Dnešná demografická kríza má svoj pôvod aj v minulých rodinných modeloch
Starnutie populácie sa nezačalo včera
Ján ALÁČ – Foto: archív SNN, Ilustrácia:P. GOSSÁNYI
Mnohé problémy, ktoré dnes považujeme za prirodzený dôsledok vývoja spoločnosti, nie sú čímsi, s čím by bola spoločnosť konfrontovaná prvýkrát. Majú svoje analógie v minulosti. Niekedy viac a inokedy menej vzdialenej. Jedným z takýchto problémov je to, čo sa dnes označuje ako nepriaznivý demografický vývoj, demografická kríza, inokedy ako starnutie populácie. Príčiny možno hľadať aj v modeli tzv. jednodetnej rodiny...
Jednodetný systém sa postupne presadzoval v priebehu 19. a kulminoval v začiatočných desaťročiach 20. storočia, a to najmä na juhu stredného Slovenska v evanjelickom prostredí regiónov Hont, Novohrad a čiastočne i Tekov a Gemer-Malohont. Mať jedno dieťa bolo v tomto type prostredia nepísaná, no o to pevnejšia norma. Viac detí bolo hanbou aj napriek tomu, že rodičia si uvedomovali riziká, ktoré vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vyššej detskej úmrtnosťou boli pomerne vysoké. Problém bol až natoľko akútny, že sa stal politickou témou. Úrovne, na ktorých bol reflektovaný, boli rôzne – od najvyšších politických špičiek, cez regionálnych politikov, ktorí narábali skôr so štatistikami a s číslami, až po dedinských farárov a učiteľov konfrontovaných s jednodetstvom na bezprostrednej úrovni, často v podobe konkrétnych ľudských tragédií. Jednodetnými rodinami sa zaoberala dobová tlač (často sa tento problém otváral aj na stránkach Národných novín), v publikáciách, v kázňach evanjelických farárov alebo v rámci verejných prejavov. Príklady možno nájsť aj v literatúre alebo v dobovej publicistike.
■ STOTOŽNENIE JAVU
Pôvod tohto javu bol neraz stotožňovaný s maďarským etnickým prostredím. Argumentovalo sa omnoho väčším výskytom tohto fenoménu práve v Maďarsku. Inokedy ho dávali do súvisu s celkovým morálnym úpadkom až rozkošníctvom, podľa ktorých mladé páry sa zameriavali najmä na seba. Udomácňoval sa pohľad, že deti znamenajú príťaž, nevítaný element v domácnosti, lebo mladí manželia si chcú predsa „užiť sveta“, v čom by im deti prekážali (Národné noviny, 14. 10. 1930). Poukazovalo sa tiež na fakt, že jedno dieťa je ľahšie vychovať a ešte zostane aj na panský život. Dôsledkom však bolo, a na to niektorí autori poukazovali tiež, že rodičia potom od samej starosti o miláčika nemôžu spávať, nevedia ako mu vyhovieť, ako ho pred každým vetríkom ochrániť. Rodičia tak majú s jedným dieťaťom viac starostí ako s dvomi alebo tromi (Národné noviny, 14. 10. 1930).
Iná identifikácia príčin sa viazala na konfesionálnu príslušnosť, keďže výraznejšie bol tento jav prítomný u kalvínskeho a evanjelického obyvateľstva v súvislosti s racionalitou a pragmatickosťou protestantských náboženstiev. Najmä v politických debatách sa jednodetný systém dával do súvisu s celkovou nepriaznivou hospodárskou situáciou na Slovensku, ktorá nebola zvlášť radostná, a na tento jav mala svoj výrazný vplyv, napokon regulácia pôrodnosti vyvrcholila práve v súvislosti s hospodárskou krízou na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia, ale nebola jedinou príčinou, pretože jednodetstvo sa netýkalo všetkého obyvateľstva na Slovensku.
■ PÔRODNOSŤ V PARLAMENTE
Tento problém sa dostal i na pôdu Národního zhromaždení ČSR. Ostrá debata sa odohrala napríklad v roku 1926 pri prerokovávaní zákona o pôrodných asistentkách, kde sa argumentovalo aj problémom jednodetstva na juhu Slovenska, najmä vo väzbe na častý jav, keď v snahe o prerušenie tehotenstva dochádzalo k úmrtiam mladých žien, čo sa dávalo za vinu aj vzdelaniu a výcviku pôrodných asistentiek. To však bol iba dôsledok. V politike to tak napokon často býva, že dôsledky sa zamieňajú za príčiny.
Jednou z často uvádzaných príčin bola snaha nedrobiť majetok. Ak to však bola reakcia na drobenie majetkov, a sčasti to tak určite bolo, potom jednodetný systém predstavoval reálne riešenie, ktoré však malo v sebe obsiahnutý už zárodok problémov. Drobeniu majetkov sa týmto zamedzilo a následne sa začali manželstvami jedináčikov sceľovať. Vyvstával problém, že takéto rodiny nevládali obhospodarovať všetku pôdu. Jednodetný trend sa neraz menil na ľudské tragédie, ak jediné dieťa, ktoré bolo zmyslom života rodičov, zomrelo. Znamenalo to stratu perspektívy, stratu zmyslu života. Takýchto situácií nebolo vôbec málo. Ďalšie tragédie prinášali pomerne časté úmrtia žien v mladom produktívnom veku po umelom prerušení tehotenstva. Regulácia pôrodnosti v kombinácii s nedostatočnou hygienou mali pre mnohé rodiny v evanjelickom prostredí vyššie uvedených regiónov katastrofické následky. Svedectvo o tom je zreteľné ešte i dnes na viacerých cintorínoch v Honte a Novohrade v množstve náhrobníkov z 20. a 30. rokov 20. storočia s fotografiami mladých žien v krojoch a čepcoch.
■ BEŽNÁ REALITA
Niekedy je pohľad späť zaujímavý už aj pre uvedomenie, že to, čo sa v istej dobe berie ako zásadný a akútny problém, je o niekoľko rokov či desaťročí neskôr štandard, nad ktorým sa už nikto ani nezamýšľa. Dnes je nízka pôrodnosť bez ohľadu na konfesionálnu či etnickú príslušnosť (s výnimkou rómskej menšiny) realita. Problém demografickej krízy alebo starnutia populácie sa dominantne posudzuje len z hľadiska udržateľnosti alebo neudržateľnosti toho-ktorého dôchodkového piliera a neberie sa ohľad na aspekty, ktoré ekonómia nevie uchopiť a ktorým preto vôbec nevenuje pozornosť. Dôsledky, ktoré tento trend po niekoľkých generáciách prinesie, sa dajú len predvídať – možno aj na základe poznania dôsledkov jednodetného systému. Spolu so sťahovaním sa ľudí za prácou je nepriaznivý demografický vývoj zodpovedný za úpadok mnohých sídel i celých oblastí Slovenska so všetkými aspektmi, ktoré s tým súvisia. Odsúvaním materstva na neskôr sa stráca šanca pre deti čo najviac si užiť starých rodičov, a takmer úplne prastarých rodičov, a samozrejme platí to aj naopak. Stráca sa možnosť využiť pomoc starých rodičov. Otázka je tiež, aký vplyv budú mať na charakter spoločnosti generácie jedináčikov, ktorým bude z detstva absentovať skúsenosť nutnosti deliť sa o veci, lásku a pozornosť so súrodencom alebo súrodencami.
Tento stav je napohľad prirodzenou reakciou na nepriazeň čias. Je však otázne, či na ešte výraznejšie sa zväčšujúcu neistotu nepríde reakcia v podobe rodín, ktoré budú mať vyšší počet detí. Pretože je otázne, či počet detí sa opäť so vzrastajúcou neistotou z budúcnosti nebude čoraz viac stávať istou formou zabezpečenia sa v starobe, ak na jeho dôstojnú úroveň rezignuje štát, na čo sú ľudia aspoň na verbálnej úrovni pripravovaní už dnes.