Mečiara netreba obhajovať, ale povedať pravdu


polák milanKOMENTÁR

Milan POLÁK

Až na niekoľko málo hlasov ľudí, ktorí sa stále neprebudili do reality, vo všeobecnosti, vo verejnosti i v médiách, ale aj v zahraničí prevažuje triezve a vecné hodnotenie Slovenska pri dvadsiatom výročí vzniku jeho samostatnosti, suverénnosti a medzinárodne právneho uznania. Hovorí sa viac o jeho úspechoch ako o problémoch, ktoré sú prirodzenou súčasťou vývoja a historickej cesty v podstate každého nového štátneho útvaru.

Aby hodnotenie Slovenska doma i vo svete bolo také, akého sme na prelome týchto rokov boli svedkami a ktoré vychádza smerom k Slovensku pozitívne, bolo treba splniť jednu podmienku: Slovensko ako samostatný štát pred dvadsiatimi rokmi muselo vzniknúť! Nie je bez zaujímavosti, že práve v súvislosti s pokojným rozdelením Československa a so vznikom našej suverénnej Slovenskej republiky, spomína sa logicky a právom úloha, zástoj a rozvaha v tom čase predsedu slovenskej vlády Vladimíra Mečiara. Jeho zásluhy tak na pokojnom rozdelení Československa, na vzniku našej samostatnej republiky, ale aj na položení základov budúceho priateľského spolunažívania dvoch nových štátnych útvarov a ich občanov sú nespochybniteľné. Priznávajú ich aj tí, ktorí či už doma alebo v zahraničí v tom čase tento akt rozdelenia spoločnej republiky nevedeli pochopiť, a to či už pre apriórnu zaujatosť (doma), alebo neinformovanosť či neznalosť našich pomerov (zahraničie).

Po rozdelení väčšieho európskeho štátu viac-menej vždy centralistického typu a s ústrednými orgánmi sídliacimi v Prahe muselo Slovensko svoju novonadobudnutú štátnosť budovať a stavať obrazne povedané na zelenej lúke. Menou a národnou bankou počínajúc a ďalej centrálnymi inštitúciami, armádou či ochranou svojich hraníc pokračujúc. To všetko v zarámovaní novej spoločenskej situácie, v podmienkach pluralitnej demokracie a voľného trhu, nespomínajúc dôsledky kupónovej privatizácie či dôsledky delenia predtým federálneho majetku, pri ktorom Slovensko vyšlo skrátka. Zaiste sa v týchto podmienkach a okolnostiach urobilo aj viacero chýb. Ale základy nového suverénneho štátu Slovákov boli položené a boli nezvratné. Akákoľvek iná vláda musela by problémy vyplývajúce z tohto faktu riešiť. Inou otázkou je, pre koho sa stali tieto problémy najmä vítanou a vďačnou zámienkou na útoky, osočovania a vedrá špiny, ktoré sa liali na hlavu v prvom rade zakladateľa tohto štátu. Iste, ani on nebol archanjel Gabriel, ale jeho pracovné nasadenie, veľkú popularitu u väčšiny Slovákov, jeho štátnicky rozmer a v tom čase charizmu, akú odvtedy už nijaký slovenský politik nemal, síce nebolo možné prehliadnuť, ale pre jeho protivníkov to bola výzva na jeho permanentné a intenzívne osočovanie a spochybňovanie.Doma mal dosť nepriateľov, boli síce v menšine, ale mali podporu médií i zahraničia, a teda vplyv na formovanie aj na masírovanie verejnej mienky. Iné to bolo v zahraničí. Tam Slovenskú republiku možno aj z nejakého pocitu úľavy, že sa neopakovala pri rozdelení štátu krvavá dráma Juhoslávie, diplomaticky uznali, ale napriek tomu sa nijako netajili svojím nepochopením a údivom nad tým, že prestala existovať Československá republika, ktorú poznali ako Česko. Bolo teda treba nájsť vinníka za rozpad tohto ich českého idolu. Nuž našli si ho práve v Mečiarovi a rozhodli sa, že mu to poriadne spočítajú. Tak vznikla tá legendárna, mysteriózna charakteristika Slovenska ako čiernej diery v Európe. O čo viac bolo súce na takúto charakteristiku v tom čase Česko? To už nikoho nezaujímalo. Česi predsa rozpad Československa v ich očiach a chápaní nemohli spôsobiť. Ale táto pravda o Mečiarovi akosi stále nevonia a poniektorým nepasuje. Ľahšie bolo vytvoriť nový hanlivý termín: mečiarizmus.

           Autor je kulturológ a publicista.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.