Hra na knokaut a hold Bafometovi


valo webAKO BOLO ČO BOLO

Hra na knokaut a hold Bafometovi

Peter VALO

V USA prišla do módy Hra na knokaut. Vytvorili ju gangy mladých černochov v St. Louis. Pravidlá sú jednoduché: Hráč musí jednou ranou zraziť k zemi vytypovaného chodca. Spoluhráči si akciu filmujú a hodnotia, nakoľko bol knokaut efektný. Zvrátená kratochvíľa už priniesla obete. Knokaut neprežil jeden prisťahovalec z Vietnamu a ani nie päťdesiatročný muž, ktorý si pri páde rozbil hlavu. V jeho prípade mali hráči, alebo po našom vrahovia, trinásť a štrnásť rokov. Popularita hry rastie. Útoky zaznamenali vo Washingtone, v New Jersey a v New Yorku. Ich obeťami sú zväčša ľudia nečernošského pôvodu. Na veku nezáleží. Vo Washingtone knokautovali tridsiatničku, v New Yorku osemdesiatročnú starenu...

Aj na internete nájdete hru Knokaut. Rany padajú až jedna radosť, súperi sa klátia jeden za druhým a hráč si zvykne, že sa mu nemôže stať nič. Medzi prvými racionalizačnými hlúposťami, ktoré urobili prerábači Slovenskej televízie, bolo zrušenie redakcie pre deti a mládež. Načo tvoriť, načo reagovať na to, čo naše deti a naša mládež potrebujú? Za babku nakúpime a nadabujeme filmy a nesmrteľní tomadžeryovia, nindžakorytnačky, spajdermani a podobné postavičky zaplnia vedomie detí. Tak hrdinovia kreslených či akčných filmov strieľajú, lietajú alebo pod nimi vybuchujú bomby, a nestane sa im nič. Akoby nepoznali čosi, čo nám rodičia vštepovali od detstva: elementárny pud sebazáchovy. Svojho času som písal reportáž o chlapcovi, ktorý sa zamiloval do spajdermana. Zviazal si šnúrky z topánok a chcel zliezť z najvyššieho poschodia. Žiaľ, bol to jeho posledný pokus v živote.

V čase, keď rušili detské redakcie, prešiel režisér Karol Spišák z kamenného divadla, v ktorom strávil tridsať rokov, do bábkového. Keď som sa ho opýtal prečo, odvetil, že prežitie divadla pre deti je existenčnou otázkou našej kultúry a duševného zdravia národa. Žiaľ, spoločnosť, v ktorej žijeme, si to nechce uvedomiť, lebo o kultúre zväčša rozhodujú nekultúrni ľudia. Dnes je oveľa menej osvietených Slovákov, ktorí chápu potreby etického a estetického vzdelávania mládeže, ako tých, čo pod kultúrou rozumejú snobské stretnutia, plytké, za umeleckú tvorbu sa vydávajúce produkcie a plytvanie peňazí na nevkusné reklamy a gargantuovské recepcie. A médiá, ktoré rady hovoria o svojej nezávislosti, sú zväčša na ich strane. Politikov deti nezaujímajú. Z detí sa nedajú vytĺkať voličské hlasy a ani podnikatelia nemajú pocit, že by sa zviditeľnili podporou tvorby pre deti. Televízne štúdiá ju ignorujú. Sústreďujú sa na výrobu svojich „hviezd“, ktoré im škandálmi zabezpečujú publicitu. Banky investujú len do „veľkých“ akcií, lebo tam majú svojich kunšaftov a zlaté sliepky na šklbanie. Vo svojej krátkozrakosti zabúdajú, že o pár rokov budú dnešní detskí diváci voličmi, sporeniachtivými mladými ľuďmi, podnikateľmi a obchodnými partnermi tých, čo ich dnes hlboko podceňujú. A o pár ďalších rokov bude táto generácia rozhodovať o osudoch našej vlasti. Ako? To je v rukách dnešných mocných. Nik nevie, čo vyrastie z detí, ktorým dnes upierame láskavé slovo a pohladenie.

Kedysi sa tvrdilo: Sovietsky zväz náš vzor; dnes to platí o USA, kde Cirkev satanova pripravuje pri budove Kapitolu v Oklahome inštaláciu satana Bafometa – tvora s hlavou capa, so ženským telom, s kopytami a s krídlami. Bude sedieť na tróne obklopený usmievajúcimi sa deťmi. Osadia ju pri pamätníku venovanom Desiatim Božím prikázaniam. Je len otázkou času, keď nejaký agilný poslanec navrhne čosi podobné aj v Bratislave. A hra na knokaut? Čosi podobné predviedli rómske bandy na ulici v Liptovskom Mikuláši či rovno  na hlavnom námestí v Šali.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.