Jeho výraznou črtou a prednosťou bola odvaha
Peter VALO ‒ Foto: archív autora
Spisovateľ, publicista Peter ŠTRELINGER v týchto dňoch oslávi osemdesiatku. V rokoch 1969 – 1976 bol odborným pracovníkom Matice slovenskej v Martine, odkiaľ prešiel do literárneho oddelenia Zväzu slovenských spisovateľov v Bratislave (1976 – 1989). Pokračoval ako redaktor v matičných Slovenských národných novinách (1990 – 1993), v denníku Slovenská republika (1994 – 1996), v Literike (1996 – 1998), v Literárnom týždenníku (1998 – 1999); od roka 2000 bol rok redaktorom v bratislavskom Večerníku, potom v slobodnom povolaní. Spolu s Tomášom Winklerom vydal biografické miniatúry Kto proti osudu 1 – 2 (1976 a 1978), biografickú novelu o Kukučínovi Láska a smrť (1980), humoristicko-satirické poviedky Od rána bláznivý deň (1978), novelu Zbožňujem svojho šéfa (1986), román Salakúzy (1988), poviedky Psia demokracia (1994). Je autorom divadelnej hry Spolok drobnochovateľov (1984) a televíznych hier List žene, Doktor Bencúr a Akcia D. V roku 1999 vydal životopisnú prózu o Hviezdoslavovi Spútaný Prometeus, román Zlatá voda (2016). Klenoty zo svojej novinárskej tvorby uverejnil v knihe reportáží V centre Bermudského trojuholníka (1995) a Spravodlivý medzi národmi (1999). Čitatelia SNN si ho pamätajú ako autora stálej rubriky O čom je reč.
V roku 1969 ho prijali do literárneho archívu Matice slovenskej. Za „tvrdej normalizácie“ s Tomášom Winklerom nahrali spomienky predstaviteľov katolíckej moderny. Po roku 1968 prepustili z ustanovizne viacerých pracovníkov. Riaditeľkou vydavateľstva sa stala súdružka, čo predtým pracovala v zelovoci. Po smrti Novomeského nastúpil do funkcie predsedu Vladimír Mináč. Maticu riadil Okresný výbor KSS v Martine, ktorému prisluhoval správca Krivuš. Petra oslovil, aby dal „dobrovoľne“ výpoveď, lebo pomáhal antisocialistickým živlom. Vtedy mu Mináč povedal: „Ja vás už chrániť nemôžem, vyserte sa na to, choďte z Martina preč,“ a prehovoril Andreja Plávku, aby ho prijal do Zväzu slovenských spisovateľov.
Po novembri 1989 robil tlačového tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov. V roku 1990 mu napísal správca Matice Imrich Sedlák list, v ktorom ho vyzval na spoluprácu. Mali vychádzať Slovenské národné noviny. Šéfredaktorom mal byť Roman Kaliský. Ministrom kultúry bol Ladislav Chudík. Poznal Petrov článok, ktorý uverejnila Pravda pod názvom Satira ako súčasť hľadania pravdy, čo rozzúrilo hlavného ideológa Pezlára. Zariadil, aby pridelili Matici ročný plat na funkciu nového redaktora SNN. V marci 1991 prišlo na Námestie SNP okolo stotisíc ľudí. Roman Kaliský vyzval na vyhlásenie zvrchovanosti. Na Kongrese slovenskej inteligencie na Donovaloch sa zišla inteligencia a významní podnikatelia. Cieľom bol samostatný štát.
■ SYMBOLIKA VATIER
Po Mináčovi nastúpil architekt Viliam Gruska, ktorý v júni 1990 odstúpil. Ekonóm Hvezdoň Kočtúch odporúčal Jozefa Markuša. Bývalý podpredseda vlády za KDH bol v Matici neznámy. V tom čase bol na stáži v USA. Žiaľ, stalo sa. Peter navrhol, aby sa vyhlásenie zvrchovanosti pripomínalo zapaľovaním vatier zvrchovanosti. Na Valnom zhromaždení MS v roku 1992 ho zvolili za člena výboru MS. Medzitým vznikla Nadácia Matice slovenskej. Stal sa členom správnej rady. V roku 1992 prišiel s nápadom na celonárodnú zbierku na Národný poklad. Markuš strečkoval…
Spolu s vyhlásením štátu sa aktivizovala celonárodná zbierka. Peter v partizánskom štýle inicioval výrobu pamätných medailí pre darcov. Napísal scenár na galaprogram Klenoty ducha, na ktorom diváci začali dávať peniaze, šperky, príbory a drahé hodinky. Keď zbierku, do ktorej sa zapojili aj zahraniční Slováci, odštartovali, Markuš ju napriek Kaliského protestom prerušil. V máji 1993 zasadla Nadácia v Klube Apollo v Bratislave, kde sa mal schváliť štatút. Peter bol predpoludním členom správnej rady. Popoludní zasadali bez neho. Markuš chystal aj jeho „uvoľnenie“ z redakcie SNN. Štrelinger napísal správcovi Matice Mišovi Kováčovi, že v tomto kupleraji nechce existovať. Odišiel zo SNN a začal v denníku Slovenská Republika.
Markuš mal v tom čase veľkú popularitu. Upravil stanovy, aby mohol byť volený na doživotie, a peniaze, ktoré priaznivci Matice vložili do matičných fondov, mizli v „čiernej diere“. Nespokojnosť s čachrovaním s matičným fondom a so zbierkou prejavil 12. januára 2013 v Literárnom týždenníku Roman Kaliský. Peniaze a vecné dary mali byť nedotknuteľné. Nadácia mohla využívať len úroky. Markuš disponoval peňažnou základinou zbierky na Národný poklad a došlo k sprenevere necelých 30 miliónov korún. Matica vtedy stratila dôveru občanov. Špekulant či zlodej ostal bez trestu.
■ SKVELÝ REPORTÉR
V úvode ku knižke Jedenásť povrazov Roman Kaliský napísal: „Autor nezišiel z ťažkej hrboľatej, ba i zamínovanej cesty za poznaním neraz trpkej pravdy v našom slovenskom minulom i súčasnom živote a nedal sa zlákať na pohodlnú prechádzku chodníkom po zelenom hájičku. Do hája s takým chodníkom! Lenže aj on, tento vytrvalý hľadač, sa ocitne v situácii, keď musí zastať a dať si otázku, ako v tej rozprávke, či jesto pravda na svete? A jesto spravodlivosť?“
S Petrom Štrelingerom a Mariánom Dudinským sme tvorili reportérsku dvojstranu v Slovenskej republike, vďaka ktorej sa náklad novín blížil k stotisícke. Redaktor SME Ľubomír Lintner pozval Štreliho na diskusnú debatu do Rádia Twist. Do vysielania sa nemohol dovolať nikto z Petrových kamarátov. Odrazu sa ozval minister vnútra Ladislav Pittner a začal mu nadávať do komunistov a fašistov. Trafila kosa na kameň. Štreli, ktorý nikdy nebol v komunistickej strane, ba ani len v HZDS, sa ho opýtal, či jeho otec bol v NSDAP? Pittner sa rozkričal, že dá na neho trestné oznámenie. Peter kontroval, že členstvo starého Pittnera dokáže.
V Slovenskej republike vyšli reportáže s titulom Spravodlivý medzi národmi s číslom členského preukazu Deutsche Partei Pittnerovho otca. Po prvom texte sa ozvala Pittnerova spolužiačka a dodala fotografie, že mladý Pittner chodil v Malackách do nemeckej školy a bol v Hitlerjugend. Minister sklopil uši a ľudia z jeho rezortu si xeroxovali pútavé čítanie o svojom šéfovi. Je to ukážka, že keď sa Peter do niečoho pustil, zahryzol sa do témy ako buldog a išiel hlava-nehlava.
V pamäti mi ostala jeho myšlienka: „Už sa mi priamo hnusí písať o tom, kto je aký veľký eštebák. Poznám totiž veľa darebákov, ktorí svojimi činmi, zlom, čo okolo seba rozosievajú, spôsobili veľa príkoria svojmu okoliu, svojim spoluobčanom, hoci ich nenájdete v zoznamoch agentov ŠtB.“ Prajem Petrovi pevné zdravie.
