Okrúhly stôl Matice slovenskej na tému verejno-právne médiá, časť I.
Matica slovenská podáva ruku RTVS
Ján LEHMAN – Foto: autor
Nedávny Okrúhly stôl Matice slovenskej, ktorý sa zaoberal situáciou v RTVS, sa uskutočnil 30. januára a priniesol celý rad diskusných príspevkov od zúčastnených osobností našej kultúrnej a mediálnej scény. Prvé ohlasy nedali na seba dlho čakať a najmä na internete sa už ozvala nepočetná úderka tých, ktorí programovo zatracujú všetko, s čím MS vystúpi v snahe vylepšiť a zveľadiť slovenský mediálny priestor. Pre informáciu prinášame diskusné príspevky účastníkov Okrúhleho stola v poradí, v akom boli prednesené. Vzhľadom na priestor, ktorý máme k dispozícii, boli krátené. Diskutujúci vydali spoločné vyhlásenie, ktoré sme zverejnili v SNN 5 a zhodli sa na najvážnejších nedostatkoch vo vysielaní a programovej skladbe verejnoprávnej televízie – teda hlavne STV, nie SRo.:
- STV chýba národný rozmer verejnoprávnej inštitúcie.
- V niektorých publicistických reláciách sa nedodržiava pluralita názorov.
- Profesionalita spravodajstva a publicistiky nie je na požadovanej úrovni.
- Redaktori a moderátori nedodržiavajú pravidlá slovenskej gramatiky.
- STV funguje na komerčnej štruktúre – čo nie je v súlade s jej verejnoprávnosťou.
- Slabá podpora domácej filmovej tvorby.
- Chýbajú historické dokumentárne filmy a relácie z dejín Slovenska.
- Chýbajú dokumenty k míľnikom národnej histórie.
- Chýbajú vzdelávacie a náučné programy pre deti a mládež.
- Chýbajú programy národnej kultúry, ako je folklór, ochotnícke divadlo a podobne.
- Viac priestoru by si zaslúžila aj téma života Slovákov v zahraničí.
Maroš SMOLEC, šéfredaktor Slovenských národných novín
Pri príprave tohto úvodného Okrúhleho stola Matice slovenskej na tému verejno-právne médiá som úmyselne požiadal Jozefa Šimonoviča, aby nás na začiatku pozdravil aktuálnou básňou Teodora Križku Národ. Úvod tejto básne ma vskutku zasiahol. Predstavil som si, ako sa ma moje deti pýtajú, prečo je to na Slovensku tak, ako to je. Prečo tí, ktorí túto krajinu založili, podporovali, ochraňovali ju a milujú – sa v nej cítia ako nechcené deti. A prečo tí, ktorí ju nechceli, brojili proti nej, ohovárali ju – sú v nej vyvolenými, sediac na z našich daní platených lukratívnych pozíciách.
Dnes budeme diskutovať o úrovni verejno-právnych médií – predovšetkým RTVS a jej úlohy v ochrane štátnosti a rozširovania či podpory vlastenectva v každom z nás, no predovšetkým medzi mladými ľuďmi. A v tomto naša RTVS skutočne zlyháva na celej čiare. Rovnako ako Matica slovenská aj RTVS je definovaná zákonom ako verejnoprávna a NÁRODNÁ inštitúcia. Z tohto jasne vyplýva, že by mala konať aj na národnom poli. Nedarí sa jej to. Preto jej Matica slovenská ponúkla už pred dvoma rokmi projekt na spoluprácu pri relácii o vlastenectve, národe, kultúre. RTVS sa rozhodla spolupracovať radšej so Štefanom Hríbom a darovať dlhý vysielací čas na Dvojke jeho narcistickým a neobjektívnym prejavom. Rovnako jej rozhlasová časť sa rozhodla vysielať historický seriál o 20. storočí slovenských dejín a zase v spolupráci so súkromným týždenníkom opäť Štefana Hríba. Do Slovenských národných novín prispievajú skutoční historici a experti na naše dejiny ako Ďurica, Lacko, Vnuk, Hrnko, Vrábel, Mitač (teda historici všetkých vekových kategórií), Matica slovenská má predsa aj svoj Historický ústav zložený z historických expertov – nás však RTVS na spoluprácu neoslovila. V tom je problém. V neobjektivite.
Zľava D. Jarjabek, J. Šimonovič, M. Tkáč, M. Smolec.
Namiesto toho, aby jej spravodajstvo pripravovali nezávislí žurnalisti, priestor na vedúcich manažérskych a riadiacich funkciách majú redaktori odchovaní v komerčných a bulvárnych médiách s jasným postojom k slovenskej štátnosti a národu. Teda RTVS chýba zdravý úsudok, profesionalita, politická nezávislosť, produkcia hodnotných diel a podpora slovenskej domácej tvorby. Situácia je vážna, a preto sme tu.
Marián TKÁČ, predseda Matice slovenskej
Vážení priatelia, chcel som začať túto reč slovami: vážený pán minister, vážený pán generálny riaditeľ, vážení páni štátni tajomníci, vážený pán predseda Rady RTVS a tak ďalej. Môžem akurát privítať medzi nami vlastne jediného predstaviteľa štátnych orgánov, a to predsedu Výboru pre kultúru a médiá NR SR pána Dušana Jarjabka, ktorý prišiel medzi nás, lebo má záujem o to, o čo nám ide.
Toto naše stretnutie má byť podanou rukou tým, ktorí sa pýtajú, čo je to verejnoprávnosť, a odpovedajú, že verejnoprávnosť to je nezávislosť, kvalita, rozmanitosť, inovácia a zodpovednosť. Videli sme to v decembri na televíznych obrazovkách a potom nasledovala čerešnička na torte – tieto hodnoty budujú obsah. Viacerí sme to zhliadli a ja som si to zapísal. Potom som si pozrel zákon o RTVS. V zákone sa píše: RTVS je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti za odplatu. Takže áno, verejnoprávna je predovšetkým národná. Pýtame sa, je taká RTVS? RTVS by ďalej mala byť nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia. Nič viac a nič menej. Nijaká zábavná. Áno, treba, aby sme boli aj veselí, ale nie za jeden a pol milióna eur ročne, čo je suma, ktorú len jedna relácia RTVS, a síce Nikto nie je dokonalý, stojí tento štát. A tento štát inú inštitúciu, verejnoprávnu Maticu slovenskú, podporuje ročne len sumou milión štyristodeväťdesiatštyritisíc eur. O šesť tisíc eur menej si tento štát váži vlastenectvo.
Táto naša verejnoprávna televízia a rozhlas by mali slúžiť všetkým. Bez rozdielu národnosti či vierovyznania, ale aj väčšine. Tak ako pán predseda vlády povedal vlani na oslavách sto päťdesiateho výročia Matice slovenskej, tento štát sme si zakladali pre nás pre Slovákov. Takže zasa suplujeme veci ako pred sto päťdesiatimi rokmi.
Chceli sme dnes diskutovať, pekne povedať, že toto je náš názor na verejnoprávnosť, ale ťažko je diskutovať, keď nie je s kým. Preto si myslím, že bude správne, keď z tohto nášho stretnutia vzíde otvorený list, kde všetko to, čo zdôrazníme, že by sme podľa zákona chceli, uvedieme.
Dušan JARJABEK, redseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá
Vážení priatelia, ťažko sa dá o tejto téme hovoriť bez emócií, ale budem sa snažiť byť pragmatický. Slovenská televízia je o pragmatizme a vždy bola. Momentálne sme v roku 2014, televízia prešla určitým vývojom a ja možno teraz paradoxne poviem, že som vďačný za to, že Slovenská televízia a Slovenský rozhlas existujú. Hovorím to s plnou zodpovednosťou, lebo dnes sa nemusíme baviť o tom, či druhý program televízie vôbec existuje, dnes sa nemusíme baviť o tom, či tá verejnoprávna televízia existuje, ale môžeme sa, a to veľmi kriticky, baviť o programe. Môžeme hovoriť o kvalite tohto programu aj o tom, či je zákonný alebo krivdí niekomu z hľadiska zákona. Podľa môjho názoru, keď existuje, a ona existuje, nespokojnosť s verejnoprávnou televíziou, treba vyvolať v maximálne možnej miere rokovania s Radou slovenskej televízie a slovenského rozhlasu, kde oprávnené požiadavky zaznejú v plnej miere a s plnou vážnosťou. Pretože to je pôda na riešenie problémov, a to aj pod verejným dohľadom. O tom, že my tu sedíme, možno vyjde nejaká stručná správa, ale na rade RTVS bude oveľa väčší priestor, presne taký, ako si predstavitelia Matice, ktorí tam prídu rokovať, vynútia. Dnes po niekoľkoročných debatách najmä o financovaní RTVS sa môžeme konečne baviť o programe, o tom, aký má byť, aby sme zdôvodnili koncesionárske poplatky, ich platenie, prípadne ich výšku. A keďže ten koncesionársky poplatok platíme, môžeme právom žiadať, čo v tej televízii a rozhlase chceme mať, ale ešte raz zdôrazňujem, na to je Rada RTVS. Rada má už dnes na tieto rozhodnutia veľké kompetencie a po zmene zákona ich bude mať ešte väčšie. Je mi ľúto, že na toto stretnutie nikto z kompetentných neprišiel a debata bude teda jednostranná, keďže tu chýba niekto, kto by nám povedal, prečo to tak je. Či už z personálneho, programového či finančného hľadiska. Hovoril som pánovi predsedovi, že je potrebné v prvom rade obrátiť sa na Radu RTVS a žiadať prijatie MS ako verejnoprávnej inštitúcie a dohodnúť sa na forme spolupráce.
Ján ČOMAJ, spisovateľ
Ak by som mal uviesť tri najťažšie choroby našej súčasnosti – a pritom nemal na mysli materiálnu sféru nášho života – volil by som bez poradia túto trojicu: partokracia namiesto demokracie, a s tým spojené chorobné prejavy stavu spoločnosti, neudržateľný stav slovenskej justície, ktorá v tomto storočí už načisto stratila dôveru obyvateľstva, a tou treťou, stále progredujúcou a nezastaviteľnou je obsah a úroveň masovokomunikačných prostriedkov, elektronických zvlášť a televízie menovite.
Slovenská televízia v tejto chvíli bez ohľadu na to či verejnoprávna alebo súkromná, istý rozdiel je v tejto chvíli zanedbateľný, urobila z hľadiska spoločenských potrieb a národnej kultúry najhorší obchod v dejinách Slovenska: vymenila osobnosti za celebrity.
V komerčných médiách už presila kriminality a brutality, primitivizmu a ohlupovania presiahla všetky medze. Istý týždeň jeden z programových magazínov priniesol na českých a slovenských televíznych staniciach jedenásť názvov filmov, v ktorých bolo slovo krv. Duchovná úbohosť rozličných panelákov núti človeka rozmýšľať, či je v pozadí len snaha o sledovanosť, a teda o čo najväčší príjem z reklamy, a či to už nesúvisí s nejaký diabolským úmyslom programového ohlupovania národa rozličnými vyvolenými, farmami, výmenami manželiek, bučkovcami a množstvom podobných stupídností.
Naša verejnoprávna televízia sa našťastie až k takýmto suterénom neznižuje. Čo jej však predovšetkým chýba, je jasné svedectvo, že ide o jednu z vrcholných národných kultúrnych a mediálnych inštitúcií. Mediálnych istotne. Kultúrnych – povedal by som ako kedy. Národných? To je z nej cítiť najmenej.
Uvediem príklad. Ľudia si spomínajú na televízne potulky Pavla Dvořáka starovekom na našom území. V historickom roku príchodu Cyrila a Metoda k Slovenom vedel by som si predstaviť takú prechádzku dejinami Veľkej Moravy. Dnes, keď máme povinnosť doplniť mozaiku našich stredovekých dejín, ponímať aj Uhorsko ako našu históriu, lebo sme boli súčasťou tejto ríše a naši veľmoži i vedecké osobnosti patrili k špičke uhorských osobností, by som si vedel predstaviť podobnú prechádzku dejinami Uhorska. Podobne málo poznáme éru nášho osvietenstva – vo vede, v umení, architektúre, školstve, zákonoch, štátnej správe i v živote ľudí. A tak by sme mohli pokračovať. Pred Vianocami slovenský fyzik, meteorológ a diplomat profesor Podhorský vydal knihu Štefánikov svet. Skvelá kniha. A, vážení, je to zároveň aj hotový námet, len ho vziať do rúk a po vzore hoci len Čechov nakrútiť unikátny dokument, čo by konečne aj takto priblížil veľkú osobnosť našich dejín, ktorú skôr poznáme ako symbol než ako živého človeka.
Milan POLÁK, bývalý programový riaditeľ STV
Je prirodzené, že jednotlivým vysielateľom (v prípade komerčných televízií a rádií sú to podnikatelia v mediálnom prostredí) záleží na čo najväčšej sledovanosti zo strany divákov či poslucháčov. Tomu prispôsobujú program a jeho štruktúru, vrátane rôznych foriem spravodajstva. Výsledky sledovanosti vysielaných programov v konečnom dôsledku zaujímajú tak komerčných, ako aj verejnoprávnych vysielateľov. Rozdiel v reakcii na tieto výsledky mal by byť pri týchto dvoch typoch vysielania rozdielny. V prípade komerčných médií má výsledok sledovanosti priamy vplyv na ich komerčný úspech alebo neúspech a tomuto zámeru sú aj jednotlivé programy prispôsobené. Z tohto aspektu je potom konkurencia medzi komerčnými vysielateľmi prirodzeným dôsledkom snahy získať čo najväčší objem financií od zadávateľov reklám, ktorými sa potom intenzívne a agresívne prerušujú programy. V prípade verejnoprávnych médií, ktoré napokon tiež vysielajú reklamy, ale bez prerušovania programov, malo by byť percento sledovanosti zaujímavé len ako istý pomocný ukazovateľ väčšieho alebo menšieho záujmu o programy, ktoré tento vysielateľ ponúka divákom a to v zmysle povinností, ktoré mu vyplývajú zo zákona. Ten jednoznačne definuje, že ide o národnú, informatívnu, vzdelávaciu, umeleckú a kultúrnu inštitúciu. Zo zákona tiež vyplýva, že pri plnení týchto funkcií mala by verejnoprávna vysielacia ustanovizeň ponúkať divákom širokú škálu programových typov pre rozmanité vekové a záujmové skupiny divákov, pritom ide často o také programy, ktoré by komerčný vysielateľ nikdy nezaradil do svojej programovej ponuky.
Otázka teda stojí tak, či pri programovej ponuke komerčných a verejnoprávnych vysielaní možno hovoriť o vzájomnej konkurencii. Odpoveď je jednoznačná: konkurovať si môžu medzi sebou len komerčné televízie (resp. rozhlasové vysielania). Verejnoprávna televízia a rozhlas vzhľadom na funkciu, ktorú má plniť zo zákona, do tejto konkurencie by nemala programovo vstupovať. Priečilo by sa to charakteru a cieľu jej existencie v mediálnom priestore.