Každú chvíľu si môžeme v periodikách prečítať porovnávacie analýzy životnej úrovne dnes a pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Magický rok 89 je totiž priveľkým lákadlom pre každého novinára. A tak sa dozvieme, koľko sme pracovali na práčku, televízor či nebodaj rožky kedysi a koľko dnes. Nájsť analýzu, ako sme na tom v porovnaní s bývalým režimom s kultúrou, to už je problém.
Skôr sa stretneme s článkami na tému umeleckej slobody a podobne. Práve sloboda prejavu a vymanenie sa spod diktátu ideológie boli kréda umelcov pri novembrových udalostiach spred dvadsiatich dvoch rokov. Zdalo sa teda, že nič nebráni vzniku jednotnej platformy tvorivých ľudí, keby sa napríklad spisovatelia krátko po 17. novembri nezačali štiepiť na dve antagonisticky rozdelené skupiny.
Trochu zjednodušene povedané, išlo v prvom rade o rozdelenie sa národne cítiacich tvorcov a spisovateľov „svetoobčanov“. Bol to paradox, lebo tí druhí obdivne vzdychali nad tvorbou francúzskeho či írskeho spisovateľa, ostentatívne dávajúcich najavo hrdosť na svoju vlasť, no za vlastnú slovenskosť sa akosi hanbili. Do toho sa pridali aj spory o majetok bývalého Zväzu spisovateľov a štiepenie pokračovalo. Rovnaký scenár postihol všetky profesijné umelecké organizácie od výtvarníkov až po novinárov. V umeleckej komunite vzniklo nespočítateľné množstvo organizácií, záujmových združení, spolkov a platforiem. Záujem spoločnosti o rozvadených umelcov, ktorí často namiesto prezentácie svojej tvorby prezentovali verejnosti nevyberavé útoky na „protistranu“, zákonite klesal. Súkromné komerčné médiá, pomaly, ale iste ovládané nadnárodnými korporáciami zatiaľ nezaháľali. Ponúkli národu vlastnú verziu „kultúry“. Záplavu komerčnej hudby, gýčovito prvoplánovú literatúru, všadeprítomné erotické dusno, rôzne podpásové šteklivosti a najmä kult celebrít. Kultúrny hľadáčik populácie je už pevne zameraný na seriálových hercov a herečky, moderátorky a trebárs kaderníkov...
Mohlo by sa povedať, že aspoň sme sa zbavili diktátu ideológie. Nastúpil však diktát peňazí a cezeň sa ideológia vrátila ako bumerang. Chceš dotáciu, podporu, sponzorstvo? Tak musíš vyznávať to, čo my, a dávať to náležite najavo. A to je ďalší smutný paradox (ne)kultúrneho života na Slovensku.
Som viac než opatrný čo sa rôznych konšpiračných teórií týka, no neustále sa mi v mysli vynára otázka, komu takýto stav vyhovuje. V čí prospech je umelecká obec slovenská tak fatálne rozvadená? Upravený výrok Ľudovíta Štúra znie: Národ bez kultúry je len hŕba koží otrockých. Lacná pracovná sila, ktorá za pár grošov napĺňa zahraničné montovne rozosiate po Slovensku, a desaťtisíce opatrovateliek, robotníkov a novodobých sluhov roztrúsených po západnej Európe o niečom svedčia.
Maroš M. BANČEJ