POZNÁMKA
Istota neistoty
Ivan BROŽÍK
Kde sa zamestnať, ako sa uživiť, kde bývať, za čo zariadiť byt? Sociálny systém na Slovensku, ktorý by mal určiť nejaké základné pravidlá a zároveň aj záruky pre mladých budúcich rodičov, prakticky neexistuje. Máme tu akési záchranné siete podpôr, vyplácaných v krajných a mimoriadne zúfalých situáciách.
Neexistuje však nijaká garancia a podpora pre normálny život. Viacerí si teraz určite povedia, že súčasné spoločensko-politické zriadenie, ktoré je akýmsi mixom systémov a metód pokusov – omylov už od „spoločenských zmien“ v roku 1989, je kapitalistické a v ako takom tu garantovať nejaké sociálne istoty nie je namieste. A to je hlavná príčina našej demografickej krízy. Na Slovensku totiž nijaký kapitalizmus v zmysle definícií jeho fungovania v „normálnych“ spoločnostiach neexistuje, ak, tak možno vo svojej ranej pofeudálnej podobe. Ide iba o akýsi vyšší stupeň „komunizmu“ pre vyvolených, prekrytý mejkapom demokratických fráz a členstiev v uznávaných medzinárodných spoločenstvách civilizovaných krajín. O ľavici asi nemá význam písať, pretože ani tá u nás v politologickom zmysle po novembri neexistovala a neexistuje doteraz, iba ak s čestnou výnimkou SDĽ Petra Weissa. Tá však nemala žiadnu šancu, lebo bola založená na princípe slušnosti. Vláda sociálnej demokracie Roberta Fica ešte automaticky nezaručí, že na Slovensku skutočne existuje sociálno-demokratický systém. Teda systém, ktorý by umožnil, aby sa demografické krivky vyvíjali úplne inak, na prospech už blízko budúceho demografického obrazu spoločnosti. Nedá sa argumentovať ani klasickým marxistickým – rodina je základnou bunkou spoločnosti. Ak pre nič iné, tak už len pre klapky na očiach tých, ktorí dnes tvoria a nie formujú, ale zámerne deformujú verejnú mienku. Zostáva jediné – zobrať si príklad zo zahraničia. Napríklad z Kanady, z Nového Zélandu alebo aj z blízkych severských krajín – z Nórska, z Dánska, zo Švédska či z Fínska. Asi nikto nepochybuje o tom, že to nie sú „komunistické“ krajiny a že v nich nie je deficit demokracie. Tak čím to je, že všade v týchto krajinách je miera nezamestnanosti nižšia ako u nás, že ak tam mladý človek získa zamestnanie, tak ho stratí iba pre závažné porušenie pracovnej zmluvy? Čím to je, že tam si mladé rodiny môžu dovoliť zaťažiť sa hypotékami a bývať vo vlastnom bez každodennej strašidelnej predstavy o exekútorovi? Čím to je, že tamojšie spoločnosti, hoci sa nebijú do pŕs, že sú kresťanské, považujú za bežné troj- až päťdetné rodiny? Nuž – nevychádza mi to nijak inak ako len tým, že u nás jedinou istotou, ktorú máme garantovanú zo všetkých strán, je neistota. A zodpovedný rodič svoje deti neprivádza do neistoty.