Jazvy ostatnej slovenskej traumy na Balkáne sú ešte zreteľné a citlivé
Keď sa aj chlapi nehanbia za slzy
Stanislav BAJANÍK – Foto: archív SNN
Na slovenských cintorínoch v Srbsku a v Chorvátsku nájdete aj hroby viacerých Slovákov, ktorí padli vo vojne v bývalej Juhoslávii začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Aj keď od tejto balkánskej traumy, ktorá postihla aj dolnozemských Slovákov, uplynulo pätnásť rokov, jej jazvy sú stále zreteľné a citlivé. Slováci na Balkáne, kam ich zavial osud vysťahovalcov pred dvesto päťdesiatimi rokmi, sa v 20. storočí ocitli v troch vojnách a podstúpili ako jediná enkláva Slovákov vo svete tento trojnásobný úder na vlastnej koži. Tohto roku si pripomíname sto rokov od začatia prvej svetovej vojny, 75. výročie začatia druhej svetovej vojny a 15. výročie ostatnej kataklizmy na Balkáne. V treťom prípade sa na pôde bývalej už rozdelenej Juhoslávie ocitli mladí Slováci, a nielen oni, na protichodných stranách frontov a barikád medzi Srbskom a Chorvátskom. Mladí chlapci a muži – vojaci, ktorí museli rešpektovať vojenskú brannú povinnosť a mobilizačné rozkazy – mnohí dovtedy, ale i potom dobrí známi z početných slovenských spoločenských, kultúrnych, divadelných, umeleckých podujatí, dlhoroční priatelia, spolupracovníci ostávali na oboch stranách Dunaja na vojvodinskom a slavónskom brehu vystavení neraz neriešiteľnej situácii – so zbraňou namierenou proti sebe. Dlho sa tieto rany hojili a trvalo niekoľko rokov, kým sa ich stopy zacelili. Aspoň chceme veriť.
■ AUTENTICKÉ SVEDECTVÁ
Balkán bol vždy guľou na biliardovom stole veľmocí. Urovnávanie konfliktu dopadlo, ako dopadlo. Protivojnové demonštrácie boli v Belehrade, v amerických aj v európskych mestách – protesty organizovali najmä srbské i chorvátske spolky a združenia v diaspóre. V nečinnosti neostala ani slovenská menšina v Srbsku, ani v Bratislave. Slovenskí matičiari nakrútili pôsobivý dokumentačný materiál, ktorý ešte čaká na definitívne filmové či knižné spracovanie, s autentickými svedectvami Slovákov, ktorí pocítili dosah tejto vojny alebo v nej prišli o blízkych. Vážnosť situácie v čase, keď tento materiál vznikal, ako i logické existenčné obavy vyvolali potrebu utajenia mien. Preto v prepise niektorých svedectiev do matičného týždenníka SNN uvádzame len ich skratky s miestom, kde boli zaznamenané.
J. S. Ilok (Ujlak), najvýchodnejšia obec v dnešnom Chorvátsku: „Aj tunajší Slováci sa tu ocitli v bojových podmienkach. Vojna o samostatné Chorvátsko ich posunula do zložitej situácie hneď na začiatku. Našich rodákov a priateľov z druhej strany v Srbsku oddeľoval Dunaj. Na návštevu rodičov, známych sa nedalo ani pomýšľať. Hranicu na Dunaji prísne strážil UNPROFOR...
Náš dom vo Vukovare očividne praskol pod tlakom silného bombardovania, strecha pretekala a boli zničené rodinné dokumenty... Dovolať sa rodine do Petrovca bolo nemožné, podobne to bolo aj naopak. Popravde, ani sme nevedeli a ani sme nechceli spájať sa na okupovanom území v obave, či muži nenarukujú... Situácia bola vážna, slovenské rodiny boli prenasledované, vyháňané, poniektorí museli uvoľniť obydlia pre domácich exulantov zo Srbska... Chceli sme zostať vo svojich domoch, na majetkoch, v práci a obrábať polia.“
Z Ilockej strany Dunaja vidno najprv mostom spojenú Báčsku Palanku. Srbskovojvodinská rovina ako na dlani. Slováci tam žijú vyše dvestopäťdesiat rokov. Spoločne – ešte v bývalej Juhoslávii – boli jedni aj druhí divadelníci, folkloristi, speváci, mali rovnaké spolky a združenia. Teraz zostali rozdelení. Slováci v Báčskej Palanke aj v tých zložitých a dramatických rokoch s neraz tragickými okolnosťami dokázali takmer zázrak. S pomocou srbskej Skupštiny opštiny a v spolupráci s vtedajšou Maticou slovenskou v Juhoslávii si vo vojnovom čase postavili Slovenský dom na darovanom pozemku evanjelickej cirkvi. Dnes je to sídlo MO MSS Báčska Palanka, jeho divadelnej odbočky a miesto tradičného stretávania sa slovenských študentov.
Ľ. M. : „Môj syn bol vo veku, keď by musel narukovať a bojovať proti kamarátom; Slovák proti Slovákovi. Bolo to smutné na oboch stranách. Požiadal som vtedy známu na Slovensku, či môže prijať rodinu. Odišli na Slovensko, aby si zachránili životy. Nevedel som, kedy sa vrátia, ja som zostal doma. Bolo to strašné najmä pre deti, keď sme počuli sirény, lietadlá, utekali sme do pivníc, do šachty sa skryť. Deti mali z toho traumu dlhé roky. Viacerí zbehli alebo utiekli na Slovensko – ako sa dalo, tak sa dalo – veď sme nevedeli, dokedy tá vojna bude trvať...Nechceli sme zanechať naše domy, majetky tu, kde stáročiami žijeme. Deti trpeli najviac. Tie, čo boli na relaxačnom pobyte, organizovanom celonárodnou zbierkou prostredníctvom Matice slovenskej v zariadení v Podjavorníku pri Považskej Bystrici, si prvé dni v strachu ľahli, len čo začuli lietadlo... Báli sa všetkého, čo by ich ohrozilo alebo pripomínalo streľbu či výbuch...!“
M. R.: „Viacerí mladí chlapci tú záťaž, že sa ocitli v boji aj proti Slovákom na druhej strane – a vôbec tú nevraživosť – psychicky neuniesli. Niektorých doviezli domov už v rakvách. Môj syn prišiel domov na krátku dovolenku a vlastnoručne sa odstrelil... Zanechal bolesť nielen nám rodičom... Mnohé z takých hrobov, pamätníkov s podobizňou syna vojaka sú na cintorínoch v Petrovci, Kysáči, Kulpíne či Kovačici... Chvalabohu, nie ich je mnoho, ale ani málo.“
V. T.: „Ako mnohí iní aj my sme mali šťastie, že nám mohli pomôcť príbuzní a rodáci z Belgicka či z Rakúska. Rozličným spôsobom sme sa po desať- alebo pätnásťhodinovej štrapácii dostali do Maďarska, kde sme sa mohli na pár hodín stretnúť. Priniesli nám lieky, hygienické potreby, potraviny a ak sa dalo prepašovať aj trochu benzínu, s ktorým sme museli maximálne šetriť. Ťažko je na to spomínať, človek si radšej uchováva spomienky na krajšie časy, ale skutočnosť nepustí. Boli sme šťastní, keď sme sa neskôr dostali na Slovensko. Zasa to hľadanie domova...
■ MALIARKIN MOSTÍK
Vojská NATO napriek pôvodnému rozhodnutiu likvidovali nielen vojenské, ale i civilné ciele. Pod bomby sa dostal aj slovenský archív TV Nový Sad, aj časť slovenského rozhlasového a televízneho vysielania. Mnohé už nenahraditeľné dokumenty o slovenskom živote vo Vojvodine neexistujú.
S. B.: (nečakane žartovne): „Keď sme počuli o likvidácii cestných sietí a mostov, mali sme v úmysle ohlásiť vojskám, že v Petrovci strážime drevený mostík insitnej maliarky Zuzky Medveďovej na Begeji (dlhý okolo 2,5 metra) a boli by sme radi, keby nám oznámili, kedy príde na rad aj jeho bombová likvidácia.“ K zaujímavým udalostiam z tohto obdobia patrí aj epizóda zo Slovenských folklórnych slávností v Chorvátsku – vtedy v Josipovci Punitovačkom. Na tamojší štadión nečakane dorazil aj autobus so slovenskými vojakmi slúžiacimi v misii NATO. Matičnú delegáciu zo slávností previezli tajne cez všetky kontroly autobusom do Iloku, ktorý sa ocitol vo vtedy práve vyhlásenej Republike Srbská krajina. Po návšteve tamojších slovenských matičiarov a divadelníkov nás odtiaľ tajne previezli v noci Slováci do Báčskej Palanky a ďalej do Vojvodiny, kde sme rokovali o ďalšej pomoci MS Slovákom na tomto území...
■ PRESTRELENÝ ŠTÚR
Aj samotné Slovensko sa ocitlo v nezávideniahodnej situácii. Vtedajšia exekutíva SR povolila prelety lietadiel NATO – bombardérov a zásobovačov nad svojím vzdušným priestorom, keďže susedné štáty požiadavku zväčša odmietli. V čase, keď sa po roku 1991 okrem iného schyľovalo k možnému násilnému vysťahovaniu Slovákov z Iloku, vtedajší veľvyslanec v spolupráci s MSJ už pripravené autobusy zastavil pohotovým diplomatickým zásahom. V Slovenskom dome v Iloku, tradičnom stredisku slovenského ochotníckeho divadla i folklóru, sa nachádza obraz – olejomaľba Ľudovíta Štúra. Na slovenskej prvomájovej veselici, kde sa spievalo i tancovalo, v domnienke, že ide o oslavu „chorvátskej štátnosti“ strieľali nepriateľské vojská do domu a cez okno prestrelili aj obraz Ľ. Štúra, ktorý tu ako výrečnú symboliku uchovávajú doposiaľ. Štúr dostal zásah rovno do hrude...
■ PODPORA Z VLASTI
Na pomoci dolnozemským Slovákom sa podieľal najmä Slovenský červený kríž, lekári, zdravotníci, diplomacia. Okrem materiálnej pomoci pomohli slovenským deťom z Chorvátska aj zo Srbska pobyty na Slovensku. Všestrannou pomocou prispeli mnohé inštitúcie i jednotlivci. Patrí im srdečná vďaka.Za potreby rodákov vo Vojvodine sa vtedy plne angažovala MSJ a stálo ju to nemálo úsilia, ochoty, obety a nebezpečenstiev. Výsledkom celonárodnej zbierky na pomoc slovenským deťom z vojnových oblastí boli dary v hodnote okolo 1,5 milióna Sk, ale i viaceré relaxačné pobyty na Slovensku, aj keď naši krajania nie vždy ochotne púšťali svoje deti „do neznáma“ v čase a situácii, keď nebolo isté, či po návrate nájdu svoj domov... Úsilie Matice slovenskej pri „zaceleľovaní vojnových rán“ sa prejavilo niekoľkými spôsobmi. V roku 2005 na odborno-vedeckom seminári k slovensko-srbským vzťahom v minulosti i súčasnosti Matica slovenská a Matica srbská podpísali v Bratislave Integračné memorandum o podpore Srbska v európskych integračných krokoch. Dokument otvoril novú etapu slovensko-srbskej kooperácie aj voči Slovákom vo Vojvodine. Vytvorením nových štátnych útvarov a republík v bývalej Juhoslávii došlo aj k osamostatneniu sa tamojších Matíc (Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, potom Čierna Hora) ako súčasti európskej a svetovej matičnej rodiny. Slovenská matičná iniciatíva vyústila do zvolania I. európskeho kongresu Matíc slovanských národov v roku 2007 v Martine. V roku 2013 sa opäť v Martine uskutočnil II. európsky kongres Matíc slovanských národov, ktorý ponúkol ďalšie možnosti vzájomnej spolupráce a „hojenia“ bolestí spojených aj so slovensko-slovanským vývojom Balkánu v ostatných dvoch desaťročiach.
Dnes sme už svedkami novodobého spájania a nových foriem spolupráce Slovákov v Srbsku a Chorvátsku. Viacerí Vojvodinčania trvalo žijú v samostatnom Chorvátsku a sú členmi tamojšej Matice slovenskej a naopak v pôvodnom podhubí slovenských túžob: „Stretávajme sa, aby sme na seba nezabudli a zabudnutí nestratili.“