Podmanivé, filozofické príbehy z alchymistického literárneho kotlíka Andreja Ferka
Zhovárala sa Eva SISKOVÁ
Narodil sa 19. januára 1955 v Bratislave v rodine novinára a spisovateľa Vlada Ferka. Po maturite na gymnáziu v roku 1973 vyhral prvú literárnu súťaž a vyštudoval numerickú matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Od skončenia vysokoškolského štúdia zostal pôsobiť v školstve, doma i v zahraničí, dnes prednáša počítačovú grafiku na „matfyze“ – Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. O rozhovor sme požiadali Andreja FERKA.
● Knihou šiestich poviedok Jemná cesta (1977) ste sa zaradili medzi slovenských spisovateľov. Kde ste nachádzali svoje témy?
Mal som a mám šťastie na podmanivých rozprávačov v rodine a neskôr medzi džudistami, maloformistami, patavedcami, ochranármi a kolegami na fakulte. Zlatoústi rozprávači Klára Jarunková, Vladimír Mináč, Blahoslav Hečko, Peter Karvaš, Vinco Šikula, Ivan Bukovčan, Jan Vodňanský, Ivan Vyskočil, Peter Jaroš, Oto Kořínek, Dušan Valúch, Ján Tužinský, Ivan Mizera, Vlado Balek, Tereza Boučková, Štefan Moravčík, Osvald Zahradník a Pavol Janík... Mal som a stále mám šťastie učiť sa ponajprv vnímavosť od lepších, uvidieť tému aj na tatami (Jemná cesta je po japonsky džudo), začuť ju vo vlaku či zachytiť v sebe a pokúsiť sa ju zobraziť, v rámci svojich obmedzených možností.
● Témy, štylistika i poetika mnohých vašich próz je ovplyvnená najmä vaším matematicko-počítačovým vzdelaním, ako aj akousi divadelnou hravosťou. Kde ste k nej prišli?
Mám štyri spôsoby písania – paradoxný, racionálny, publicistický a dramatický. K dvom z nich som sa dostal ako mnohoročný dramaturg študentského divadielka Pegasník. Odvtedy sa zaoberám nielen praxou, ale aj teóriou humoru. Vraj ma prezývajú slovenský G. B. Shaw. Eštebáci ma zas sledovali ako nepriateľskú osobu pod inou prezývkou – Matik. S Jánom Drgoncom máme gagmanskú dielňu, vieme ogagovať ľubovoľne nudný text tak, aby povedzme každých päťdesiat sekúnd zaiskrila pointa. Sme jediní profesionálni gagmani v slovenskej kultúre, napísali sme doposiaľ štyri komédie a satirický román Jánošíkova banka a ogagovali sme muzikál Pacho sa vracia v réžii Martina Ťapáka. A v poviedke si niekedy môžem dovoliť skombinovať aj všetky štyri rozprávačské optiky, ak to spolu hrá alebo dokonca funguje.
● Po próze ste sa orientovali na rozprávky, v ktorých pravda a dobro vždy vyhrávajú. Ako ste sa potom zmierovali s realitou všedného dňa?
Dve televízne rozprávky o Kazkovi Vlaskovi, niekoľko rozhlasových, jednu bábkovú a tri knižné som našantil pre deti. Keď však kniha O troch nezbedkoch vyhrala Cenu VÚB za najlepšiu knihu pre deti, nemal ju kto za vydavateľa prevziať. Vyšla totiž v redakcii chemickej literatúry vydavateľstva Alfa, ktorému politici ukradli nad hlavou strechu aj s budovou U Palenera. Dobro víťazí v rozprávke a iba tam. Pre slovenskú vedu a kultúru platí bohužiaľ moja najkratšia rozprávka – Kde bolo, tam koniec.
● Hravosť, recesia až absurdita, to všetko môžeme nájsť vo vašich prózach. Ako vnímate mladú generáciu vašich pokračovateľov? Má svoje opodstatnenie?
Po niekoľko rokov som slúžil v porote Krutohlavu, naši mladí sci-fi poviedkari majú brilantné nápady, a vtedy som mal po niekoľko rokov prehľad v tejto komunite. Celok mladej literatúry pozorujem v časopise Dotyky, no orientujem sa teraz iba v tvorbe patavedcov, kde prichádza nová vlna s nápadmi na Cenu Ignáca Nobela. Patavedecký seminár býva dvakrát ročne, no na webe pataveda.cuzco.sk možno nájsť fantastické autorské výkony. Tento rok som sa však ako pravidelný porotca Festivalu vedy a techniky stal aj členom medzinárodnej poroty Expo Science International (ESI). Máme špičkovú najmladšiu vedu, po Marekovi Buchmanovi dokonca pomenovali asteroid. A pre začínajúcich vedcov sme vlani s Jozefom Ristvejom a Gabikou Kukolovou vydali návod Ako vyhrať vedeckú súťaž. Ročne máme na Slovensku okolo 150 vynikajúcich výkonov stredoškolákov a vysokoškolákov. Médiá o tom však majú asi zakázané písať a hovoriť. Nemyslím si, že mladí autori v tvorivej ekonomike sú mojimi pokračovateľmi, stovky mojich textov zrejme nepoznajú, sú to naši pokračovatelia a ťahajú do budúcnosti vývinový rad od klasikov našej i svetovej krásnej i vedeckej literatúry. Pôsobím na najlepšej fakulte v najhoršom štáte EÚ z hľadiska podpory vedy a kultúry. Prichádza perfektná mladá generácia a teším sa na neodvratnú chvíľu, keď nevyhnutne prevezme mediálnu aj politickú moc od terajších neschopných mumákov všetkých politických farieb.
● Ako ste sa dostali na scénu nitrianskeho divadla Andreja Bagara? Čo vám to dalo a vzalo?
Rezkú humoresku Proso viacerí hodnotia ako najvydarenejšiu povojnovú prózu, čo znie príjemne, no nebude to celá pravda. Podstatné je, že karnevalový spôsob rozprávania, štrukturálne podobný napr. Chytilovej filmu Panel story, mi pred Divadlom U Rolanda pochválil aj taký autor ako Rudo Sloboda, a potom Jožko Bednárik, ktorý sa rozhodol Proso zdivadelniť. Keď Proso uviedli v Prahe, tak pán Perger utŕžil potlesk už za návrh scény. Prosá som posielal aj s venovaním mnohým ľuďom, pamätám si na Jiřinu Bohdalovú, preklady vyšli v češtine a ruštine, no hotový maďarský preklad pani Brogyányiovej už vyjsť nesmie. Za ďalšiu hru Noc na zamrznutom jazere som aj oficiálne dostal Cenu Zväzu spisovateľov, zhodou okolností v deň, keď divadlu Pegasník zakázali inscenáciu Ťuťungéria, pre ktorú sme s Mišom Bogárom vymysleli aj scénografiu. Vymyslel som vtedy aj zvukový priestor i réžiu. Neskôr som sa vďaka Vojtovi Suchomerovi, Jane Liptákovej, Sveťovi Stračinovi a Martinovi Ťapákovi dostal aj ku libretám pre tanečné divadlo a ogagovaniu muzikálu Pacho sa vracia. Aj Haravara v SĽUK-u aj Pacho v Nitre sa stali mojimi školami divadelného kumštu. Potom som v decembri 1993 náhle stratil talent. Vyhral som súťaž o najlepšiu slovenskú drámu, no keď otvorili obálku s mojím menom, vyjasnilo sa, že Husiu hru nikdy slovenskí divadelníci nebudú inscenovať, keďže jej autor náhle stratil talent. Odvtedy sa v Nitre zmenilo počasie, pozrušovali divadelné festivaly, okrem Divadelnej Nitry, a ani Haravara, ani Pacho sa vracia, ani Pavol Janík, ani Osvald Zahradník, ani Osvaldova moskovská inscenácia, ani už nakrútené filmy slovenských scenáristov – ktorí náhle stratili talent – sa nikdy už nepozvali, neinscenovali, nereprízovali a nepremiérovali. Miki Kočan napísal po čase knihu Diabol a odvtedy po jeho vzore zakázaní scenáristi ako Peter Jaroš, Peter Kováčik, Ján Solovič, Pavol Janík či Ján Drgonec občas vydajú knihy namiesto premiér. Nitra pre mňa znamenala pôvodne rozlet a potom stratu všetkých ilúzií o slobode slova. Divadelnú Nitru vnímam teraz ako koncert v koncentráku, tak som aj otitulkoval text do novín. Neviem, kedy presne ma v Nitre zakázali po prevrate. Pred prevratom viem, z Okresného výboru strany zakázali ďalšie reprízy Noci na zamrznutom jazere, no zhodou okolností sa ju podarilo ešte nasnímať. V televíznom archíve sa teda zachovalo Proso, Noc aj Pacho, no očakávam, že moja neželaná prítomnosť nielen v Nitre, ale aj v celej slovenskej kultúre povedie až k tomu, že moje nakrútené diela v archívoch náhodou zhoria alebo sa orwelovsky stratia. Treba si uvedomiť, že od roku 1998 do vlani mi tu nevyšla kniha, že od apríla 1996 doteraz trezorujú nakrútenú komédiu Lúpež dejín, že moje texty nehatene kradnú alebo zatajujú. Najnovšie zakázali dokument v réžii Michala Réckeho, kde spomínam na tri lži okolo novembra 1989. Ako autori nežijeme v slobodnej krajine.
● Spolu s otcom Vladom Ferkom ste napísali román Ako divé husi (1994) o účinkovaní slovenských drotárov vo svete. Tento román o pamäti vyšiel v troch vydaniach a vznikol podľa neho rovnomenný film. Povedali by ste nám niečo o samotnej tvorbe a realizácii?
Podobný príbeh ako ten nitriansky. Na začiatku sedemročná zložitá spolupráca otca so synom, potom fenomenálny úspech, najvydávanejší slovenský román deväťdesiatych rokov, tri vydania, čítanie v rozhlase, rozhlasová adaptácia, filmový scenár, zháňanie 38 miliónov, potom odvysielanie iba televíznej verzie, uštvanie producenta Petra Rúfusa, až po skončenie s firmou, filmové pásy za milión euro na neznámom mieste. Film už asi nebude mať premiéru. Stal sa predčasne kultúrnym dedičstvom, o ktoré nedbá ani Filmový ústav, ani jeden politik možno aj preto, že zobrazuje fašistickú tvár maďarizácie. Do tejto úlohy obete, v škole týraného drotárskeho dieťaťa obsadil Martin Ťapák svoju krv, ako režisér doháňal svoje vnúča do zúfalstva, ktoré sa nám sem nanovo tlačí z Budapešti. Možno aj preto tak, ako mal maďarský veľvyslanec páky na zatrhnutie slávnej inscenácie Holuby a Šulek, tak ministri kultúry slúžia iným záujmom, nie autorom. Teraz nám po Kolibe, Hrebendovi, operete, pantomíme, PKO a Budmericiach idú zničiť umelecké fondy. Škoda slov.
● Zmocnili ste sa mnohých až rôznorodých tém. Ste napríklad autorom bábkovej hry Zlý duch Lumpacivagabundus (1990), televíznych monodrám Balada o doktorovi Husákovi (1996) a Skupinový portrét prezidenta Beneša, autorom viacerých textov pre študentské divadlo malých javiskových foriem Pegasník. Ako prichádzate k týmto zaujímavým témam? Čím vás oslovujú?
Mám dar vycítiť či zašípiť konflikt a nájsť okolo neho paradoxy. Ak sa z tohto východiska podarí vzkriesiť postavy, zvyšok textu sa už napíše sám. Nie vždy to vypáli tak, ako som pôvodne očakával, no keď už postavy žijú vlastným životom, stačí ho iba zachytávať a dokumentovať. Znie to ľahko, no teraz sme s Petrom Jarošom hľadali riešenie päť rokov a až v roku 2010 sme dopísali literárny scenár, a to nám zásadne pomáhala osvietená dramaturgia Inky Martinovej.
● Do spoločenského života ste vstúpili aj ako kultúrny a politický publicista. Vždy vás niečo trápi viac ako tých ostatných. Nie je vám ľúto, že ste často ako „osamelý bežec“?
Naopak. Nerád by som kohokoľvek vťahoval do rizík, za ktoré sa u nás ťažko platilo a platí. Môj otec napísal do novín, že ruská okupácia je ruská okupácia. Môj brat Jerguš analyzoval sebaklamy maďarskej propagandy. A ja, že namiesto tankov nás okupujú médiá. Za takú mieru vnútornej slobody a pravdohľadačstva sa platilo za normalizácie a platí sa aj teraz. V tomto rozhovore som už spomenul niektoré polená pod nohy a jamy na ceste, zďaleka nie všetky. Jeden z najvtipnejších autorov, tiež zakázaný na javiskách, víťaz súťaže Alfreda Radoka s hrou, ktorá sa nesmie inscenovať ani v Čechách, ani tu, básnik a ironik Pavol Janík, má znamenitý aforizmus – Keď vzrastá odpor, je správny smer tlaku.
● Nemôžem opomenúť knihu, ktorá tvorí súbor časopisecky publikovaných esejí O historickom bezvedomí (Stredná Európa,1998). Čo bolo spúšťacím momentom na napísanie týchto závažných tém?
Po prevrate vyšli knihy, v ktorých bolo viac pravdy, než sa predtým tolerovalo, Tesař, Kalvoda, Klimek... Vďaka tomu sa mi podarilo napísať monodrámy o Benešovi i Husákovi a paralelne esejistickú mapu nového poznania našej histórie, najmä česko-slovenských vzťahov. Podobne ako knihu môjho brata Jerguša ignoruje maďarská inteligencia, moju ignoruje česká. Myslím, že obe knihy z našej, etnicky tolerantnej vlasti budú prijateľné až pre budúce generácie v týchto dvoch etnicky vyčistených krajinách. Za tieto eseje som súčasne dostal Cenu Literárneho týždenníka a štrasserovci neúspešne naštartovali pokus, že ma vylúčia zo Slovenského centra PEN, ktoré som spoluzakladal. Dnes sme tam zo zakladateľov poslední dvaja – Tono Hykisch a ja. Všetci vylučovači odtiaľ postupne odišli, sami vedia prečo.
● List, pod ktorý ste sa podpísali ako občan druhej kategórie a autor trezorových filmov, ste poslali ako otvorený list prezidentovi USA B. Obamovi. Úvodom listu Obamovi píšete, že Európa je k Slovensku, vraj k svojmu najslabšiemu dieťaťu, macošská?
Napísal som o i. „Nebyť USA, nikdy by sme sa ku slobode nedostali, lebo macošská matka Európa svoje najslabšie dieťa Slovensko nenávidí a vždy ho ochotne odovzdá (napr. v Mníchove) do područia komukoľvek. A v Budapešti po tretí raz nastúpil fašizmus a Brusel očividne podporuje obnovu Hitlerovej hranice. My by sme tu radi verili, že bude mier. Spomedzi nekonečne hlúpych slovenských politikov, reprezentujúcich cudzie záujmy, si moju staršiu formuláciu požičala pani Iveta Radičová. Trianonský mier sa dá zmeniť jedine vojnou. Tou vojnou, ktorú obhajuje fašistický sudca István Bibo, ktorý tak veľmi v jeho novodobej verzii Mein Kampf kritizuje mier a spôsoby jeho uzatvárania. Asi preto ho označujú za najvýznamnejšieho maďarského intelektuála… A – povedané básnikom Štefanom Moravčíkom – vojny sa začínajú v škole. Boj proti Trianonu, teda mieru, sa skončí, keď sa zmení šovinistická výchova v maďarských školách…“ Uzatváram ho slovami: „Možno mať vážne pochybnosti o tom, či tretí nástup fašizmu v jeho kolíske spolu s Európou podporuje aj USA… Obavám sa, že našou nádejou v tento čierny deň ostáva už iba tato pochybnosť. Už teraz Vám vopred veľmi ďakujem za akúkoľvek pomoc.“
● Ako hodnotíte súčasné (ne)vládnutie pod vedením premiérky Ivety Radičovej?
Napísal som ďalší list, ktorý sa podarilo vydať aj v Budapest Times v deň návštevy Hillary Clintonovej. Vládnutie slovenských vlád nemožno hodnotiť, lebo nejde o vládnutie, ale službu osobným a skupinovým záujmom, komukoľvek, okrem skupiny najväčšej – občanov štátu. Nemáme svoju mocenskú elitu a teším sa na čas, keď vznikne.
● Vaša manželka pôsobí pedagogicky na Konzervatóriu v Bratislave a na Katedre teórie hudby Hudobnej a tanečnej fakulty VŠVU a zameriava sa na výučbu hudobnej teórie, hudobných a iných softvérov. Spoločné softvérové témy iste neraz sú tvorcom mnohých zaujímavých domácich rozhovorov?
Áno, máme doma aj túto vrstvu zaujímavostí. Ja však nepoznám noty, a tak občas vzniká skôr diskomunikácia ako komunikácia. Niektoré pojmy však používam, akoby som im rozumel, napríklad mimotonálna subdominanta. To netuším, čo je, ale páči sa mi to ako krátka nonsensová básnička.
● Prezraďte ešte, na čom práve pracujete?
V tomto roku som sa ako autor dostal do viacerých elitných klubov, napísal som svoje prvé heslá do Beliany, prvú recenziu pre najvýznamnejší európsky časopis Computer Graphics Forum a slávnostný príhovor na možno poslednom udeľovaní Cien za vedeckú a odbornú literatúru. Podarilo sa mi napísať aj literárny skvostík Tri mŕtve bomby pre kovačický kalendár Pen-klubu, páni majstri slova v Literárnom týždenníku ho dokonca zaradili na prvú stranu. Slúžil som v júli v porote Expo Science International, svetová súťaž stredoškolskej vedy bola v Bratislave, médiá to zatajili, a v Anglicku som sa podieľal na rozmýšľaní v európskom projekte – o štandardizácii HDR videa. Môj vlaňajší diplomant Peter Kán získal za diplomovku rekordných osem ocenení a jeho dielo vyšlo ako prvá naša diplomovka knižne v slobodnej krajine – v Nemecku. Vnútorne pracujeme so spoluautormi na učebnici virtuálneho múzejníctva, monografii o špecializovaných trianguláciách, učebnici autorskej práce a virtuálnom modeli Petržalky, ale v rodine aj na úplne novom vzťahu – narodila sa nám vnučka. Po mnohých rokoch prozaického mlčania som napísal román Najsmutnejší príbeh lásky. Návrat k tomuto päť rokov odležanému textu ma cez leto napĺňal trojakou potechou, ide totiž o prozaickú verziu ustálenej časti filmového príbehu, ktorý sme napísali s Petrom Jarošom, v dramaturgii Inky Martinovej, mojej profesorky modernej svetovej literatúry ešte z gymnázia, a – predstavte si – rediguje ho Anka Šikulová! Takéto trojhviezdne súhvezdie ma postretlo na ceste autorským životom vďaka žičlivosti spoločnosti Trigon a v mnohom neuveriteľnej spolupráci špičkového vydavateľstva Ikar. Vedenie Ikaru akceptovalo aj môj nápad na zvláštny experiment s poňatím obálky ako relatívne samostatného komunikátu s minimálnou nulovou sprostredkovanosťou...Viac zatiaľ prezradiť nemôžem.