Stálym inšpiračným zdrojom pre objektív Pavla Socháňa bol prostý človek
Peter CABADAJ
V rokoch 2011 – 2012 si naša kultúrna verejnosť pripomína 150. výročie narodenia a 70 rokov od smrti zakladateľskej osobnosti novodobej slovenskej fotografie, popredného etnografa, zberateľa, výtvarníka, publicistu, dramatika, prozaika, vydavateľa, redaktora a propagátora prírodného liečiteľstva Pavla Socháňa (6. 6. 1862 Liptovský Mikuláš-Vrbica – 23. 1. 1941 Bratislava). Nasledujúce riadky v stručnosti približujú pozoruhodný životný príbeh a dielo tohto všestranného človeka a vyhraneného vlastenca.
Na osobnostné formovanie mladého Pavla Socháňa malo zásadný vplyv národne uvedomelé prostredie rodného Liptova. Už v žiackom veku si zapisoval slovenské piesne, povesti, rozprávky i vlastné zážitky. Počas štúdia na lýceu v Kežmarku písal verše a rozvíjal organizačný talent. V silne maďarizačnom ovzduší, ktoré vládlo na učiteľskom ústave
v Lučenci, kde Socháň pokračoval v štúdiách, pociťoval potrebu deklarovať svoju národnú identitu. Preto založil slovenský študentský spolok a vydával ručne písaný časopis Žiara. Za svoje vlastenecké presvedčenie musel tvrdo pykať: vedno so šiestimi spolužiakmi ho vylúčili nielen z lučeneckej preparandie, ale i zo všetkých škôl v Uhorsku! Útočisko našiel v Prahe, kde začal študovať na prestížnej Akadémii výtvarných umení.
Paralelne s tým si rozširoval vedomosti z dejín umenia a etnografie, stál pri konštituovaní slovenského akademického spolku Detvan (1882). V pražskom prostredí
dozrelo tiež jeho pevné rozhodnutie venovať sa systematicky národopisu. Neskôr študoval aj v Mníchove, presnejšie na Bavorskej maliarskej akadémii. Počas svojho pôsobenia založil spolok Škréta (i jeho časopis Paleta) a najmä plnými dúškami vstrebával tamojšiu inšpiratívnu umeleckú a spoločenskú atmosféru. V Mníchove sa napríklad zoznámil s neskoršími známymi českomoravskými umelcami Jožom Uprkom a Alfonsom Muchom, s ktorými udržiaval dlhoročné úprimné priateľstvo.
■ MARTINSKÝ VRCHOL
Najplodnejšie i najúspešnejšie obdobie prežil P. Socháň v Martine, kde žil v rokoch 1893 – 1912. Práve tento čas predstavuje vrchol jeho fotografickej, národopisnej, dramatickej, publicistickej, kultúrno-osvetovej i spoločenskej činnosti. V metropole Turca si zriadil aj fotoateliér, ktorý mu na dlhšie obdobie umožnil dôstojné existenčné zabezpečenie.
Za dôležitý dátum vo vývine nášho národopisu sa považuje rok 1887; vtedy bola v Martine zorganizovaná pamätná Výstava slovenských výšiviek, na príprave ktorej Socháň významne participoval. Menej sa už však vie, že robil sprostredkovateľa medzi dedinskými vyšívačkami a záujemcami o ich výrobky. Výšivky ponúkal aj módnym časopisom a salónom vo viacerých európskych mestách. Knižne vydal najstaršiu vzorkovnicu slovenských výšiviek pod názvom Vzory slovenského národního vyšívání (1890) a Slovenské ľudové ornamenty (1892 – 1912). Pripomenúť treba tiež fakt, že „Socháňov rozsiahly zbierkový materiál sa zaskvel na Národopisnej výstave československej v Prahe roku 1895. Pomáhal i pri zavádzaní vyšívania ľudových motívov na českých školách, ktoré sa šírilo vďaka aktivitám Umeleckej besedy pod vedením Renáty Tyršovej“. (D. Lacková)
Spoločne s inými významnými osobnosťami inicioval P. Socháň v Martine vznik Muzeálnej slovenskej spoločnosti (vypracoval pre ňu stanovy), v spolupráci s Elenou Maróthy-Šoltésovou založil a redigoval časopis Živena, aktívne sa venoval ochotníckemu divadlu. Ako dramatik, herec i režisér v jednej osobe pôsobil v Slovenskom spevokole.
Konkrétnym zhmotnením Socháňových rozsiahlych mnohostranných záujmov je niekoľko knižných monografií, ktoré majú priekopnícky charakter a význam. Platí tiež tvrdenie, že autorova dlhoročná publikačná činnosť nemá v domácich podmienkach svojho porovnateľného súdobého pendanta. Vyše 500 článkov a štúdií z 15 tematických okruhov uverejnil v mnohých domácich aj zahraničných novinách, časopisoch a zborníkoch.
■ V AMERICKOM EXILE
Najmenej objasnenou kapitolou Socháňovej biografie je jeho pôsobenie v USA
(1914 – 1919). Vynútenému odchodu do Ameriky predchádzali vyše tri desaťročia neustáleho prenasledovania od uhorských štátnych orgánov. Nepriaznivá situácia sa ešte viac vyhrotila po úspešnom naštudovaní jeho vlastenecky ladenej divadelnej hry Sedliacka nevesta. Pre veľkú nevôľu i vyhrážky úradnej mašinérie musel Socháň spolu s rodinou utiecť do Prahy, kde sa venoval redaktorskej a novinárskej činnosti. Po vypuknutí prvej svetovej vojny vydali naňho zatykač. Emigrácia do USA bolo jediné východisko, ako sa vyhnúť bezprostrednému ohrozeniu života.
V zámorí sa okamžite zapojil do činnosti Slovenskej ligy v Amerike. Usadil sa
v New Yorku a osobitnú pozornosť venoval úsiliu aktivizovať krajanské spolky a časopisy do zápasu za samostatnú česko-slovenskú štátnosť. Ako sám uvádza: „Podujal som sa skoncentrovať všetky slovenské spolky a strany newyorské v jednej spoločnej miestnej organizácii. To som previedol po dlhých bojoch pod menom Politicko-agitačný fond a síce
s cieľom, aby v ňom spoločne pracovalo sa na vzdelávaní newyorských Slovákov, ale hlavne na zbieraní peňazí pre revolučnú akciu československú v Amerike, ale i vo Francúzsku,
v Anglicku a Rusku. V júni 1917 som bol povolaný za redaktora Slovenského hlásnika
v Pittsburghu.“
Za zmienku určite stojí aj Socháňovo vytrvalé úsilie propagovať medzi krajanmi v Amerike slovenské ľudové umenie. V rámci tohto svojho obetavého snaženia fotografoval, organizoval prednášky a výstavy, učil na tamojších krajanských školách, vydal veršovanú drámu Jánošík a lesné víly (1918)... Kancelárii T. G. Masaryka posielal informačný materiál o slovenskej problematike, aktívne sa angažoval v akciách na podporu zahraničného odboja.
Po vzniku prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov, ku ktorému sám prispel, sa v roku 1919 vrátil domov a postupom času vystriedal niekoľko pracovných pozícií (župný úradník, hlavný tajomník Slovenskej ligy, redaktor Slovenského sveta a Národného denníka, redaktor
a tajomník pobočky Radiojournalu v Bratislave).
■ PRIEKOPNÍK FOTOGRAFIE
Vlastnou fotografickou tvorbou, ktorá priamočiaro vychádzala alebo nadväzovala na širokospektrálnu etnografickú činnosť, sa Socháň stal priekopníkom v systematickom uplatňovaní tohto média na Slovensku. Zároveň ide o ťažiskovú líniu jeho autorského konceptu. Ako fotograf pracoval so širokým tematickým záberom (krajina, architektúra, folklór a ľudová tradícia, sociálna fotografia, portrét...). Pri národopisnej dokumentácii sa vytrvalo usiloval aj o estetické umocnenie obrazu, pričom na pôdoryse vonkajšej tváre krajiny, zvykoslovia i človeka hľadal ich vnútorné súvislosti a rozmanité obsahové odtiene.
Primárnym inšpiračným zdrojom bol pre Socháňov objektív prostý človek ako autentický tvorca a nositeľ hodnôt bohatej ľudovej kultúry. Predstaviteľ tradície je na autorových snímkach povýšený do polohy, ktorá harmonicky korešpondovala s jeho estetickou hodnotovou orientáciou. Aj keď takýto človek žil prostým dedinským životom, v Socháňovom ponímaní predstavuje prirodzenú duchovnú autoritu symbolizujúcu vyššiu ľudskú i spoločenskú integráciu. Z iného uhla pohľadu povedané a napísané, fotografovi sa podarilo zobraziť širokú škálu súvekého dedinského života, v ktorej majú svoje nezastupiteľné miesto popri náročnej práci aj ľudská hrdosť, dôstojnosť a spolupatričnosť.
Pokiaľ ide o tematiku krajiny, „ je ponímaná realisticky, s krehkými dozvukmi romantizmu. Charakteristickým estetizujúcim prvkom Socháňových krajinárskych kompozícií je poetizácia. Tematicky preferuje krajinu pokojnú, vznešenú, evokujúcu pocit vyslovený pojmom: náruč domova...“ (M. Slivka)
Osobitnou oblasťou Socháňových fotografických záujmov boli portréty čelných reprezentantov nášho súdobého národného, kultúrneho, umeleckého i politického života. Popri starších dejateľoch nechýbajú medzi nimi ani vyobrazenia jeho priateľov a známych
(S. Hurban Vajanský, P. O. Hviezdoslav, A. Kmeť, M. Kukučín, M. Dulla, P. Mudroň a iní).
Do širokého domáceho i medzinárodného povedomia prenikol najviac svojimi pohľadnicami, prostredníctvom ktorých publikoval podstatnú časť vlastnej fotografickej produkcie. Záujem o ne bol nielen na Slovensku, ale aj v českých a moravských mestách, slovenských obciach v Juhoslávii a počas pobytu v USA i medzi tamojšou početnou krajanskou komunitou . Pohľadnice vychádzali v rôznych edičných sériách počas rokov
1891 – 1924. Ich celkový počet však ostane zrejme navždy neznámy... Medzi zberateľmi majú najvyššiu hodnotu tie, ktoré Socháň vydával začiatkom 20. storočia – takzvané kabinetné fotografie (pozitívy naliepané na kartónový podklad s predtlačou).
Celkovým rozsahom, žánrovou pestrosťou, ako aj novátorským prístupom položil P. Socháň pevné základy novodobej fotografie na Slovensku. Túto líniu v ďalšom jej vývine kontinuálne rozvíjali Karol Plicka, Eugen Lazišťan a ďalší tvorcovia.
■ PUTOVNÁ VÝSTAVA
Pri príležitosti 70. výročia úmrtia a blížiaceho sa 150. výročia narodenia pripravila Slovenská národná knižnica (SNK) v spolupráci so Slovenským národným múzeom (SNM) slovensko-anglickú výstavu Pavol Socháň – lyrik národopisnej fotografie. Autorka výstavy i reprezentačného katalógu, odborná pracovníčka SNK Dana Lacková, zozbierala unikátny obrazový, dokumentačný a zbierkový materiál, ktorý komplexne reflektuje vývinový oblúk autorovho diela, jeho charakter, súvislosti a význam, ako aj základné biografické aspekty.
Pod pôsobivú vizuálnu stránku expozície sa podpísali martinskí výtvarníci Igor Štrbík a Ján Novosedliak. Prvá vernisáž tohto ambiciózneho medzinárodného výstavného projektu sa konala koncom októbra v Socháňovom rodisku v Liptovskom Mikuláši. Najbližšie sa výstava predstaví v priestoroch SNM v Martine (od konca januára do konca apríla 2012). V nasledujúcom období bude putovať po ďalších mestách, ktoré sú bezprostredne spojené so životom a s tvorbou Pavla Socháňa (Bratislava, Praha, Mníchov, New York, Pittsburgh).
Foto: archív ALU SNK