne občiansky statočný, lebo si zvolil najťažšiu zo všetkých ciest – žil život osamelého vlka. Ak si dakto na ceste životom osamelosť naordinuje sám a sám aj kráča proti noci, je to skúška priam mučivá.
Mudrci vravievali, že proti poverám sú aj bohovia bezmocní. Pozrime sa teda, ako Dominik Tatarka žil, ako sa mýlil a ako sa premýlil k poznaniu životnej pravdy, aby napokon sám mohol žiť v pravde. A on naozaj mal to šťastie, že posledné roky života aj v pravde žil. Aby v nej aj 10. mája 1989 na prahu prevratu v novembri 1989, ktorý mu mal priniesť vyslobodenie aj mravné zadosťučinenie, radšej zomrel. A mal veľké šťastie, že sa takzvanej slobody nedočkal. A prisahal by som, že ak by sa tejto tzv. novej mediokracie, no najmä tohto feudálneho finančného kapitalizmu bol dožil, opäť by ako slobodný intelektuál tomuto režimu oponoval, opäť by rebeloval. Dominik Tatarka by bol dnes opäť disident! Pre Tatarkov večný zápas sa mi najpriliehavejšie hodí názov SÁM PROTI NOCI. Je v ňom zašifrovaný inotaj, lebo v časoch normalizácie Dominik žil aj konal sám proti moci. Literárna vedkyňa Mária Bátorová v knihe Slovenský Don Quijote, ktorá vyšla vlani, napísala, že „Tatarka ... bol to jeden z najvzdelanejších slovenských spisovateľov, ktorý však vedome nezabúdal na ‚žriedla‘ a pramene života...“
■ ŠTUDENTSKÁ SPOMIENKA
V roku 1967 som na filozofickú fakultu UK pozval na besedu spisovateľa Dominika Tatarku a prekladateľku Zoru Jesenskú. Bolo to krátko po tom, čo pražskí študenti zo strahovského internátu vyšli do ulíc so sviečkami na protest proti tomu, že im opakovane vypadával elektrický prúd a nemohli sa učiť na skúšky. Dominik a pani Zora s nami diskutovali v najväčšej prednáškovej miestnosti na čísle 127, ktorá bola doslova nabitá, lebo študenti sedeli na zemi aj na parapetoch okien, viseli tam ako dozreté hrozno. Vždy, keď dostal Dominik otázku, vstal zo stoličky, zapálil si cigaretu, strčil si pravú ruku do vrecka nohavíc, v tej druhej držal cigaretu a počas rozprávania temperamentne gestikuloval. A náhle zručne fajčiarsky spálený popol vystreľoval ako guľky z revolvera medzi študentov v prvom rade. Stihli sa vždy uhnúť... Medzitým dym vyfukoval smerom k otvorenému oknu rovno do blízkeho Dunaja. Občas sa v reči zvláštne zasekol: to vtedy, keď hľadal primerané slovo a presnú formuláciu, aby sa vyjadril presne. Nehádzal slová ako seno vidlami, ale vyberal zo zásoby tie liečivé, hojivé rastliny slov. Dominik Tatarka už vtedy hovoril o Obci Božej. Hovoril o obci aj o obcovaní, čo malo aj štátnicky rozmer, aj sexuálny podtón, lebo on lásku cítil aj vnímal duchovne i telesne zároveň. A dospel k záveru, že raz treba vytvoriť to, čo on nazval Moja Republika – moja Obec Obcí. Rozprával o stave, keď by sa občan vo vlastnom konaní mohol oprieť o rozmer dôstojnosti, interpeloval potrebu jej prítomnosti v slovenskom živote. Hovoril o práve občana slobodne sa spolčovať, vytvárať spolky, o práve vyjadrovať vlastné názory verejne, na námestiach, hovoril o práve človeka na slobodu presvedčenia. Vyslovil už vtedy odvážnu myšlienku, že „pred slobodným združovaním sa ľudí panuje väčšia hrôza ako pred bezuzdnou anarchiou“. Tieto hodnoty sa v Tatarkovej hlave presýpali ako rozprávková voda, ktorá sa sypala a piesok, ktorý sa lial.
■ PROROK ZAJTRAJŠKOV
Mňa však najviac zaujalo, keď hovoril o hodnotách demokracie. Jedným dychom vravel aj o prirodzenom práve slovenského národa na sebaurčenie, lebo národ považoval za spoločenstvo slobodných indivíduí. Už v roku 1967 a 1968 hovoril, že Slováci potrebujú vlastný nezávislý štát a majú naň právo. Lebo to bol jasnovidec a videl za roh. Rozprával o vnútornej vitalite Slovákov, o ich energii a životaschopnosti, o vôli prežiť v každých, aj v tých najkrutejších podmienkach. Pritom sa nadchýnal eruptívnosťou tvorivosti tohto mladého európskeho národa. Najviac sa môjho dychtivého srdca dotkla čarovná úvahová pasáž prerušovaná pauzami, keď sa tatarkovský rečový stroj príznačne zadrhával... Oči upieral kamsi do neba ako dajaký prorok k biblickej hore Tábor a zamýšľal sa nad fenoménom slovenského ľudového výtvarného umenia. Rozprával o dreveniciach, ktoré pasovali do slovenskej prírody tak, akoby z nej priamo vyrastali, a nie akoby ich prikresávali ruky slovenských tesárov. Zádumčivo mudroval o vyrezávaných včelích úľoch, o výtvarne vzácnych a unikátnych drevených maľovaných krížoch na detvianskom cintoríne. Vtedy v súvislosti s drevenými strúhanými soškami majstra Jána Siváňa, ale aj v súvislosti s Vladom Kompánkom, ktorý vyrezával z dreva koníky, použil Tatarka výraz „drevení penáti“ – čo boli rímski domáci bôžikovia... Dominik Tatarka tento výraz použil najmä vo vzťahu k tvorbe Vlada Kompánka, ale aj ďalších galandovcov, ktorým sa stal súkromným výtvarným teoretikom aj filozofom umenia. Určite bol duchovným otcom skupiny galandovcov. Práve na Milanovi Laluhovi a na Andrejovi Barčíkovi miloval ich nezameniteľnú slovenskosť. Svoj obdiv vyjadril aj v Súkromných listoch galandovcov, ktoré vydali po okupácii v auguste 1968.
■ ZO SLOVENSKEJ PODSTATY
Dominik Tatarka jednoznačne ako spisovateľ aj ako mysliteľ vyrastal zo slovenskej zeme, bol do nej vkorenený a po celý život zostal na slovenskej zemi aj pevne rozkročený. Pritom sa napájal rovnako z pražských kultúrnych prameňov, kde študoval na Karlovej univerzite, ako aj z parížskych inšpirácií Sorbonny, ktoré ním presiakli ako večné mazivo jeho duchovného prístroja.
Tatarka nikdy nebol nijaký svetoobčan. Hoci téma obce, inšpirovaná antikou, Grékmi a Rimanmi v politickom aj vo filozofickom zmysle, bola jeho téma. Tak téma jeho tém bolo: j´ taime – čo po francúzsky znamená: milujem.
Keď som Tatarku počúval, aj keď písal, nikdy nezaprel rodné Drienové, horné Považie, nezaprel ani obe sestry, vlastne všetkých svojich sedem sestier, nestal sa zhavraneným bratom. A po celý život nezaprel najmä mamu. Nikdy nemohol v sebe zaprieť Slovensko, svoju vlasť, lebo ju nosil v každom póre vlastného tela. Napriek všetkým omylom, lebo omyly sú najmä z veľkého nadšenia, Dominik svoj rodný kraj miloval tak, ako sa o tom spieva v piesni Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší, tys´ môjmu srdcu najdrahší, len teba mám...
Mýlil sa, keď až priveľmi horlivo agitoval a naháňal do družstiev. Mýlil sa v knihe Farská republika, lebo sa v úsudkoch priveľmi ponáhľal zavďačiť novému socialistickému režimu, mýlil sa aj v knihe Radostník o nadšení budovateľov, aby sa potom poopravil v knihe Prvý a druhý úder. Som presvedčený, že ak by sa toho bol dožil, 1. januára 1993 by s nami stál na Námestí SNP v Bratislave a vítal by príchod novej nezávislej Slovenskej republiky.
■ ZASLÚŽENÁ ÚCTA
Aj keď je Tatarka tvorcom, aký nemá na Slovensku páru, neznamená to, že ho máme zbožťovať... Stačí len, ak si ho ako spisovateľa, ľavicového mysliteľa a esejistu budeme vážiť a ctiť.
Bo veľký hľadač aj tulák po hviezdach. Nikto tak nádherne nenazval vlastné dielo ako on: V úzkosti hľadania. Aj my by sme sa mali viac o náš domov, o naše milované Slovensko nielenže strachovať, ale viac ho milovať, lebo je opustené. Podobne ako sa mi vidí najmä od politikov opustená Jazdecká socha kráľa Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu. Prineste mu tam veniec alebo kyticu kvetov, aby vedel, že sme s ním, že sme jeho zadné voje, ktoré mu kryjú chrbát, keď on vpredu bojuje za našu národnú slobodu... Lebo tak ako sa naši predkovia chodievali radiť k svojim bohom a v modlitbe sa s nimi zhovárali, tak máme chodiť aj za svojimi kniežatami, kráľmi a starešinami... Takým veľkomoravským starešinom je pre mňa aj Dominik Tatarka. Tie porady s Tatarkom majú vyzerať tak, že ho budeme čítať, lebo čítanie je najdôvernejší rozhovor spisovateľa s čitateľom.
Z jeho kníh mám osobitne rád knihu – esej – Démon súhlasu. Tatarkov Démon súhlasu totiž stále drieme v nás. Vždy sme zo zbabelosti alebo z pohodlnosti ochotní súhlasiť, len aby nám už konečne dali pokoj. Namiesto protestu treba väčšinu života najmä budovať vlastný štát. V celej knihe sa zjavuje Tatarkov súčasník, ideový vedúci poverený organizovať novú literárnu tvorbu, onen súdruh Valizlosť Mataj. Bože, kdeže to chodil Tatarka na tie mená. Rozložte si krstné meno Vali-zlosť, teda meno človeka, ktorý pred sebou valí zlosť, a priezvisko Mataj, teda priezvisko toho, čo tvorcov máta ešte aj v noci...
Bartolomeja Boleráza alias Tatarku a jeho druhov Mináča a Matušku tiež v päťdesiatych rokoch minulého storočia obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Na Slovensku stále tí istí ľudia, tých istých predkov a z tých istých rodov vytvárajú nové a nové -izmy, aby tie -izmy nám Slovákom priliepali na čelá.
Kniha Démon súhlasu sa končí svetielkom na konci tunela: „Ja, Bartolomej Boleráz, bol som človekom, azda slabým, azda i zbabelým, ale ja, Boleráz, človek, robím si nárok, aby ľudia, moji súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku, predsa len boli múdrejší a ľudskejší. Áno, opäť ľudskejší. O trošíčku menej krutí.“
Testament Dominika Tatarku. „... a potom nech ma uložia do zeme. Bez rečí. A kameň z Manína k hlave. K mame, k dedom, k priateľom, ktorí mi boli blízki, chcem prísť pekný“. Ako prosba rodákom, ku ktorým v hodine smrti chcel prísť zmierený a pekný...
Nezanedbávajme jeho pamiatku, ale ani ho nezbožťujme. Tento duchovný obor a statočný chlap nepotrebuje barličky. Nech jeho múdra hlava a večne nepokojná duša odpočíva v slovenskej zemi v pokoji!