POZNÁMKA
Kde sú tí akože odborníci
Ivan BROŽÍK
Označenie reštrikcia sa ešte pred rokom či dvomi používalo pravdepodobnejšie častejšie ako dnes najpoužívanejšie slovo „Fico“. Myslím tým tie médiá, ktoré si z akýchsi nie celkom vysvetliteľných príčin vravia mienkotvorné. Odrážajú totiž iba mienku majiteľa, vydavateľa a niekoľkých skôr sektárov ako novinárov. Mimochodom, ak Robert Fico vyhrá prezidentské voľby, tak nie pre odpor „nepriateľskej“ tlače, ale práve a možno aj pre jej sústredenú paľbu...
Udalosti uplynulých týždňov však nútia na návrat aj k pragmatickej ekonomickej úvahe. Pred časom vládlo slovo reštrikcia. Bolo to najmä v období záverečnej fázy hospodárskej krízy, tesne pred začiatkom obdobia pomalého, ale predsa len už nespochybniteľného zotavovania sa hospodárstva. Akože odborníci na všetko kričali – potrebujeme reštrikciu, uťahovanie opaskov (akoby sme si ich neuťahovali už celé štvrťstoročie), potrebujeme škrty.
Tí, ktorých táto skupina hlásateľov jedinej pravdy nazývala v tom istom čase komunistami alebo – v lepšom prípade – nezodpovednými hlupákmi, tí volali verejne po uvoľňovaní, teda inak povedané po púšťaní peňazí do obehu. Dôležité však je pripomenúť, že to mali byť už existujúce peniaze. Peniaze na vkladoch, na účtoch, peniaze uložené v investičných projektoch, peniaze, investované do rozvoja pracovných miest. Samozrejme, v prvom rade štátne peniaze, pustené napríklad do výstavby diaľnic. Robert Fico v tom období na jeho zvyklosti naozaj nesmelo verejne zvažoval aj takéto rozhodnutia. Experti a mienkotvorcovia ho za to však mediálne rozdupali ešte viac, ako keď sa sťahoval do nového bytu, a to už je naozaj o čom napísať. Zrazu s tým istým prišiel nový francúzsky prezident – socialista Hollande. No veď nič, aj on je komunista! A keď s tým prišla Železná lady II. Angela Merkelová, vtedy vytiahli, že je to Nemka z bývalej NDR. Dosť biedne argumenty, ale nijako kvalitatívne neprekračovali inak vždy chudobný a niekedy aj veselý disponibilný argumentačný potenciál „pravicovej“ družiny. A FED a ECB, teda Americká a Európska centrálna banka, medzitým veselo tlačili peniaze. Tam doláre, tu eurá. Reštrikcie boli také masívne, že v obehu bol obrovský nedostatok disponibilných peňazí. Tie sa vždy dajú dotlačiť, aspoň v USA to patrilo po generácie k národnému folklóru. Bohužiaľ, na lacnú cestu sa dala naviesť aj ECB. Teraz je však v obehu nadbytok peňazí, všetci skloňujú slovo deflácia. Lenže tie peniaze nie sú ničím zhodnotené, nie je za nimi nijaká práca, nijaký výkon, nijaký hospodársky rast, iba monotónny bzukot rotačky. Prišla však nová guvernérka FED a jej úradujúci partner Draghi v ECB tiež začal brzdiť. Nekryté peniaze by sa emitovať nemali. Mimochodom, to už vie každý študent školy s ekonomickým zameraním. A nielenže by sa nemali tlačiť, ale s ich nadbytkom na trhu treba niečo robiť. A tak ich FED i ECB začínajú masívne nakupovať. Ak v tejto chvíli netušíme, za koho peniaze sa tie nákupy uskutočňujú, potom už naozaj môžeme čítať a počúvať aj tých našich mienkotvorcov a nič iné k šťastnému životu nepotrebujeme. Len škoda, že nikto nepovie – mýlili sme sa. Aj keď „Fico“ je stále ich najpoužívanejšie slovo...