Ešte to máme v živej pamäti. Koľko sa nás ponovembroví, v undergroundových sektách zregrutovaní pravičiari napoúčali, čo to tá demokracia vlastne je. Školenia nám dávala „revolučná“ študentka i na politológa rekvalifikovaný vyslúžený stalinčík. Akurát tá červeň sa mu zo straníckeho preukazu presťahovala do líc kolorovaných čerstvým, narýchlo vykvaseným burčiakom.
Vraj nastoľujeme skutočnú slobodu. Skutočnú vládu ľudu. Nie tú pokrivenú, socialistickú, akú sme poznali doteraz, ale teraz už naozaj pravú, voľnotrhovú. Má to byť demokracia na spôsob tej klasickej, aténskej. Keď sa slobodní občania schádzali na námestí a prevolávali: „Áno – áno, nie – nie!“ Všetci sa podriadili kolektívnemu rozhodnutiu väčšiny. Pospolitý ľud aj panovník.
Aténska demokracia
Lenže tá naozaj pravá, skutočná demokracia nie je len stavovské prerozdelenie moci. Ani taký či onaký mechanizmus vládnutia. Je to priamy dôsledok spoločensko-ekonomickej a hospodárskej situácie v štáte. Je to prirodzený a logický dôsledok prosperity. V Aténach museli najprv objaviť veľké ložiská striebra, kým upustili od tyranie a prešli k vláde ľudu. Len čo sa bohatstvo rozplynulo, odporúčala sa do histórie aj demokracia. A nielen to. Na demokracii v Aténach sa podieľala iba časť tzv. slobodných občanov. Úplne vyradené z nej boli ženy a otroci. Tých, čo na agoru nechodili, aj keď mohli, označovali za „idiotés“ a nakladalo sa s nimi ako s asociálmi a nepriateľmi režimu. Nijaká faktická sloboda voľby. A čo je vari najhoršie – aténska demokracia spočívala na imperializme a militarizme: viedli sa vojny, anektovali sa cudzie územia a zotročovalo ich obyvateľstvo. Dokonca ani ten Parthenón, týčiaci sa na Akropole, nebol určité obdobie iba chrámom bohyne Atény, ale aj celkom obyčajnou bankou. Čímsi ako rovnako pompézne a triumfálne dvojičky WTC v New Yorku. Až natoľko celý systém stál a padal s ekonomickou prosperitou a ostentatívne demonštrovaným bohatstvom. Sotva sa peniaze rozkotúľali a nepriatelia zvaní barbari najvyššie symboly moci zničili, vrátili sa aj staré totalitné praktiky. O veciach verejných znova rozhodovala oligarchia.
Podobnosť nielen náhodná
Ako nám to pripomína tie naše poprevratové slovenské pomery! S jediným podstatným rozdielom: Slovensko nikdy nebolo bohaté. Dokázalo iba „uvoľniť“ ceny a umelo zvyšovať HDP – ako inak, za cenu prehlbujúcej sa chudoby najširších ľudových vrstiev. Nemali sme tu a nemáme ani agoru s jej toľko vychvaľovaným plebiscitom. A najvyšší demokratický zázrak – ostrakizmus, spočívajúci vo vyháňaní nesympatických politikov do núteného exilu celkom obyčajnou luzou – sme si vychutnávali iba v revolučných dňoch zakladania VPN. Teraz už máme iba tú starú známu oligarchiu, skrývajúcu sa za navonok predstieraný humanizmus a demokratizmus.
Ľudia majú žiaľ krátku pamäť a zabudli nielen na staroveké Atény, ale aj na nemeckú Weimarskú republiku fungujúcu od roku 1918 do Hitlerovho nástupu k moci v roku 1933. Od parlamentnej demokracie z večera do rána k fašizmu! Iba preto, že v krajine prepukol hlad a z národa sa stala masa nahnevaných, politicky ľahko manipulovateľných bedárov. Zabudlo sa aj na bezprecedentné obmedzenie občianskych slobôd za Franklina D. Roosevelta v čase hospodárskej krízy a vojny. To bol ten neslávny dekrét č. 9066, splnomocňujúci FBI na prenasledovanie bezúhonných ľudí a umožňujúci zakladať na území USA koncentračné tábory. Najmä pre etnicky nežiaducich Japoncov, ale aj pre Slovákov, lebo sme boli vo vojne. Zabudlo sa aj na sucho v lete 1947, keď Československo prišlo o celú úrodu obilia a zoči-voči hrozbe hladomoru odmietlo Marshallov plán. Komunisti nechali doviezť obilie z Ruska a mali sme tu február 1948.
Deravá historická pamäť
Zabudlo sa na mnohé ďalšie veci. Najmä na priamu súvislosť medzi stavom ekonomiky a demokracie. Na tú historicky toľkokrát potvrdenú jednosmerku – od hospodárskej krízy k totalite. Ďalšie zníženie beztak už mizernej životnej úrovne je to najmenšie, čo nám reálne hrozí. Dnešná zjednocujúca sa Európa zvádza boj o čosi omnoho dôležitejšie, cennejšie, fundamentálnejšie: je to boj o demokraciu. Koniec eura by znamenal koniec našej ako-tak nadobudnutej slobody. Už niekoľkokrát to opakovane vyhlásila nemecká ministerská predsedníčka Angela Merkelová. Bol by to nielen koniec vysnívaného blahobytu. Ten sa nám vzďaľuje tak či tak. Mohol by nadísť koniec demokracie. A spolu s tým koniec všetkého, kvôli čomu sa pred dvadsiatimi dvoma rokmi rúcala železná opona.
Ján KLIMEŠ,Foto: internet