Slovenský historický ústav v Ríme vstúpil nedávno na medzinárodnú scénu. „Pre dnešnú dobu je čoraz charakteristickejšie, že stráca historickú dimenziu svojho myslenia. Človek stráca orientáciu v ľudskom časopriestore a stáva sa manipulovateľným,“ tvrdí historička, profesorka Emília HRABOVEC, riaditeľka Slovenského historického ústavu v Ríme. Prostredníctvom národných historických inštitútov v Ríme sa jednotlivé krajiny zapájajú do medzinárodnej spolupráce vedcov a otvárajú sa im nedozerné možnosti bádať vo vatikánskych, rímskych a talianskych archívoch a inštitúciách po svojich dejinách.
- Slovensko bolo jedným z posledných štátov Európy, ktoré nemalo svoju národnú inštitúciu v Ríme. Napokon sa svojho historického ústavu v Ríme dočkalo. Jeho inaugurácia sa konala na slovenskej ambasáde. Ako nás prijala rímska societa?
V posledných rokoch už takéto ústavy nevznikajú. Národy, ktoré ich chceli mať, ich už dávno majú, takže inaugurácie už nie sú na programe dňa a konajú sa iba pri príležitosti uvedenia novovymenovaných riaditeľov. My sme urobili jedno aj druhé odrazu. Pozitívny ohlas mala účasť i príhovor predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Petra Pellegriniho. Prišiel aj bývalý minister školstva a v súčasnosti poslanec NR SR Dušan Čaplovič, aj zástupca navrhovateľov zákona o ústave poslanec Jozef Mikloško. Z rímskej strany sa zúčastnili zástupcovia akademického, vedeckého a diplomatického sveta, riaditelia národných historických ústavov, úradujúci prezident Únie archeologických, historických a umenovedných ústavov v Ríme. Svojou účasťou nás poctil aj nemecký kardinál Walter Brandmüller, veľká morálna autorita v historickej obci, emeritný profesor cirkevných dejín na univerzite v Augsburgu a emeritný prezident Pápežského výboru pre historické vedy...
- Ktorého ste členkou...
Áno. Boli sme nesmierne prekvapení odozvou, ktorú naše podujatie v rímskom prostredí vyvolalo. Z magistrátu mesta sme už dostali ponuku spolupracovať na kultúrnom vývoji Ríma. Aj to je jedna dôležitá úloha Slovenského historického ústavu v Ríme (SHÚR). Neuzavrieť sa do svojho slovenského geta, ale otvoriť sa svetu a ukázať, že my Slováci sme kompetentní, máme čo povedať ‒ chceme a vieme spolupracovať v medzinárodnom dialógu, obrátenom tak do histórie, ako aj do budúcnosti.
- Prečo vznikli národné historické ústavy v Ríme a aké je ich poslanie?
Historické ústavy v Ríme začali vznikať ako reakcia na rozhodnutie pápeža Leva XIII. ‒ otvoriť vatikánske archívy pre historický výskum. Stalo sa tak v roku 1880 a už v nasledujúcom roku vznikol Rakúsky historický ústav a následne desiatky ďalších národných inštitúcií, prakticky všetkých kultúrnych národov. A nielen katolíckych. Obrovský historický ústav tam majú trebárs protestantskí Fíni. Dnes je v Ríme tridsaťšesť takýchto ústavov. Ich cieľom je sprostredkovať svojim vedcom možnosť skúmať svoje národné dejiny vo svetle jedinečných vatikánskych a rímskych prameňov, prezentovať výsledky bádania medzinárodnej vedeckej komunite formou konferencií či vedeckých publikácií, zapájať sa do medzinárodnej vedeckej spolupráce, a tak slúžiť nielen historickému poznaniu a formácii vlastných najmä mladých vedcov, ale plniť aj nezanedbateľnú kultúrno-diplomatickú úlohu. Priznám sa, že počas inaugurácie som sa nemohla zbaviť pohnutia. Veď sa stalo skutočnosťou to, po čom túžili celé generácie slovenských historikov.
- Uhorský a neskôr Česko-Slovenský historický ústav nereprezentovali aj záujmy
Slovenska?
Ani uhorský, ani rakúsky historický ústav nikdy nemal slovenských štipendistov. V roku 1923 vstúpil do života Česko-Slovenský historický ústav v Ríme, ktorý mal svoje vlastné priestory blízko Vatikánu a venoval sa najmä systematickému výskumu českých dejín vo svetle vatikánskych prameňov. Počas celého obdobia svojej existencie v medzivojnovom období mal iba dvoch slovenských štipendistov ‒ neskoršieho nestora slovenskej archivistiky profesora Alexandra Húščavu, ktorý však musel pracovať prakticky výlučne na edícií dokumentov k českým dejinám, a Ľudovíta Knappka, neskoršieho profesora právnych dejín a teórie štátu a práva na Slovenskej univerzite v Bratislave. Neznamená to však, že to boli prví Slováci, ktorí pracovali vo vatikánskych archívoch. Prvým bol evanjelický historik Ján Kvačala, najprv docent na Viedenskej univerzite a neskôr riadny profesor cirkevných dejín na Teologickej fakulte Ruskej štátnej univerzity v Jurjeve, v dnešnom Estónsku. Do Ríma prišiel v druhej polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia. Žil a pôsobil v Rusku až do vzniku Česko-Slovenska. Po návrate na Slovensko však pre tohto evanjelického vzdelanca, cirkevného historika s habilitáciou na Viedenskej univerzite, ktorý ovládal mnoho jazykov a tešil sa vynikajúcej vedeckej povesti v celej Európe, nebolo miesto na Univerzite Komenského.
- Ani pre Murgaša sa po vzniku Č-SR nenašlo miesto na Univerzite Komenského, no dosiaľ sa Slovákom predkladá mantra, že nemali inteligenciu, preto ju musel štát nahradiť odborníkmi z Česka.
Kvačala prekážal najmä preto, lebo mal zdravé slovenské národné zmýšľanie. V Prahe mu navyše nevedeli odpustiť, že počas prvej svetovej vojny bol odporcom Masarykovej „československej“ koncepcie. Po roku 1945 nebol už obnovený Česko-Slovenský historický ústav, štát dal jeho priestory do prenájmu talianskej komunistickej strane. Pri delení federálneho majetku sa naň „zabudlo“. V súčasnosti ich využíva Česká republika. Slovenskí historici počas bývalého režimu nemohli bádať vo vatikánskych ani v rímskych archívoch. Výnimku tvorili Slováci žijúci v zahraničí. K najznámejším patril profesor Gregoriánskej univerzity, jezuita východného obradu páter Michal Lacko, vysoko vzdelaný historik, ktorý nesmierne miloval cirkev i svoj slovenský národ. Ako jeden z prvých slovenských historikov viedol systematický výskum vo vatikánskych archívoch a publikoval výsledky svojho plodného bádania z cyrilo-metodského obdobia v početných štúdiách. Dodnes sú jeho práce stále citované a považované za základné príručky vo svojej oblasti.
- Až do vzniku SHÚR nemali Slováci nijaké inštitucionálne zázemie v Ríme?
V roku 1961 vznikol Slovenský ústav v Ríme, ktorý bol združením slovenských vedcov žijúcich v zahraničí. Vydával vedecký časopis Slovak Studies vo svetových jazykoch, najmä v taliančine, angličtine, nemčine a vo francúzštine. Je azda jediným slovenským periodikom z tejto oblasti, ktoré sa nachádza v knižniciach prakticky všetkých západoeurópskych a amerických univerzít. Žiaľ, po roku 2000 z finančných dôvodov prestal vychádzať. SHÚR ho prevzal do svojej gescie a bude pokračovať v jeho vydávaní. Najbližšie číslo by malo vyjsť v polovici tohto roku. Chceme zahraničie presvedčiť, že máme čo ponúknuť.
- Ako?
Tým, že sa ústav stane akýmsi sprostredkovateľom medzi slovenskouhistorickou vedou v najširšom zmysle slova a medzinárodnou vedeckou komunitou. Samozrejme v zameraní na témy, ktoré súvisia s poslaním ústavu. A na základe bádania v rímskych, vo vatikánskych, v talianskych archívoch, knižniciach a galériách nesmierne bohatých na pramene k slovenským i stredoeurópskym dejinám, ktoré dodnes čakajú na svoje objavenie. Pretože kým iné národy v týchto archívnych bohatstvách viedli systematický výskum už od 19. storočia, my s ním iba začíname. Až dosiaľ nám chýbala inštitucionálna opora riadnej národnej inštitúcie. Dnes máme hlavičku, ktorá nám už umožnila stať sa tridsiatym šiestym členom prestížnej Únie archeologických, historických a umenovedných ústavov v Ríme. Ako jej riadny člen môžeme spolupracovať na spoločných projektoch, hlasovať v grémiách únie a spolustvárňovať tento vedecký priestor. Inštitucionálne môžeme vstupovať do bilaterálnej alebo multilaterálnej spolupráce. A práve túto obrovskú úlohu chce a bude plniť Slovenský historický ústav v Ríme.
- V Ríme sa písali dejiny sveta. Čo vás najviac prekvapilo v archívoch v súvislosti so Slovenskom? Čo ste tam nečakali?
V Ríme sa naozaj písali dejiny sveta a dodnes je to viditeľné. Pre mňa bolo napríklad pozoruhodné, ako veľmi si pápežská diplomacia 20. storočia napriek absencii slovenskej štátnosti všímala Slovensko. Nunciovia až zarážajúco pozorne a citlivo hodnotili niektoré udalosti a vývoj na Slovensku, čo si nevšimli ani diplomati susedných štátov. V medzivojnovom období to vidíme veľmi jasne. Po roku 1939 zatiaľ ešte nie sú vatikánske archívy prístupné, s výnimkou dvoch veľkých fondov: Vatikánskeho informačného úradu a Druhého vatikánskeho koncilu. Tam sa nachádzajú zaujímavé dokumenty o pôsobení Slovákov na koncile. Z nich sa napríklad dozvedáme, že biskup Róbert Pobožný mal na jeseň v roku 1965 odvahu ako jediný biskup z Česko-Slovenska a jeden z mála koncilových otcov z východnej Európy podpísať sa pod podanie adresované sekretariátu koncilu a žiadajúce, aby koncil odsúdil komunizmus. Dozvedáme sa aj to, ako veľmi si Svätá stolica, a osobitne pápež Pavol VI. vážil biskupa (neskôr arcibiskupa) Eduarda Nécseya, ba chcel ho vymenovať aj za kardinála. To napokon stroskotalo pre politický odpor z pražskej strany, ktorá sa bála posilnenia cirkvi i národného sebavedomia Slovákov. Ale nejde len o vatikánske archívy. Veď úlohou ústavu je bádať vo všetkých archívoch, teda aj v štátnych a súkromných zbierkach v Ríme i na celom talianskom území. I v tejto súvislosti treba so smútkom konštatovať, že o slovensko-talianskych vzťahoch vieme žalostne málo. Aj tu sa otvárajú veľké perspektívy pre systematický výskum. Vieme napríklad, že na národnej púti v Ríme v roku 1921 sa stretli zakladatelia ľudových strán na Slovensku a v Taliansku Andrej Hlinka a Luigi Sturzo. Katolícki kňazi a v istom zmysle podobné nátury, ktorých spájali podobné myšlienky i vzájomné poznanie. Vieme však o tom veľmi málo. Aj v talianskych archívoch sú teda skryté veľké poklady, ktoré treba objaviť.
- Máme sa na čo tešiť, len aby to Slovákov aj zaujímalo.
To je, žiaľbohu, dimenzia, ktorá možno prekvapí, ale je čoraz charakteristickejšia pre dnešnú dobu, strácajúcu historickú dimenziu svojho myslenia. Nie je to však iba čosi „automatické“, ale dovolím si tvrdiť, že je to zámerné. Aby dnešní ľudia systematicky už od materskej školy neboli vychovávaní k úcte k dejinám. A nielen k národným, ale k dejinám ako takým. Aby strácali zmysel pre historický spôsob myslenia. Takí ľudia strácajú zmysel pre orientáciu v ľudskom časopriestore, schopnosť chápať a kontextualizovať, stávajú sa manipulovateľnými. Pravdepodobne to je cieľ.
- Rímskemu publiku ste sa prihovorili trištvrte hodinovou vedeckou prednáškou. Aké bolo jej poslanie?
Témou mojej prednášky bolo Slovensko a Svätá stolica v kontexte studenej vojny a vatikánskej východnej politiky. Išlo o to priblížiť pozíciu Slovenska od vrcholiacej studenej vojny až po Jána Pavla II. a jeho veľkú európsku víziu. Objasniť základné slovenské národné záujmy vo vzťahu k susedom i k vtedajšiemu Sovietskemu zväzu. A tento panoramatický obraz som sa pokúsila načrtnúť reflektujúc aj talianske udalosti tak, aby to bol aj dialóg s talianskym prostredím. Spomenula som tiež dosiaľ málo známe udalosti z dejín slovensko-vatikánskych vzťahov. Keď v septembri 1963 počas osobitnej audiencie pre slovenských pútnikov Pavol VI. pobozkal slovenskú zástavu, ktorá bola vtedy v Česko-Slovensku zakázaná, tak to malo rozmer, ktorý ďaleko presahoval vnútrocirkevné veci.
- Ako sa to stalo?
Stalo sa tak v jubilejnom cyrilo-metodskom roku, keď pápež Pavol VI. po prvýkrát v moderných časoch samostatne prijal v Klementínskej sieni Apoštolského paláca vyše päťstočlennú skupinu Slovákov. Prihovoril sa im veľmi dlhým prejavom zásadného charakteru. Pavol VI. dobre poznal Slovákov. Rozumel ich duchovnosti, odkazu ich dejín, ich cyrilo-metodskej a mariánskej úcte, ich zakoreneniu v kresťanstve a vyzýval ich, aby si toto dedičstvo uchovali. Aby si zachovali svoju identitu. Hovoril o milovanom slovenskom národe a na záver, na obrovské pohnutie všetkých prítomných, sa sklonil a pobozkal slovenskú zástavu. V tomto duchu pokračoval celý pontifikát Pavla VI., ktorý navzdory veľkému odporu ustanovil slovenskú cirkevnú provinciu. A toto malo nielen vnútrocirkevnú dimenziu, to bolo uznanie identity národa, ktorý vtedy prakticky nikto neuznával alebo nebral na vedomie.
- Je zaujímavé, že slovenská cirkevná provincia vznikla za bývalého režimu...
Áno, 30. decembra 1977. V roku 1965 biskup Ján Vojtaššák krátko pred smrťou napísal a poslal Svätej stolici návrh na nové usporiadanie diecéz na Slovensku a na vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie. Hneď po vzniku federácie v roku 1969 priniesol z Ríma tento návrh námestník ministra kultúry SR Matej Andráš. Minister Miroslav Válek zvolal poradu, na ktorej rokovali o tom, ako tento návrh presadiť. Takže ani komunistický režim nebol nijaký monolit a aj v jeho rámci existovali politici, ktorí sa usilovali podľa svojich možností obhajovať slovenské záujmy. Napokon aj prekonanie čierno-bieleho videnia našich dejín má byť zmyslom slovenskej historickej vedy.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: Ladislav LESAY