Óda na radosť nie je hymna žiadneho štátneho celku
Odhliadnuc od zarážajúcej skutočnosti, že trvanie prvej schôdze novozvolených poslancov Európskeho parlamentu sa dá vyjadriť v minútach dvojciferným číslom, slovenský europoslanec dokázal vyjadriť to, o čom mnohí politizujú roky. Branislav Škripek ako kandidát OľaNO je v europarlamente členom predsedníctva Európskych konzervatívcov a reformistov, zároveň je členom výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci.
Na Slovensku u časti tých, ktorí informácie aj zásluhou ich bulvárneho podania nedokážu spracúvať korektne, vyvolal nedávno diskusiu o slušnosti či neslušnosti. Teda skôr polemiku o tom, či má poslanec europarlamentu pri eurohymne stáť alebo nie. To je však súčasne jadro problému celej Únie. Má, alebo nemá hymnu? Je teda štátom či dokonca superštátom? A ak áno, kedy sa ním stala, keď v Lisabonskej zmluve, ktorá je zakladateľskou právnou normou novodobej Európskej únie zmienka o nijakom štátnom útvare nie je? V eufórii z toho, že sa Európa po skončení studenej vojny a neskôr po páde železnej opony začala spájať, sme v podstate a logicky bez pripomienok všetci prijali Beethovenovu Ódu na radosť ako to najlepšie, čo ako hudobný motív zdôrazňuje skutočnosť, že žijeme v spoločnej Európe. Óda na radosť je pôvodne záverečná časť Beethovenovej 9. symfónie d moll op. 125 k Schillerovej óde Na radosť. Autor v texte vyjadril idealistickú víziu bratstva celého ľudstva, ktorú preciťoval aj Ludwig van Beethoven. Hymnu hudobne upravil svetoznámy dirigent Herbert von Karajan. Je bez textu. Premiéru mala 7. mája 1824 vo Viedni. V roku 1955 bola prvýkrát spomenutá Óda na radosť ako eurosymbol. Rade Európy ho navrhol Richard Nikolaus Graf von Coundenhove-Kalegri. Za symbol Rady Európy však bola oficiálne uznaná až v roku 1972 a od roku 1985 je európskym hudobným symbolom. Nie však hymnou. Hymna patrí štátnemu celku, je jedným zo symbolov štátnosti, patrí jej mimoriadna úcta a dokonca aj zákony upravujú jej prípadné zneuctenie.
Po telefonáte s europoslancom Branislavom Škripekom sme si tieto názory iba potvrdili. Vysvetlil v ňom: „To, že som zostal sedieť, práve tak ako kolega z ČR a viacerí ďalší, to nebola neúcta. Jednoducho som nemal dôvod vstať, pretože nikde nie je stanovené či dokonca uzákonené, že Óda na radosť je hymna štátneho celku. Ak by ňou bola, potom je Európska únia štátom. To sa však doteraz nikde neodsúhlasilo, Európska únia je spoločenstvo nezávislých štátov. Ja som občan jedného z nich – štátu s menom Slovenská republika.“ Zostáva teda otázka, čo viac poburuje. To, že Európu začínajú mnohí vydávať za štát, alebo to, že tento fakt si niekto dovolí odmietnuť.
(ib)