Neznámy bojovník za práva Slovákov

Text a foto: Peter SOKOLOVIČ

V roku 1845 sa v Liptovskej Lúžnej narodil František Veselovský. Pre súčasnú verejnosť pomerne neznámy, ale zato významný národovec a známy neúnavný bojovník za práva Slovákov. Neskorší poslanec uhorského snemu získal základné vzdelanie v rodnej obci, jeho bystrosť a talent ho však predurčovali na ďalšie štúdiá. Rodičia ho preto poslali študovať na vychýrené banskobystrické gymnázium.

V čase, keď sa po jeho chodbách prechádzal aj mladý František, sa na gymnáziu vzdelával napríklad i Svetozár Hurban Vajanský, s ktorým ho spájali neskoršie štúdiá práva v Bratislave. Tu sa zúčastňoval na činnosti študentských národných spolkov a zapojil sa do národných aktivít, ktoré ho neskôr sprevádzali po celý život. Vo svojej práci pre národ pokračoval aj neskôr po príchode do Trnavy, kde síce prišiel za prácou, stal sa tu však z neho jeden z najdôležitejších obhajcov slovenskosti vo v tom čase multikultúrnom náboženskom centre dobového Uhorska. Popri svojej praxi vo vychytenej advokátskej kancelárii sa stíhal venovať aj spolkovej činnosti a vystupoval ako jeden z najaktívnejších slovenských národných dejateľov, svojím vplyvom presahujúcim trnavský región.

• V MALOM RÍME

Hneď po príchode do Trnavy sa mladý advokát zapojil do národných aktivít miestnych Slovákov. Našiel tu vskutku podnetné prostredie. Slovenský „Malý Rím“ sa totiž už v priebehu 18. a 19. storočia etabloval na centrum národného života. Na prelome storočí bola Trnava spoločne s okolím spojená najmä so silnou generáciou bernolákovcov, pôsobili tu však mnohí ďalší významní slovenskí národní dejatelia. V „matičnom období“ bol azda najznámejším z nich Martin Branislav Tamaškovič, známy aj ako „trnavský Svätopluk“, ktorý rozvinul relatívne rozsiahlu národnú činnosť a stal sa jedným zo strojcov trnavského národného života.

V roku 1870 založil spoločne so spolupracovníkmi Slovenskú besedu, kultúrny spolok, ktorý sa mal starať o kultúrne i národné povedomie Trnavčanov. Cieľom besedy bola pod vedením Vendelína Kutlíka okrem organizácie divadelných predstavení, z ktorých zisk šiel na chod spolku, najmä príprava slovenských zábavných večierkov, osvetových prednášok, vzdelávacích kurzov a v neposlednom rade tiež snaha o otvorenie slovenskej knižnice. Členom spolku sa stal aj mladý advokát, ktorý prevzal žezlo národných aktivít v meste a stal sa jedným z najaktívnejších obhajcov utláčaného národa.

V čase jeho príchodu totiž azda i symbolicky končil život a národná činnosť Tamaškoviča, Veselovský sa však stal jeho plnohodnotným nástupcom. Podobne ako „trnavský Svätopluk“, ktorého miestni maďaróni dokonca viackrát napadli a zničili mu hostinec, to ani on nemal ľahké. Napriek tomu nezanevrel na prácu pre národ, práve naopak. V tomto čase v Trnave vznikal známy Spolok svätého Vojtecha, ktorý sa stal jedným z centier osvetovej práce v meste i okolí. Samozrejme, do jeho činnosti sa zapojil aj Veselovský a bol jeho dlhoročným funkcionárom.

• POSLANEC SNEMU

Do dejín sa však Franko zapísal najmä ako poslanec uhorského snemu. Spočiatku síce inklinoval k politike a programu Katolíckej ľudovej strany, osudným sa mu však stal vstup do Slovenskej národnej strany, ktorá začiatkom 20. storočia združovala mnohých významných národovcov. Zaiste mu pomohlo aj to, že koncom 19. storočia založil v Trnave Trnavskú a vidiecku ľudovú banku, ktorej bol správcom. Spolu s ďalšími troma národovcami sa po desaťročia trvajúcej odmlke stali prvými slovenskými poslancami v uhorskom sneme, kandidujúcimi za slovenskú politickú stranu. Vo svojich  predvolebných rečiach si aj v čase vypätej maďarizácie dovolil dokonca žiadať, aby sa v školách vyučovalo v slovenskom jazyku a akcentovať ďalšie základné národnostné práva, za čo bol obžalovaný za poburovanie maďarského národa a nie posledný raz poslaný do väzenia.

Napriek tomu, že ho v šesťhodinovej reči obhajoval známy slovenský advokát Štefan Fajnor, bol okrem tisícovej pokuty z dôvodu poburovania odsúdený na rok väzenia. Žiadal pritom len to, čo malo Slovákom právom patriť – národnostné práva, ktoré sa jeho spoluobčanom nedostávali. To však nebolo posledný raz, keď sa stal terčom šikany štátnej moci. Ako poznamenala Jana Judinyová: „Za obsah svojich rečí, tentoraz na predvolebnom zhromaždení v roku 1904, bol trnavský advokát doktor Franko Veselovský znova súdený. Najprv bol nitrianskou sedriou prekvapujúco spod obžaloby oslobodený, avšak prešporská súdna tabuľa rozhodla o jeho vine a uložila mu trest jeden rok štátneho väzenia. Nastúpil ho vo Vacove 9. 1. 1905.“

Doktor Veselovský kandidoval do volieb aj v nasledujúcom období. Jeho príbeh je dôkazom maďarizačnej politiky uhorských orgánov, ktoré aj napriek tomu, že vo voľbách dosiahol približne o tristo až štyristo hlasov viac ako jeho protikandidát Jozsef Emödy, voľby nakoniec prehral. V tom čase totiž napríklad ak volič svoje, poprípade Veselovského meno vyslovil a zahlásil po slovensky, jeho hlas sa stal automaticky neplatný. Nepomohli ani viacnásobné sťažnosti slovenských voličov priamo ministrovi vnútra, výsledok zostal napriek zjavnej manipulácii v platnosti. To bolo posledný raz, čo sa snažil o zvolenie do snemu a hoci sa v nasledujúcom období politicky už veľmi neangažoval, predsa len sa s jeho menom môžeme stretnúť napríklad v rámci známeho procesu s Ferdišom Jurigom.

• ULICA V TRNAVE

Meno tohto významného národovca nesie v Trnave aj ulica v časti Špíglsál, ktorá Trnavčanom dodnes pripomína jeho zásluhy pri obrane práv utláčaných Slovákov. Zomrel pravdepodobne ako bezdetný v Trnave 13. marca 1917. Pochovaný je na Novom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej v Trnave, kde spočíva so svojou manželkou Elenou už viac ako storočie. K jeho životu sa posmrtne vyjadrili mnohí národovci, a dokonca aj miestni Maďari, ktorí s ním síce nezdieľali spoločné názory na postavenie slovenského národa v Uhorsku, uctili si ho však ako seriózneho protivníka. Skutočne, dodnes je aj pre súčasníkov symbolom boja za pravdu aj za cenu osobného nepohodlia a prenasledovania.