Stál v slove a vo viere aj v čase, keď sa mu rúcal svet, ktorý miloval
Emil SEMANCO
Začiatkom roka pri príležitosti 19. výročia vzniku Slovenskej republiky udelil prezident Ivan Gašparovič najvyššie štátne vyznamenania štrnástim laureátom , vynikajúcim slovenským osobnostiam za ich celoživotný prínos a zásluhy v oblasti vedy, umenia, histórie, kultúry a hospodárstva. Dvanásti ocenení si prevzali pocty osobne. Viacerých z nich predstavíme na stránkach Slovenských národných novín v najbližších týždňoch.
Spolupracovníka našej redakcie, historika Ladislava Deáka, o ktorom sme priniesli beletrizovanú reportáž krátko po jeho úmrtí, a tiež nezabudnuteľného herca Gustáva Valacha vyznamenal prezident posmrtne. Dlhoročnému členovi činohry SND udelil za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky Pribinov kríž II. triedy. Na slávnostnom ceremoniáli v historickej budove SNR v Bratislave za prítomnosti predstaviteľov slovenského parlamentu, vlády, vedúcich ústredných orgánov štátnej správy, predsedov vyšších územných celkov, zástupcov diplomatického zboru a cirkví I. Gašparovič vo svojom vystúpení zdôraznil potrebu vedy a umenia v spoločnosti a prízvukoval aj nevyhnutnosť ich podpory zo strany štátu. „Aj keď v celých dejinách ľudstva kráčajú vedno a vzájomne sa podnecujú a ovplyvňujú, nemôžeme od umenia chcieť to, čo od vedy, a od vedy to, čo od umenia,“ povedal I. Gašparovič. „Bez ohľadu na to, že sa vystavím útokom ‚povolaných kritikov‘, chcem zdôrazniť, že našou povinnosťou je otvárať sa vedou čo najširšiemu svetu poznania, aby sme boli schopní prijímať a chápať aj národnoštátne jedinečnosti. A chcem zdôrazniť aj to, že je naším poslaním, aby sme sa kultúrou a umením ponárali do najhlbších národných dejín, aby sme boli schopní objavovať skryté súvislosti vecí, lebo na chápanie zmyslu života nestačí len um, svet musíme prijímať a chápať aj srdcom,“ odznelo v príhovore, ani čoby v symbolickom časovom oblúku prezident reflektoval nielen zásluhy súčasných laureátov, ale aj prínos výnimočných osobností z generácií ich predchodcov.
Poznávať svet, vzťahy a súvislosti v ňom, hľadať a nachádzať zmysel života a odovzdávať poznanie o ňom prostredníctvom umenia, talentu a citu – to sa skvelo darilo mnohým ženám a mužom, ktorí svoje schopnosti dali naplno do služieb prvej slovenskej divadelnej scény. Naša divadelná kultúra mala najmä v prvých povojnových desaťročiach mimoriadne šťastie na viaceré veľké a nezabudnuteľné herecké osobnosti. Popri zakladateľoch a starších členoch Slovenského národného divadla, ktorí boli v povojnovom období ešte aktívni – manželia Borodáčovci, Andrej Bagar, Hana Meličková, Štefan Figura, Beta Poničanová, Mária Bancíková a iní, patrili medzi tie veľké herecké osobnosti Viliam Záborský, František Zvarík, Mikuláš Huba, Július Pántik, Mária Kráľovičová, František Dibarbora, Ladislav Chudík, Jozef Kroner, Ctibor Filčík, Karol L. Zachar a ďalší.
■ IMPOZANTNÝ ZJAV
Impozantným zjavom slovenského divadla a neskôr aj filmu, rozhlasu a televízie bol tiež Gustáv Valach. Do činoherného súboru SND prišiel v roku 1946, keď predtým absolvoval Štátne konzervatórium a jeho hlas už verejnosť dobre poznala z rozhlasu.
Narodil sa v Hontianskych Nemciach v roku1921. Divadelné dosky spoznával ako ochotník v Banskej Štiavnici, kde chodil do gymnázia a ochotníčil aj počas štúdia na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v rokoch prvej Slovenskej republiky. Vtedy bol protagonistom v tom čase známeho a aktívneho dramatického krúžku Štefánik. Od roku 1946 až do odchodu do dôchodku v roku 1992 bol členom činohry Slovenského národného divadla. Zas ten čas sa s prvou scénou rozlúčil len počas vynútenej prestávky v rokoch 1959 – 1963, keď musel z politických dôvodov divadlo opustiť a pracoval ako robotník.
Bilancia hereckej tvorby Gustáva Valacha je úctyhodná. Ako herec s vysokou kultúrou hlasu a prejavu bol vždy prísľubom originálneho a svojského prístupu pri stvárňovaní zverených postáv a v SND ho obsadzovali všetci režiséri. V rozhlase patril k najžiadanejším, pretože už jeho hlas bol spoľahlivou devízou či už dramatických programov alebo iných umeleckých a dokumentárnych relácií. Záujem o jeho herectvo prejavovali prvotriedni českí a slovenskí filmoví režiséri a jeho filmografia je rovnako impozantná ako súpis vytvorených postáv v televízii.
„Gustáv Valach však nikdy nepatril medzi hercov, ktorí brali každú alebo akúkoľvek ponuku. Bolo o ňom všeobecne známe, že vždy sa sám rozhodoval, či tá-ktorá herecká príležitosť je v súlade s jeho presvedčením, myslením a cítením, s prísnymi a tvrdými mravnými normami, ktoré mu boli imperatívom. Dokazuje to aj trojročná absencia v SND, keď radšej išiel pracovať manuálne, než by sklonil šiju; aj odmietnutie niektorých postáv, ktorých vyznenie bolo v rozpore s jeho presvedčením,“ hodnotí umeleckú a ľudskú stránku Valachovho profilu teatrológ Dr. Milan Polák.
A aké teda bolo to presvedčenie? Dominovala mu vernosť kresťanským a národným tradíciám. Proti všetkému, čo sa týmto zásadám priečilo, dokázal sa váhou svojho talentu, mravného pátosu a osobnej integrity postaviť na odpor. Napriek neľahkým časom a neraz aj bezohľadnej ideologizácii kultúry a umenia.
■ Z HERECKÝCH KREÁCIÍ
Prvou veľkou postavou Gustáva Valacha už v prvých rokoch jeho pôsobenia v SND bola
rola Yorika v hre Leopolda Laholu Štyri strany sveta, ktorú naštudoval Mikuláš Huba, v roku 1948. Onedlho potom ho režisér Karol L. Zachar obsadil do legendárneho folklórneho pásma Rok na dedine (1948), pre ktoré napísal predlohu spolu Ivanom Terenom. Pri inscenovaní tohto pásma sa uplatnila najmä Zacharova dôverná znalosť slovenského ľudového folklóru z Oravy, Liptova a Pohronia. Vzniklo folklórne pásmo síce s naivnou dejovou osnovou, ale s veľkým priestorom na predvedenie ľudových zvykov, obradov a rázovitých výstupov. Gustáv Valach v ňom vytvoril osobitú a neopakovateľnú postavičku dedinského krajčíra Marka Ocieľku.
Teatrológ M. Polák: „S režisérom Zacharom si výborne rozumeli, pretože ich ľudské a svetonázorové postoje boli v podstate totožné. V Zacharových inscenáciách Valach vytvoril možno svoje najpôsobivejšie herecké postavy.“
Po spomínanom folklórnom pásme prišli v roku 1950 Tajovského Statky-zmätky. Valach vytvoril postavu majetného dedinského gazdu Palčíka, ktorý bol celý život bytostne spätý so zemou, s prírodou a dedinou. Poňal ho ako človeka s bohatým vnútorným životom a nie ako nejakého kulackého vydriducha, čo požadovala vtedajšia kritika. Statky-zmätky zožali u divákov taký veľký úspech, že mali ešte dve obnovené premiéry. Čosi podobné sa udialo aj pri uvedení Shakespearových Veselých paničiek z Windsoru (1954), kde Gustáv Valach stvárnil postavu Roberta Shallowa. Inscenácia mala na svoj čas rekordný počet repríz – vyše 160. Počas ôsmich, keď bola v repertoári, mala ešte dve obnovené reprízy.
Jedna z vrcholných hereckých kreácií Gustáva Valacha sa sformovala v roku 1963 opäť pod režijným vedením Karola L. Zachara. Bola to postava Baču Ondreja v Stodolovej hre Bačova žena.
„Nezabudnuteľný herec v tejto inscenácii vytvoril chlapsky tvrdú, drsnú a robustnú postavu, ktorá v silnej, vypätej dramatickej situácii – keď po návrate z Ameriky hlavný hrdina zistí, že jeho milovaná žena Eva už je manželkou iného muža – dokáže zachovať striedmosť, zdržanlivosť a bez pátosu vie vyjadriť búrku protichodných citov, ktorá sa rozpútala v jeho duši. Bača Ondrej bol príkladom herectva, ktoré je psychologicky sústredené a vnútorne stotožnené s vyznením postavy,“ hodnotí Valachovo herectvo odborník – teatrológ.
Potom prišli ďalšie významné roly, a to nielen v réžiách Karola L. Zachara, ale aj u ostatných režisérov činohry SND. Na malej ploche tohto osobnostného profilu nie je ani možné všetky jeho úlohy v divadle vo filme či v televízii vymenovať. Bolo by to vyše dvesto titulov. Uvedieme preto aspoň niektoré okruhy dramatickej tvorby, kde bol jeho zástoj mimoriadne významný. V prvom rade to bola pôvodná slovenská dramatická tvorba. Svojím umením ju vedel presvedčivo a na vysokej úrovni obhájiť. Presne tak, ako to vo svojom prejave o umení a umelcoch akcentoval I. Gašparovič.
Také bolo jeho účinkovanie v hrách Štefana Králika, Viktora Egriho, Ladislava Mňačka, Ivana Bukovčana, Petra Karvaša, Petra Zvona, Jána Soloviča, Ladislava Ťažkého, Osvalda Zahradníka či Petra Kováčika.
„Najmä jeho Repáň v Kováčikovej hre Krčma pod zeleným stromom (1976) bol Valachovým hereckým koncertom. V otrhaných handrách, v bagančiach, v starej vojenskej čiapke, so šálom okolo hrdla, s neoholenou tvárou vynikajúco stvárnil nezamestnaného „filozofa voľných myšlienok“. Keď prednášal svoje sentencie mal zdvihnuté obočie, s výrazným gestom ľavej ruky pohrával sa s prstami a v pravej držal pohárik. So sebairóniou hovoril o faktoch a krutostiach prvej svetovej vojny. Bez vonkajšej citovej zaangažovanosti a kúska sebaľútosti hovoril veci, ktoré už nemali len osobný, ale širší, naozaj takmer filozofický rozmer,“ hodnotí doktor M. Polák . „Aj takto výnimočný umelec slúžil národnej dramatike a obhajoval jej životaschopnosť. Dnes sa hry všetkých vyššie menovaných autorov z repertoáru SND úplne a nepochopiteľne vytratili.“
■ KRAĽOVAL NA SCÉNE
Gustáv Valach kraľoval na scéne, aj keď hral najúbohejšieho bedára. Jeho všestranné a sústredené herectvo sa zaskvelo nielen pri uvádzaní slovenskej klasiky, ale aj v inscenáciách svetových dramatikov, najmä v hrách Williama Shakespeara. Skvelý bol jeho Tybalt v Rómeovi a Júlii, Fabián vo Večeri trojkráľovom, Oberon v Sne noci svätojánskej.
K vrcholom hereckého majstrovstva patrila aj titulná postava v tragédii Kráľ Lear. Rovnako presvedčivo vyzneli kreácie, ktoré vložil do stvárnenia postáv v hrách Friedricha Schillera, Henricha Ibsena, Edmonda Rostanda, Imre Madacha, Fiodora Dostojevského či Johana Nepomuka Nestroya. Brilantné herectvo ukázal aj v inscenáciách súčasnej svetovej dramatiky; trebárs v hrách Bertolda Brechta, Williama Saroyana či Tenessee Williamsa. Mimoriadny zástoj v súpise jeho hereckých postáv z tejto oblasti mal John Proctor v hre Salemské bosorky od amerického dramatika Arthura Millera...
Dôverný znalec slovenského divadelníctva M. Polák na margo tejto inscenácie z roku 1966 v réžii Pavla Haspru povedal: „Valach v nej obnažil vnútorný dramatizmus postavy a obdaroval ju takým významotvorným gestom, presvedčivou mimikou a podmaňujúcim, sugestívnym hlasom, že na slovenskej divadelnej scéne sme málokedy dovtedy (aj potom) videli takú výrazne a vnútorne zaangažovane vytvorenú a do detailu vymodelovanú postavu.“
O herectve Gustáva Valacha možno dlho hovoriť nielen v súvislosti s jeho divadelnými postavami. Hral vo vyše tridsiatich filmoch a vo vyše stovke televíznych inscenácií domácich predlôh alebo dramatizácií významných diel svetovej literatúry.
Osobitou a samostatnou kapitolou bol umelcov nepodkupný a nezlomný charakter. Medzi výtvarníkmi, vedcami, lekármi, duchovnými bolo v čase minulého režimu veľa statočných, no medzi hercami sa taký našiel iba jeden jediný. Len Gustáv Valach si stál v slove a zostal pevný vo viere, aj keď sa mu rúcal svet, ktorý miloval. Keď jeho kolegovia teatrálne bedákali, že musia ustúpiť nátlaku vedenia, poslúchnuť vrchnosť, hrať, čo im pridelia, lebo keby nehrali, neboli by hercami, Valach neustúpil. Hranice, ktoré si stanovil, nikdy neprekročil.