Žijeme zvláštnu dobu. Pouličný rev sa považuje za kultúrne „zachraňovanie“ kultúry, obscénne gestá a výrazy za kultúrnosť a najrôznejšie LGBTI iniciatívy za boj za „slovenskú kultúru“. Je toho u nás naozaj veľa pomýleného.
Pojmy si mieša už nielen laická verejnosť, ale aj úradníci, politici a najmä médiá ‒ tie „hlavnoprúdové“. Ak by totiž menovaní aspoň trošku rozumeli slovám kultúrnosť a kultúra, určite by tu neorganizovali nekultúrne protesty a bez štipky zmyslu pre kultúrnosť a civilizovanosť by ich v samozvaných „mienkotvorných“ médiách nevynášali do neba ako jedinú prípustnú pravdu. Stojí za to si teda pripomenúť obsah slov kultúra a kultúrnosť.
Kultúrnosť je schopnosť pretvárať zlo na dobro alebo škaredé na krásne. Je to maximum bytia človeka a spoločnosti alebo najvyššia úroveň činnosti ľudí. Nedá sa byť viac než kultúrnym. Kultúrnosť nie je monopolné vlastníctvo tých, ktorí sa za kultúrnych vyhlasujú, a už vôbec nemá kultúrnosť nič spoločné s takzvanými celebritami, celebritnými hercami či so spevákmi. V svojom živote som poznal mnoho kultúrnych ľudí z biedneho sociálneho prostredia. Naopak, nekultúrnosť priam kričí hoci aj z niektorých bývalých veľvyslancov či veľvyslankýň. Jav sa stáva kultúrnym v okamihu, keď začne uspokojovať naše potreby tak, že neškodí. Maximum kultúrnosti je zmysluplnosť. Dokonca o kultúrnosti človeka vraj svedčí úroveň jeho schopnosti pretvárať zlo na dobro, a nie naopak. Problém je v tom, že nekultúrnym ľuďom to nevysvetlíte.
Čo sa týka kultúry, tam je to zložitejšie. Ako totiž vysvetliť tým krikľúňom bez kúska kultúrnosti v sebe, že každý národ alebo štát majú svoju vlastnú kultúru? Dominantné tu je slovo „vlastná“ kultúra. Očakávať a priam žiadať od štátu, aby do svojej národnej kultúry nasilu implementoval kultúru iných národov a štátov, je nesmierne hlúpe. Je to doslova také trápne „celebritné“. Čo tak vnímať kultúru štátu a národa ako istú nepremennú jazyka, náboženstva, jedla, spoločenských zvykov, hudby a umenia? Kultúra by mala byť „zmysluplným systémom“ zdieľaným väčšinou ľudí, ktorí žijú alebo interagujú v určitom priestore. Nie vykrikujúcou menšinou, ktorá si čosi „nedá vziať“, vlastne ani sama nevie čo. Iba ak svoju nekultúrnosť, ale to sa, žiaľ, nedá.
Za slovenskú kultúru a kultúrnosť sa v poslednom čase najhlučnejšie bijú tí najnekultúrnejší. Už len to, akým spôsobom potvrdzujú toto konštatovanie. Na ospravedlnenie im nemôže poslúžiť ani fakt, že to robia na čisto politickú a ešte užšie ‒ stranícku objednávku. Zažili sme smutné časy, v ktorých jediná povolaná strana rozhodovala o tom, čo je kultúrne a čo nie. Tie časy sa nám akosi prirýchlo progresívne vrátili.
„Niet slobody bez kultúry medziľudských vzťahov, niet kultúry vzťahov ‒ vrátane politickej kultúry ‒ bez trváceho všeobecného kultúrneho povedomia. Ak slobodný trh v oblasti kultúry má potláčať estetické, mysliteľské a mravné hodnoty, ak sa trhovo správa ten, kto za drahé devízy kupuje antikultúrne, nemorálne a ohlupujúce svinstvo, ak porno vlezie do každej škáry, ak sa hrdina meria svojou fyzickou silou a schopnosťou masovo zabíjať, ak sa gýč objavuje v tisícich podobách a bráni nám v normálnom ľudskom videní, potom som proti tomu, aby sa slovenská kultúra stala predmetom trhu. Kultúra nemôže byť iba predmetom trhu,“ napísal svojho času spisovateľ Vladimír Mináč.
Ak nasilu potrebujeme, chceme a musíme po desaťročiach „sovietizácie“ zas všetko „zamerikanizovať“, potom sme strašne malí, strašne zúfalí, strašne poľutovaniahodní. A veľmi nekultúrni.
Text: Ivan BROŽÍK
Foto: Internet, Pluska