Distribútori vnucujú našim deťom češtinu
Maroš M. BANČEJ
Zažil to azda každý, kto má dieťa vo veku, keď je pre neho rozprávka veľmi dôležitou súčasťou života. Rodič teda zapne televízor a verí, že v množstve kanálov, ktoré súčasná káblová televízia ponúka, nájde niečo aspoň ako-tak zodpovedajúce umeleckým kritériám napomáhajúcim rozvoj detskej duše. Po dlhšom hľadaní sa mu to azda aj podarí, ale s najväčšou pravdepodobnosťou bude daná rozprávka v češtine. Podobne pochodí aj v predajni s DVD nosičmi. Slovenský jazyk sa totiž z dnešnej rozprávkovej scény vytráca.
Aj keď moje deti už rozprávkovým vekom prešli, nedalo mi po rozhovore s priateľmi, rodičmi predškolákov, aby som neskúsil, čo nám ponúka jeden z najväčších poskytovateľov káblovej televízie. Z piatich staníc pre deti, ktoré som naladil, znela čeština na štyroch! Na tej piatej len preto nie, že išiel animovaný program bez dialógov...
■ POKRIVENÁ RUKA TRHU
Spomínaný problém nebol ľahostajný ani Pavlovi Juščákovi, ktorý v liste predstavenstvu Matici slovenskej napísal: „Problém je v tom, že na Slovensku je takmer nemožné kúpiť slovensky dabované rozprávky. Prosím, skontrolujte si to v Tescu a v ďalších veľkých obchodných reťazcoch. Ďalším problémom je televízia. Večerníček je žalostne málo. Mnoho rodičov preto necháva deti celé dni sledovať české satelitné programy...“ Samozrejme, že som prebehol niekoľko nákupných centier, nakukol som aj do novinových stánkov a napokon som sa pozrel do internetových ponúk na rozprávkové DVD. Český dabing hral prím v lepšom prípade dva ku jednej, v tom horšom prípade som iné ako česky nahovorené rozprávky ani nenašiel. Viacero rodičov predškolských či školopovinných detí mi to ostatne potvrdilo. Z hľadiska distribútorov je situácia jasná. Pätnásťmiliónový trh je trikrát väčší ako päťmiliónový, tak o čom sa budeme baviť. Ekonomika nepustí! Komerčné televízie na programy pre deti, konkrétne na animované či bábkové rozprávky, zvysoka kašlú. Verejnoprávna RTVS sa posledné roky potáca pri hľadaní vlastnej identity, rieši súdne spory a šetrí, kde sa dá. Najmä na programe. Klasická slovenská animátorská škola, ktorá dala našim deťom Pufa a Mufa od majstra Viktora Kubala či Kubka a Maťka z pera Marianny Grznárovej, je v totálnom útlme. Ostatne, aj dedko Večerníček sa dožil toho, že za smiešny groš musel účinkovať v reklame. Pani bývalá generálna riaditeľka Zemková s tým nemala problém. Je potom logické, že firmy fungujúce v branži nazývanej káblová televízia volia cestu čo najmenšieho odporu (a najvyšších ziskov). Načo sa trápiť so slovenským dabingom, keď pôda je už pripravená a slovenské deti za posledných dvadsať rokov už vedia, že „čáp“ je bocian a „kluk“ znamená chlapec.
■ ČO NA TO ZÁKON
Na súčasnej situácii je najparadoxnejší fakt, že povinnosťslovenského dabingu v prípade rozprávok je priamo ukotvená v zákone. Konkrétne v toľkokrát škandalizovanom jazykovom zákone, kde sa v paragrafe 5 doslova uvádza: Inojazyčné audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov šírené vysielaním musí byť dabované do štátneho jazyka okrem vysielania audiovizuálnych diel určených maloletým do 12 rokov v jazykoch národnostných menšín v rámci inojazyčných televíznych relácií. Samozrejme, je takmer nemožné prinútiť spoločnosti šíriace televízne programy káblom či družicou, aby literu zákona dodržiavali. Je tu však možnosť apelovať či vyvinúť tlak na politikov, aby sa vytvorili podmienky pre rozvoj, teda tvorbu a propagáciu rozprávok v slovenčine, a k tomu pridať aj dabing zahraničných diel. Detská duša je totiž mimoriadne citlivá, a samozrejme aj tvárna, takže škody, ktoré sa na materinskom jazyku napáchajú v útlom veku, sú len veľmi ťažko odstrániteľné.
■ KADIAĽ VEDIE CESTA
To, že v Českej republike pomaly, ale neustále klesá u bežnej populácie schopnosť porozumieť slovenčine, je všeobecne známe. Menej sa vie to, že pre české deti začína byť slovenčina cudzím jazykom do takej miery, že ju vnímajú ako poľštinu či chorvátčinu. Dochádza k tomu, že skupina nadšencov, Slovákov žijúcich v Čechách, vydáva rozprávky v tlačenej podobe či na CD v česko-slovenskej mutácii, aby paradoxne u vlastných detí zachovali jazykový cit. Avšak v opačnom garde je situácia paradoxne horšia. Slovenské deti sú vystavené českému dabingu, pričom sa česky nenaučia a vlastný jazyk si znešvária bohemizmami, ktoré často pôsobia až smiešne. Je výhodné a prospešné, ak dospelý človek rozumie a dokáže komunikovať jazykom krajiny, s ktorou nás spájajú spoločné dejiny v jednom štáte a prirodzená blízkosť kultúry, no nie za cenu atrofie rodnej reči. Práve preto je svetielkom v tuneli snaha Matice slovenskej o vytvorenie verejnoprávnou televíziou garantovaného televízneho kanála, kde by rozprávky pre našich najmenších zneli v slovenčine. A to by bolo zmysluplné riešenie.