Na margo snáh odstrániť súsošie Štúrovcov v Bratislave
Eva KRISTINOVÁ
Timeo Danaos et dona ferentes (Bojím sa Danajcov, aj keď dary nesú.) Táto výstraha niekdajšieho obyvateľa starodávnej Tróje sa mi pripamätúva od chvíle, ako samozvaný Bratislavský okrášľovací spolok (BOS), pasujúci sa za všemocného bossa, suverénne vystúpil z tieňa a navrhol, že na Námestí Ľudovíta Štúra v hlavnom meste Slovenskej republiky nemá čo stáť súsošie štúrovcov.
Že ho tam nahradí z kararského mramoru vyrobená voľná replika miléniového pamätníka, spupne oslavujúca tisíce výročie takzvaného vraj v roku 897 „Zaujatia vlasti“ maďarskými kmeňmi. Bratislavský okrášľovací spolok, podľa malej dobovej pohľadnice, poveril začínajúcu sochárku, aby z epoxidu v tretinovej miere „vytvorila“ iba fragment súsošia. Ako vyslovená provokácia sedí Mária Terézia nie ako cisárovná, ale len ako uhorská kráľovná na svojom nevládnom cisárskom koni. Sochár Fadrusz – zrejme aby sa mu kôň nezrútil – ho popri jeho štyroch nohách zabezpečil aj vladárskym rúchom, padajúcim po samú zem. Bohumilý a prefíkaný boss sa pre istotu rozhodol nevystaviť model celého súsošia, kde Máriu Teréziu z každej strany istí spupný maďarský husár v plnej paráde. Zrejme preto, aby nielen dôverčivým Bratislavčanom, ale aj takzvaným investigatívnym novinárom zalepil oči. Bossovi sa už zrejme máli, že v Medickej záhrade býva vencami, kyticami a maďarskými trikolórami každoročne 15. marca obsypaný Petöfiho pamätník. Asi preto, že je odruky a nie každému na očiach, treba urobiť čosi okázalejšie: každodenne viditeľnú oslavu čias najkrutejšej maďarizácie a spupnej dominancie Maďarov nad nemaďarskými národmi v bývalom nebohom Uhorsku.
UŽ 39 ROKOV
Fadruszovo súsošie, pokiaľ ide o jeho trvanie, stálo na námestí pri Dunaji necelých 24 rokov (1897 – 1921). Originálne súsošie Tibora Bartfaya stojí na mieste od roku 1972, teda už 39 rokov, a nikto zo skutočných Slovákov si iste neželá, aby bolo nahradené pamätníkom, permanentne zdobeným vencami s trikolórami našich južných susedov. Pokiaľ ide o stáročnú tradíciu Bratislavy ako korunovačného mesta, bossa zrejme nezaujíma (alebo nevie?), že akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová už pred pár rokmi vytvorila – nie na lukratívnu objednávku – ale z vlastného popudu v tretinovej mierke verné epoxidové postavy všetkých panovníkov, čo boli v Bratislave v Dóme svätého Martina korunovaní na uhorských kráľov. Teda aj Máriu Teréziu. Ak bossovi naozaj ide len o oslavu Bratislavy ako historického korunovačného mesta, má jedinečnú príležitosť ponúknuť Bratislave svoj veľkorysý, len týmto motivovaný dar so žiadosťou o povolenie okrášliť korunovačnú cestu alejou týchto cisárov a ich manželiek ako uhorských kráľov a kráľovien. Zišlo mi to na um na margo každoročných a pomerne nákladných Bratislavských korunovačných slávností. Keďže som spomenula ponuku a s ňou spojenú žiadosť o jej povolenie, pýtam sa, a preto sa i vraciam k BOS-u: Kto vôbec dal povolenie na vznik tohto takzvaného spolku?! Takzvaného som použila zámerne, lebo tu nejde o bežný spolok, ten by predsa mal predsedu, ale o veľmi dobre finančne zabezpečenú honosnú inštitúciu, sídliacu v paláci Motešických na Laurinskej ulici v Bratislave. Na čele má (jediného, podľa mena známeho ) výkonného riaditeľa Maroša Mačuhu. Ostatné mená sú zrejme obchodné tajomstvo, práve tak, ako sú v tajuplnej anonymite všetci „sponzori“ tohto „filantropického“ spolku. M. Mačuha sa totiž v rozhlasovom vystúpení pochválil, že majú veľmi, veľmi veľa peňazí.
PREZENTUJÚ VLASTNÚ HISTÓRIU
Aby tejto dojemnej rozprávky nebol koniec, kladiem smrteľne vážnu otázku nielen za bratislavských Slovákov, ale i za tých nebratislavských: Kto je za týmto podvodom?! Kto im dovolil uzurpovať si právomoci, ktoré patria v prípade hlavného mesta štátu nielen starostke mestskej časti či primátorovi a hlavnému architektovi, ale v prípade ich zlyhania aj prezidentovi Slovenskej republiky, Národnej rade SR a vláde SR?! Tak je to bežné v normálnych demokraciách. Alebo na Slovensku to má byť inak?! Všetky metropoly sveta krášlia pamätníky, súsošia a sochy veľkých osobností, čo predovšetkým vlastným občanom (ale i cudzincom, čo ich navštívia) prezentujú vlastnú históriu, ktorú si vážia. A čo nám v tej našej Bratislave po novembri ´89 pribudlo? Naozaj má byť u nás všetko naopak?
1. Na lavičke Hlavného námestia si lebedí napoleonský vojak. Sme vari až takí vďační za to, že cisár Napoleon dal vyhodiť do vzduchu náš staroslávny Devín a jeho vojaci zavinili požiar a tým i úplnú deštrukciu Bratislavského hradu?!
2. Čumil vyliezajúci z kanála – ako zástupca bratislavských bezdomovcov?!
3. Akoby nepodarená reštauračná reklama, stvárňujúca niekdajšiu známu figúrku bratislavského korza, drobučkého dobráčika Šénenáciho?!
4. Čo má na jednom rohu robiť akýsi cudzorodý paparazzo?!
A to má byť všetko? Je to tak v poriadku? Má to tak i zostať?
Všetci máme ešte v živej pamäti ten cirkus, čo bol rozpútaný okolo jazdeckej sochy nášho kráľa Svätopluka, ktorého si vláda Slovenskej republiky „dovolila“ bez súťaže a výberového konania postaviť na prednádvorie Bratislavského hradu! Škandalizovanie renomovaného sochára! Spochybňovanie nielen samotného kráľa, ale i stvárnenie jeho kráľovského koňa! Vari pre tohto, toľko kritizovaného, vzpínajúceho sa Svätoplukovho koňa som si dôkladnejšie poobzerala cisárskeho koňa Márie Terézie.
HLAVNÉ MESTO
Takže ako je to? Vo Svätoplukovom prípade striktné požiadavky a obvinenia. A v prípade BOS-u nie je – okrem mešcov plných peňazí – potrebné celkom nič? Opakujem, Bratislava nie je iba akési bežné mesto. Bratislava je hlavné mesto Slovenskej republiky, a preto si v nej nemôže, lebo nesmie hocikto akokoľvek bohatý-prebohatý, navyše zanietený protislovenskou ideou, postaviť a robiť, čo si zmyslí. Verím, že nová hlavná architektka našej metropoly s primátorom M. Ftáčnikom všetko sami ustrážia a nebude viac treba apelovať na najvyšších predstaviteľov našej vlasti.