Eva MITROVÁ: Ako sa z uznávanej odborníčky v medicíne stala politička a naopak


Mitrová štvorecAk sa rešpektuje etický kódex, fakty zostanú faktami – vo vede aj v žurnalistike

Ako sa z uznávanej odborníčky v medicíne stala politička a naopak

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

O MUDr. Eve MITROVEJ, DrSc., sa dá povedať, kto vie, ten vie. Na začiatku roku 1992 zastávala post vedúcej vedeckej pracovníčky vo Výskumnom ústave preventívneho lekárstva. V júnových voľbách bola zvolená do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia za HZDS. Stala sa jeho podpredsedníčkou a bola medzi tými poslancami, čo hlasovali za vznik samostatného štátu. Ešte v tom istom roku bola vyslaná do Štrasburgu ako posledná československá veľvyslankyňa v Rade Európy.

Po vzniku Slovenskej republiky sa usilovala o jej (znovu) prijatie do tejto medzinárodnej inštitúcie, čo sa spolu s Českou republikou uskutočnilo v roku 1994. V rokoch 1994 – 1998 reprezentovala Slovenskú republiku ako veľvyslankyňa v Maďarsku. Po skončení diplomatickej misie sa znovu vrátila k svojej vedeckej činnosti. Zaoberá sa štúdiom dedičnej formy smrteľných prionových chorôb. Ťažiskom výskumu sú možnosti včasnej diagnostiky a prevencie ochorení alebo aspoň oddialenie vývoja klinických príznakov. Narodila sa v Košiciach 5. júla 1937.

Vaše meno zarezonovalo v médiách, keď vtedajší premiér Vladimír Mečiar odkázal novinárov na rezolúciu Rady Európy 1003 o etike žurnalistiky, ktorú ste mu zaslali zo Štrasburgu. Bola to hektická doba, mnoho novinárov bez akejkoľvek zodpovednosti šírilo nepravdy či polopravdy. Vy ste aktuálne pôsobili ako vedúca Stálej misie Slovenska pri Rade Európy. Bolo vašou povinnosťou upozorňovať vládu na rezolúcie Rady Európy alebo išlo o iný podnet?

Nešlo o definovanú povinnosť, ale o nevyhnutnú reakciu na absolútne neprofesionálne správanie sa viacerých novinárov. Výskum, z ktorého som prišla, a práca médií by sa nemali líšiť v tom, že fakty treba predkladať pravdivo a neoklieštene. Potom možno diskutovať o ich interpretácii, ktorá, samozrejme, môže byť rôzna. Nikto nespochybňuje spoločenskú úlohu médií, ale akceptovateľné metódy určoval aj v tom čase spomínaný etický kódex. Vzhľadom na trend, ktorý sa v žurnalistike nového štátu udomácňoval, bolo treba (aj v záujme samotnej žurnalistiky) na európske pravidlá upozorniť. V tejto súvislosti sa mi podarilo vybaviť krátkodobý študijný pobyt niekoľkým novinárom v Rade Európy (RE), aby sami zistili, ktoré pravidlá nemožno ignorovať.

● Ako sa z uznávanej odborníčky v medicíne stala politička?

Politička je určite nadsadený pojem. V politike som bola iba prechodne – sedem rokov. Začalo sa to stretnutím s premiérom Mečiarom, ktoré sa týkalo žien a žiaducich zmien v ich postavení po revolúcii. Nasledovala výzva, aby som sa do tohto úsilia zapojila na poslaneckej úrovni, a výsledok bol, že som sa ocitla (aj keď nestraníčka) ako podpredsedníčka Snemovne ľudu vo federálnom parlamente.

Boli ste vo federálnom parlamente, keď sa rozhodovalo o ďalšej existencii spoločného štátu. Aká atmosféra tam vládla?

Mitrová MitrováAtmosféra vyplývala z viacerých, aj protichodných skutočností. Vnímala som ju v dvoch rovinách; jednak odrážala obvyklé pracovné otázky, kde nechýbali ani úsmevné momenty. Trebárs, keď poslanec Jozef Mikloško hovoril o menšinách a medzi ne zaradil ženy... A jednak z hľadiska existencie štátu. Poznamenalo ju poznanie nereálnosti rovnováhy vzťahov Čechov a Slovákov, ale aj politických a hospodárskych rizík jediného možného východiska. Zároveň sa v nej odrážalo vyjednávanie so slovenskými poslancami (!) na zabezpečenie krehkej väčšiny hlasov „za“ zvolené riešenie, teda za samostatnosť. To všetko a perspektíva zodpovednosti, že všetky negatíva, ale aj pozitíva budú mať jasného slovenského adresáta.

Ste azda jedinou ženou, ktorá si môže povedať, že bola diplomatom dvoch štátov – jedného zanikajúceho a druhého vznikajúceho. Čím sa líšili?

V jednom prípade som bola diplomatom štátu, ktorý bol známy historicky, politicky aj ekonomicky čitateľný a akceptovaný. V druhom šlo o zastupovanie rizikového novorodenca, ktorý bol v tom čase považovaný za jednoznačného vinníka rozpadu štandardného štátu. Rozdielne boli aj ťažiskové úlohy na diplomatických postoch. Ako vedúca československej misie pri RE som musela úporne presviedčať partnerov, že česko-slovenský rozvod bude pokojný, kultivovaný a nestane sa ďalším ohniskom napätia alebo dokonca ozbrojených konfliktov. Václav Klaus nepovažoval RE za dôležitú medzinárodnú inštitúciu, preto česká strana nemala pred rozdelením záujem ani o post veľvyslanca, ani o budovu misie. To mi umožnilo z pozície veľvyslankyne spoznať funkcionárov RE aj vplyvných veľvyslancov a dokonca sa s mnohými spriateliť. Netreba azda zdôrazňovať, aký to malo význam v čase, keď sme sa už ako samostatný štát o prijatie do RE usilovali.

Po jeden a polročnom pôsobení v Štrasburgu vás vyslali na post veľvyslankyne do Maďarska. V čom je zložitosť postavenia slovenského veľvyslanca v Budapešti?

K špecifikám môjho postavenia v Štrasburgu aj v Budapešti patrilo, že som bola prvým veľvyslancom Slovenska, ktorého oficiálne vystúpenia boli veľmi pozorne sledované. Postavenie slovenského veľvyslanca v Budapešti určuje zložitosť vzájomných vzťahov a existencia národnostných menšín. Zdanlivo jeden, no v skutočnosti dva problémy. Ten prvý spočíva v hlboko zakódovanom majetníckom pohľade Maďarska na Slovensko. Ani v Rakúsku či v Česku, teda u ďalších „rozvodových partnerov“, sa s tým nestretávame. Hľadala som vysvetlenie. Našla som ho v nemenovanej maličkej dedinke, ktorej ambiciózny starosta organizoval „medzinárodný veľtrh“. A keďže okrem kostola, krčmy a obchodu mohlo byť viac ľudí pokope len v škole, tlačovka prebiehala v triede plnej učebných pomôcok, vrátane mapy Maďarska. Terajšieho aj „historického“. Nie div, že Trianon stále tak výrazne rezonuje, ak sa ešte dnes malým školáčikom vštepuje myšlienka slávnej minulosti a veľkej krivdy. Druhým problémom je slovenská menšina, kde robíme málo a ešte aj mnohé nesprávne. Takmer vôbec nechápeme rozdielnu situáciu maďarskej menšiny u nás a slovenskej v Maďarsku. Za Hornovej vlády bol v maďarizačnom tlaku akýsi „odmäk“, čo-to sa zlepšovalo, ale keď som skúsila príslušníkov našej menšiny motivovať k výraznejšiemu národnostnému sebavedomiu, opakovane som počúvala: „Teraz je Horn, ale potom môže prísť Orbán a my sa bojíme. Už sme sa popálili, musíme byť opatrní.“ Chcela by som optimisticky dúfať, že súčasný oficiálny prístup maďarského premiéra vyplýva z dlhodobých zámerov a nielen z mimoriadnej ekonomickej situácie. Veľkú chybu robíme v tom, že sa nárazovo, nie systematicky staráme o našu menšinu v Maďarsku. Nechápeme, že dávať treba to, o čo nás žiadajú, nie čo si my myslíme, že potrebujú. Neviem zabudnúť na striedavo úspešný boj o hosťujúcich učiteľov. O dobrých, ktorých si vybrali, namiesto nepoužiteľných, ktorých sme ponúkali. K objektívnejšiemu obrazu jednostranne vykresľovaných problémov medzi Slovenskom a  Maďarskom prispeli návštevy veľvyslancov akreditovaných v Budapešti. Smerovali do Gabčíkova, Nitry, Bojníc a opakovane do Košíc. Mali až nečakaný dosah na vyváženejšie postoje k prebiehajúcemu procesu v Haagu, aj k údajne absentujúcim dvojjazyčným „tabuliam“ na jazykovo zmiešanom území. Evidentne staršie dôkazy prijatia kresťanstva u našich slovanských predkov v Nitre než u našich južných susedov zasa korigovali ich pohľad na našu históriu.

V jednom rozhovore ste vyjadrili obdiv nad maďarským zákonom o národnostných menšinách. Ten zákon však stanovuje také kvórum pre menšiny na vstup do parlamentu, že ho vzhľadom na početnosť nemôžu jednoducho splniť. V čom je teda vzorový?

Môj obdiv patril tomu, ako včas (politicky) bol tento zákon zvučného mena prijatý, ako výborne bol medzinárodne využívaný a ako úspešne za všetky roky bránil vstupu menšín do parlamentu.

Ako v Budapešti vnímali základnú zmluvu medzi obidvoma štátmi? Poslanci maďarskej národnosti v NR SR za ňu nehlasovali...

Ak máte na mysli politikov, tak buď zdôrazňovali medzinárodný význam a lepšie garantovanie práva menšín, alebo naopak oklieštenie ich práv až zradu maďarskej menšiny na Slovensku. Podľa toho, či išlo o vládnu koalíciu alebo opozíciu. Väčšinu občanov viac zaujímali opatrenia ministra financií, tzv. Bokrosov balík, ktorý výraznejšie než zmluva vplýval na ich životnú úroveň.

Prečo ste nezostali v diplomacii?

V roku 1993 bolo slovenských profesionálnych diplomatov, najmä veľvyslancov, ako šafranu a aj z tých niektorí ostali v službách ČR. Alebo pre federálne cítenie (známa diplomatka, dnes poslankyňa NR SR) dočasne opustili diplomaciu. Preto po vzniku SR stúpol počet insitných veľvyslancov, ktorí boli jazykovo vybavení, pripravení obhajovať nový, nie celkom vítaný štát a čeliť nepríjemným obvineniam a pochybnostiam. V Štrasburgu napríklad otvorene predpokladali, že SR ekonomicky neprežije ani tri mesiace. Zastupovať Slovensko v tom čase bola zmysluplná, riziková výzva a spoločenská priorita, nie trafika za zásluhy. Etablovanie sa Slovenska na medzinárodnej úrovni vrátilo moje priority k medicínskemu výskumu.

Zdravotníctvo bolo kritizovaným rezortom pred zmenou režimu a je aj po jeho zmene. Nevieme mu azda stanoviť diagnózu alebo nie je ochota liečiť ho?

Možno je problém skutočne v ochote, a tá sa týka tak diagnózy, ako aj liečenia.

Napĺňa vás vedecká práca?

Som hlboko presvedčená o jej význame a užitočnosti. Uspokojuje ma, že sme získali odpovede na otázky koľko, prečo a kde sa skúmané smrteľné ochorenie nachádza, že vieme veľmi včas identifikovať ohrozených jedincov. Zatiaľ však nemáme prostriedky, aby sme sa u zdravých jedincov pokúsili aplikovať profylaxiu, ktorá by mohla chorobe zabrániť alebo jej začiatok oddialiť.    

Stres úzko súvisí so smrteľnou  Creutzfeldtovou-Jakobovou chorobou (CJch), na ktorej vedecky pracujete. Ako je rozšírená na Slovensku?

Žiaľ, výskyt jednej z jej foriem u nás patrí vo svetovom meradle k najvyšším. Pôvodne sa vyskytovala koncentrovane, ložiskovo najmä na severe a juhu stredného Slovenska. Zvýšená migrácia obyvateľstva spôsobila roztrúsený výskyt na celom území. Ide o tzv. genetickú formu, ktorú charakterizuje dedične zvýšená náchylnosť na ochorenie, spôsobená mutáciou na priónovom géne. Mutácia, ktorá ovplyvňuje vznik a priebeh choroby, sa v rodinách s výskytom tohto ochorenia môže nájsť aj u zdravých pokrvných príbuzných. Vieme, že z nich približne 60 percent ochorie na CJch. Na rozdiel od ostatných foriem CJch toto vytvára predpoklad včasnej diagnostiky a profylaxie, ktorá sa v prebiehajúcich štúdiách javí perspektívne. Ak sa predbežné výsledky potvrdia, nerieši to síce liečbu pacienta s rozvinutou formou genetickej CJch, ale zabráni to jej vzniku u asymptomatických nosičov spomínanej mutácie.      

V súvislosti s týmto ochorením ste spolupracovali s laureátom Nobelovej ceny Danielom Carletonom Gajdušekom – Američanom slovenského pôvodu. Aký mal vzťah k Slovensku?

Racionálny aj emocionálny, pričom dlho prevládala vecnosť. Vekom pribúdali spomienky a sentiment. Záujem o úzku odbornú spoluprácu prejavil, až keď si dôkladne overil naše výsledky a údaje. Potom chodil na Slovensko často a rád, pričom sme ho postupne kontaktovali s príbuznými. Svoje knihy venoval Univerzitnej knižnici v Bratislave a Matici slovenskej, ktorú v Martine opakovane a nadšene navštevoval. Matičné vyznamenanie si vysoko cenil. Univerzita Komenského mu udelila čestný doktorát. Bol polyhistor a svetobežník narodený v Yonkersi (USA), no na sklonku života sa cítil doma na Slovensku.

Vedeli ste o pedofilnom škandále, do ktorého bol zapletený?

Samozrejme. Poznala som viaceré z jeho adoptovaných detí a paradoxne práve jeden z nich, ktorý ako jediný ho obvinil z pedofílie, ma sprevádzal pri mojej návšteve v USA. Pravdepodobne mi ho Carleton poskytol preto, lebo bol rozhľadenejší, zorientovanejší a vedel o Európe viac než ostatní. Mal kultivované zázemie – otec bol diplomat. Bol iný ako ostatní adoptovaní chlapci a dievčatá a z našich dlhých rozhovorov vyplynulo, že očakával aj privilegované postavenie a zaobchádzanie. Keďže sa mu ho nedostalo, bol nespokojný a urazený. Viem, že sa Gajdušek k pedofílii priznal, lebo to mu otvorilo cestu na slobodu a do Európy. Aká bola skutočnosť, neviem, ale bola som svedkom toho, ako Carleton často a rád provokoval. Takže o podstate obvinenia mám stále pochybnosti.

Čo sme za tých 20 rokov samostatnosti pokazili a čo by sme mali zmeniť?

   Nepoviem nič originálne! Zmenili alebo zrušili sme veľa toho, čo sa v minulosti osvedčilo a slúžilo. Dali by sa uviesť príklady zo zdravotníctva, v prístupe k rómskej otázke, zo školstva, ktoré kedysi vynikalo úspechmi svojich absolventov v zahraničí a dnes len nezmyselným počtom vysokých škôl. Okrem odbornosti je tu aj posun vo výchove k spôsobu komunikácie, ku (ne)kultúre reči. Mám pochybnosti o tom, či atraktivitu slovenských seriálov podmieňuje záplava vulgarizmov v ústach popredných hercov a herečiek, čo automaticky zvádza k napodobňovaniu.

Aký máte vzťah k svojmu rodnému mestu?

Sentimentálny a prajný. Do Košíc sme sa vrátili z Bratislavy v neradostných 50.

rokoch. Napriek tomu v tomto meste strávená časť gymnaziálnych a medicínskych rokov bola šťastným obdobím prvých rozletov, ideálov a lások. Košice ma naučili milovať divadlo. Zaslúžili sa o to Anka Poláková, G. Veclová, E. Kostelník, M. Kura, Eva Poláková. Košice sa mi spájajú s umeleckými zážitkami v bábkarskom súbore, spevokole, so slovenským predčítaním omšovej liturgie na študentských omšiach a s prvými dotykmi s medicínou. Štúdium som skončila v Bratislave a vtedy som zistila, akú vysokú úroveň mala Lekárska fakulta v Košiciach. Vďaka odsunutým, politicky nevhodným, zato špičkovým odborníkom. Veľmi držím palce Košiciam – Európskemu hlavnému mestu kultúry v roku 2013. Verím, že jeho ponuky budú ešte gradovať, lebo to, čo zatiaľ bolo možné vidieť v televízii, ma núti súhlasiť s pohľadom J. Jakubiska, ktorý naznačil určité rezervy...

2.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.