Andrej Hlinka ako symbol musel zmiznúť

Ivan Mrva: Praha nepotrebovala slovenský národ, iba jeho poslušnosť. Vo svojej dobe bol Andrej Hlinka veľmi pokrokový muž. Našiel recept na zlepšenie ekonomických podmienok ľudí a politiku podriadil ich záujmom.  Niektoré udalosti sa totiž počúvajú skôr ako senzácie či konšpirácie než ako realita života našich predkov. Keby sme poznali zostavovanie vlád od roku 1918 do roku 1938, iste by sme lepšie pochopili súčasné pomery na Slovensku, keď často nie je dôležité voľby vyhrať, ale nájsť spojencov k mastnému korýtku. V akých časoch žil a čo pre Slovensko znamenal Andrej Hlinka sa zhovárame s doc. PhDr. Ivanom Mrvom, CSc., z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.                                            

• V čom spočívalo čaro osobnosti Andreja Hlinku?

Masy si dokázal získať najmä svojím zjavom. Bol to askéta, vysoký štíhly a výrečný muž. Dôraz kládol na sociálne a národné problémy. Získal si renomé a ľudia ho ctili a rešpektovali. Priznali mu titul otec národa.

• Keď v roku 2007 rokovala Národná rada SR o návrhu zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku, pedagóg Eduard Chmelár pred budovou parlamentu protestoval proti tomu s transparentom, na ktorom bolo heslo: Hitler – Hlinka jedna linka... 

Chýbal tam Horthy. Sloganom  Hitler ‒ Horthy ‒ Hlinka  v roku 1936 popísali piešťanské chodníky komunistickí aktivisti, keď sa tam konal zjazd Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. A zaujímavé, že títo dediči komunizmu takto verejne vystupujú i dnes s masívnou mediálnou podporou. Hlinka odsúdil nacizmus ako nekresťanský svetonázor. Osobne  nie som zástancom deklaratívnych právnych noriem. Masaryk bol jediný politik, ktorému ešte počas života odhlasovala snemovňa, že sa zaslúžil o štát aj s darčekom desať miliónov korún. Tie potom minul na sebapropagáciu, preto vyzerá taký krásny. Prvý raz  prijal parlament zákon o zásluhách Andreja Hlinku o slovenský národ v roku 1940, tiež len v deklaratívnej podobe. Vďačný národ postavil v Ružomberku Hlinkovi mauzóleum, kde bol pochovaný.  Počas povstania ho dve lietadlá bombardovali. Pritom zahynul jeden vojak a mauzóleum bolo poškodené. No a dnes sa už SNP deklaruje ako boj za demokratické Slovensko. Nuž, časť povstalcov  mala také vízie, to je pravda, ale velenie sa usilovalo zlikvidovať  pamiatku na Hlinku.

• Je známy Hlinkov výrok, že bude pracovať do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské. Nemožno sa čudovať, že ho komunisti nenávideli.

Hlinkovi  vyčítali všetko možné aj nemožné, čo sa len na neho dalo nakydať. Bol zakladateľom Ľudovej strany, tak v roku 1945 komunisti odsúdili ľudácky režim ako zločinný. Vychádzali brožúrky a všetko, čo súviselo s prvou Slovenskou republikou ‒ s činnosťou Ľudovej strany, bolo onálepkované  fašizmom, klerikalizmom, spiatočníctvom, tmárstvom...

• Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej pri Ružomberku. Dátum jeho narodenia je dôležitý preto, že v čase jeho aktívneho veku vrcholila maďarizácia na Slovensku a Liptov na začiatku 20. storočia stál na čele národno-emancipačného zápasu Slovákov. Ako to ovplyvnilo život Hlinku?

Maďarizácia vrcholila koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Práve šesťdesiate roky 19. storočia, keď sa Hlinka narodil,  boli pre Slovákov pomerne priaznivé. Mali svoje gymnázia, Maticu slovenskú, slovenský jazyk sa rešpektoval. Ale v roku 1889, keď mal Hlinka kňazskú vysviacku, už maďarizácia napredovala plným tempom. No a na to Hlinka samozrejme reagoval. Už počas štúdia v Spišskom seminári mal vo svojich osobných spisoch poznámky, že má sklony k slavizmu, od mladosti inklinoval k národnému hnutiu.

• Práca s ľudom a pre ľud sa stala jeho životným poslaním. Čo to spôsobilo?

Hlinka pochádzal z najnižších vrstiev spoločnosti. Otec bol roľník, pltník, matka mu zomrela pred kňazskou vysviackou. Keď sa dostal na faru do obce Tri Sliače, začal vyvíjať verejnú činnosť. Uvedomil si biedu slovenského ľudu, pochopil, čo mu škodí. Spustil program úverových potravinových družstiev, ktorý sa veľmi rozšíril po celom Liptove.

• A to zrejme Budapešti prekážalo?

V Budapešti zatiaľ o tom ani nevedeli. To sa však nepáčilo miestnym Židom, lebo v dedinách, kde vznikli potravinové družstvá, strácali monopol. Už na začiatku ich bolo deväť.  Ľudia sa zriekali krčiem, spoločne nakupovali a poskytovali si lacné úvery. Keď vznikla Ľudová strana, ktorá mala svoj sociálny program, zapojil sa do verejnej činnosti.

• Ale to nebola slovenská ľudová strana.

Oficiálne to bola Magyar Néppárt, ale na Slovensku vystupovala vždy ako Ľudová strana. Nesprávne ju aj dnes označujú  ako Katolícka ľudová strana (KĽS), hoci  nikdy nemala ten názov. Keď sa v roku 1895 ustanovila, snažila sa získať  aj národnosti. Jej  predseda Ferdinánd Zichy sa na mnohých verejných zhromaždeniach vyslovil v prospech nemaďarských národov. To bolo prvýkrát, čo tak hovoril maďarský politik. Získal na svoju stranu aj mnohých slovenských kňazov, ktorí sa dovtedy  neangažovali, a tak vzniklo na Slovensku  ľudové hnutie, ktoré malo národný a sociálny charakter. Jeho predstavitelia vo vrchnosťou gniavených masách budili občianske sebavedomie.

• Aká bola politická situácia v tom čase v Uhorsku?

Od roku 1875  až do roku 1905  v krajine nepretržite vládla liberálna klika. Boli to vlastne magnáti a schudobnená  šľachta, nazývaná aj džentry, ktorí s podporou  židovských veľkokapitalistov manipulovali voľby, a tak si zabezpečovali parlamentnú väčšinu. Pomocou  korupcie, poskytovaním  rôznych výhod a zastrašovaním títo pseudoliberáli vládli v Uhorsku tridsať rokov.  V roku 1894 presadili tzv. cirkevno-politické zákony, ktoré veľmi prekážali katolíckej, ale aj evanjelickej cirkvi. To vyprovokovalo konzervatívnu a neskorumpovanú  časť šľachty aj  kresťanských  aktivistov.  Na ich popud  tak vznikla  Ľudová strana, ktorá dostala požehnanie od cirkevných hodnostárov aj od samotného pápeža..

• Napriek tomu Hlinka vo voľbách v roku 1898 neuspel.

Neuspel, lebo už sa rozohrala náboženská otázka. Liberáli predstavili Ľudovú stranu ako katolícku, nepriateľskú voči evanjelikom, a tým získali rozhodujúce hlasy. Hlinka však prehru nebral tragicky. Bol už  známou osobnosťou a ďalej sa angažoval vo verejných veciach. Do slovenských  periodík prispieval  množstvom najmä osvetových článkov a drobnou prácou medzi ľuďmi v praxi uplatňoval to,  s čím pod vplyvom Masaryka ani hlasisti ešte nezačali.

• Ružomberok bola síce dobrá fara, ale priniesla mu aj veľa útrap. Je to tak ?

Bola to fara so značnými príjmami. Stal sa automaticky členom mestského a potom aj župného zastupiteľstva.  Hlinka ďalej presadzoval sociálne aj národné myšlienky, ale bojoval tiež proti korupcii, čo popudilo niektorých ružomberských pánov. Vo voľbách v roku 1906 Hlinka nekandidoval, ale podporil Vávra Šrobára, s ktorým ho pútalo veľké priateľstvo. Dokonca ho finančne podporoval na štúdiách v Prahe. Šrobára nezvolili, ale kampaň sa nezaobišla bez kriku a násilia a keďže Hlinka aktívne vystupoval, bol obvinený z poburovania. Najprv ho suspendovali z kňazstva, proti čomu sa odvolal. Bez súdu sedel vo vyšetrovacej  väzbe päť mesiacov a pustili ho až na zákrok ministra spravodlivosti. V procese ho odsúdili na dva roky.  Ešte pred nástupom trestu  podnikol prednáškové turné v Čechách. Získal si ohromné renomé s povesťou martýra.

• A medzitým v Černovej strieľali do ľudí...

Hlinka sa o výstavbu kostola v Černovej najviac zaslúžil a veriaci očakávali, že ho príde vysvätiť. Boli ochotní čakať, kým sa jeho odvolanie nevyrieši. No a dopadlo to tak, že na vysviacku nasadili viacerých kňazov so žandárskym sprievodom. Masaker v Černovej mal ohlas v celej Európe. Zaregistroval ho aj následník trónu František Ferdinand, ktorý nemal Maďarov v láske. Dokonca si Milana Hodžu pozval za poradcu. Zatiaľ Hlinka  sedel  v Segedíne spolu  so Šrobárom,  ktorý dostal rok väzenia. Medzi nimi došlo k nezhodám, najmä keď Hlinkovi ešte pridali poldruha roka. Do Ríma zatiaľ prúdili  petície zo Slovenska i z Čiech a zasiahol aj sám František Ferdinand. Pápež napokon neschválil Hlinkovo zbavenie kňazstva, bola mu odpustená časť trestu a  biskup mu vrátil faru.

• A zo Šrobára sa stal Hlinkov úhlavný nepriateľ?

V tom čase už boli na Slovensku iné pomery. Slovenská spoločnosť sa rozdelila.   Začal sa boj medzi slovenskými konzervatívcami, reprezentovanými spoločne Hlinkom, a martinskými národniarmi  s  pokrokármi na čele so Šrobárom.  Klika okolo Šrobára napádala ľudákov, teda kňazov, že sú zradcovia, podplatení, maďaróni, klerikáli a tmári. To napokon viedlo k definitívnemu založeniu Slovenskej ľudovej strany v roku 1913, ktoré  inicioval Hlinka a stal sa jej predsedom.

• Ako došlo k tomu, že sa Hlinka stal signatárom Martinskej deklarácie a bol za vznik Česko-Slovenska?

Hlinka bol v Čechách úspešný, mal úzke styky s českými a moravskými katolíkmi, vážil si Čechov, ale odmietal  masarykizmus, lebo cítil, že zasieva protikresťanské, ateistické tendencie. Ale počas svetovej vojny sa veci zmenili a Hlinka ako prvý na porade v máji 1918 povedal, že on je za tú česko-slovenskú orientáciu, lebo tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo.

• Ale prišiel rok 1919 a Hlinka mal už úplne iné názory.

Nepredbiehajme. Z našich čechoslováckych dejín akosi vypadlo, že Ferdiš Juriga vystúpil 19. októbra 1918 v uhorskom sneme a v mene uhorsko-slovenskej národnej rady vyhlásil zvrchovanosť slovenského národa. V Turčianskom Svätom Martine sa 30. októbra zišli nevolení zástupcovia, medzi nimi aj Hlinka, ktorí sa vyhlásili za Slovenskú národnú radu a skoncipovali  Deklaráciu slovenského národa. Do histórie vošla pod označením Martinská deklarácia. Nie je to správny termín,  možno aj účelový, keďže slovenský národ mal byť za prvej Č-SR vygumovaný. Hlinka však odišiel z Martina ešte pred jej záverečnou redakciou, v ktorej  Milan Hodža urobil isté zmeny. Z Deklarácie vyhodil bod, ktorý žiadal účasť Slovákov na mierových rokovaniach v Paríži. Deklaranti sa aj dohodli, že po desiatich rokoch  bude treba štátny zväzok prehodnotiť a upraviť. Originál zápisnice sa záhadne stratil.

• Takže deklarácia bol nepodarok.

Bola to ukážka slovenskej naivity a ľahkomyseľnosti, žiaľ, nie poslednej.  V čase prevratu vládla anarchia. Hlinka však v Ružomberku zaviedol prísny režim a podnikol rázne kroky proti destabilizácii. Privítal nový štát ako druhú vlasť pre Slovákov, lenže situácia sa vyvíjala ináč, než si  predstavoval. Už začiatkom roku 1919 prúdili na Slovensko české jednotky, s nimi rôzni komisári, osvetári, úradníci, mnohí vystupovali sebavedome, povýšenecky a protinábožensky. Slovákov to veľmi mrzelo. Česi a Šrobár, ktorý sa stal neobmedzeným pánom Slovenska, hoci mal nulovú podporu vo verejnosti, do dočasného národného zhromaždenia nominovali za Slovákov kde koho. V slovenskom klube poslancov figuroval dokonca  Beneš a Alica Masaryková, len slovenských katolíkov bolo žalostne málo.

• A čo Hlinka?

Organizoval politickú činnosť, v decembri 1918 obnovil SĽS a zabezpečil vydávanie novín Slovák. V spoločnosti sa prehlbovalo znechutenie, že v novom štáte sa presadzuje  ateistický a protikatolícky duch. Hlinka sa ilegálne vybral do Paríža na mierové rokovania.  Beneš však zariadil, že ho odtiaľ vyhodili. A keď sa vrátil domov, vládna tlač informovala, že zradil vlasť, čo sa považovalo za hrdelný zločin a dokonca sa volalo po najvyššom treste.

• Nestalo sa.

Ale ho uniesli z ružomberskej fary a pol roka bez súdu väznili v Mírove.  Medzitým prišli voľby a v apríli 1920 ho zvolili za poslanca. Tak sa dostal z väzenia a pokračoval v  politickej činnosti. Keďže na Slovensku vyhrali  sociálni demokrati,  Hlinka vyhlásil, že z červeného Slovenska opäť urobí Slovensko biele a kresťanské.  Pustil sa do politickej práce, ktorá je obdivuhodná. Z ničoho, z drobných prostriedkov, pri tom tlaku štátnej mašinérie vybudoval stranu, ktorá mala denníky, zázemie, veľa dobrovoľných spolupracovníkov.  Dokázal zmobilizovať slovenský národ a vliať mu pocit sebavedomia. Ľudové masy ho zbožňovali, no mal aj veľa nepriateľov. Na ružomberskej fare ho dokonca  napadli  a vážne zranili dvaja  socialistickí  aktivisti. Chceli ho vraj zabiť.

• Je známe, že Hlinka veľmi dôsledne bojoval za naplnenie Pittsburskej dohody.

Ktorá bola utajovaná. Masaryk napokon vyhlásil, že to bol akýsi nezáväzný dokument. SĽS ukázala svoju silu vo voľbách 1925. Stala sa prvou stranou na Slovensku až do svojho zániku v roku 1945. V roku 1924 si zmenila názov na Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), aby sa jasne oddelila od československých lidovcov.  V roku 1928, na desiate výročie vzniku republiky nastal problém. Šéfredaktor Slováka Vojtech Tuka upozornil na  desaťročnú klauzulu prijatú v Martine  v októbri 1918 s tým, že štátoprávny pomer treba riešiť. Vyvolalo to ohromný ohlas. Tuku vo vykonštruovanom procese odsúdili na pätnásť rokov, oficiálne za špionáž, aby zastrašili a rozdelili HSĽS.

• Vráťme sa do prvej Č-SR.

Na Slovensku vládla permanentná kríza už od druhého roku svetovej vojny a po vzniku Č-SR sa nič nelepšilo. Demontáž priemyslu a hospodárske znevýhodňovanie Slovenska  prehĺbili chudobu. Nespokojnosť s pražskou mocou dali Slováci veľmi jasne najavo počas Pribinových slávností v roku 1933.  Zlomovými sa však stali až voľby v roku 1935, v ktorých  zvíťazila Sudetonemecká strana.  Hrad sa začal spamätávať. Masaryk odstúpil a volil sa nový prezident. Beneš nebol jasný kandidát, ale vedel sľubovať.  Napriek  Hlinkovmu nesúhlasu pod vplyvom Jozefa Tisu poslanci a senátori HSĽS  dali hlas Benešovi. Hlinka sa v tom čase zo zdravotných dôvodov málo politicky angažoval a vedenie strany prenechal mladšej  generácii. Posledné verejné vystúpenie mal v júni 1938 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Tam ho už sily opúšťali, takže povedal iba pár slov.

• Hovorí sa, že je pochovaný v bratislavskej Katedrále sv. Martina...

Tam našli truhlu, ale bez Hlinkovho tela. Domnievam sa, že  Hlinkove pozostatky boli na sklonku vojny zničené. Hlinka ako symbol národa musel naveky zmiznúť. V tomto bol Beneš dôsledný.  Bol to brutálny človek, ktorý svojich politických protivníkov aj v Čechách nechal likvidovať či už súdnou fraškou alebo gangsterským  spôsobom.

Zhovárala sa Eva Zelenayová ‒ Foto: archív SNN