Nová hra dramatika Viliama Klimáčka v Slovenskom národnom divadle. Nová hra dramatika Viliama Klimáčka pravdepodobne nabúra všetky doterajšie mýty o jednej z najväčších postáv slovenskej i slovanskej histórie ‒ kráľovi Svätoplukovi. Nehovorí o jeho udatnosti a pozitívach, medzi ktoré patrí zjednotenie Slovanov a rozšírenie ich dŕžavy. Odhaľuje skôr konfliktné situácie a protichodnosť názorov dvoch vládcov, dvoch veľkých osobností našich dejín. Svätopluk v hre vystupuje ako nezmieriteľný protivník svojho strýca Rastislava. Kým knieža Rastislav (Rastic) pozval solúnskych bratov Cyrila a Metoda, aby ako učitelia priniesli písmo a reč, ktorými by sa obyčajnému ľudu zvestovalo evanjelium, jeho nástupca Svätopluk duchovný rozmer ich misie podcenil a Metodových žiakov z krajiny vyhnal.
■ SLOVENSKÁ SEZÓNA SND
Autor V. Klimáček v hre Mojmír II. alebo Súmrak ríše, ktorú dramaturgia Činohry SND v Bratislave zaradila už ako tretiu do tzv. slovenskej sezóny, sa neuberá ani tak historickou líniou ako skôr akýmsi porovnávaním atmosféry vtedajších čias a vnímania moci vladárov v 9. storočí a tých dnešných. Režisér Rastislav Ballek vhodne využil na túto komparáciu neživú figurínu s korunovačnými insígniami, na ktorú navlečú honosný odev, do ruky vložia kráľovské žezlo a bábkoherec Ivan Martinka s asistentmi ju vodia po javisku. Symbol bábky, ktorú ťahajú za nitky, je veľavravný a divák si môže ľahko dosadiť za ňu aj súčasných predstaviteľov moci. Kakofónia rozličných jazykov – nemčiny, latinčiny a do toho miešajúcej sa angličtiny, silne pripomína babylon, ktorý ovládal spoločnosť pred jednotnou cyrilikou, no zároveň aj dnešok, keď sa to na Slovensku ozýva všetkými svetovými jazykmi, medzi ktorými má prím angličtina.
Blúdiaci Rastic (vo vynikajúcej kreácii Roberta Rotha), ktorého oslepili, sa túla po svete ako posledný žobrák. Nič nenasvedčuje tomu, že mal kedysi postavenie aj moc. Vyhnaný z vlastnej krajiny pripomína mnohých súčasných Slovákov, odchádzajúcich do zahraničia za prácou. Po istom čase sa asimilujú, takže nielenže vlastný jazyk nerozvíjajú, ale ho po čase zabúdajú a ich slovník zakrpatieva. O dajakom národnom cítení sa ani hovoriť nedá. Domovom sa pre nich stáva krajina, kde nájdu uplatnenie a obživu.
■ POSOLSTVO PRÚTOV
Názov inscenácie Mojmír je možno trochu zavádzajúci. Predstavenie sa začína smrťou kráľa Svätopluka (so zápalom ho stvárňuje Emil Horváth), ktorý v priebehu pár minút, pokým mu ešte slúži pamäť, rekapituluje svoj život. V podvedomí mu defilujú silné momenty počas vládnutia a tiež sa zamýšľa nad tým, či sú jeho potomkovia schopní plniť jeho odkaz súdržnosti a naďalej budú ochraňovať a zveľaďovať krajinu.
Knieža Mojmír sa predstaví v monológu až v závere hry, aj keď je na javisku prítomný po celý čas. Svätoplukov najstarší syn, ktorého stvárňuje Daniel Fischer, sa počas celého predstavenia iba s niečím nedospelo bavká, či tancuje. Pripomína nejedného dnešného mladého človeka, ktorý nemá v živote ujasnené hodnoty a smerovanie a len čaká na akési vnuknutie či na bližšie neurčenú príležitosť. Ako tento na dedičstvo. Otcov odkaz o súdržnosti nechápe alebo ho jeho obsah nezaujíma. Chce cestovať, poznávať svet, hovoriť cudzími jazykmi a žiť bez akýchkoľvek záväzkov a povinností. Ujíma sa vlády po otcovej smrti v roku 894. Nepripravený na vládnutie musí riešiť nielen napäté vzťahy s Bavormi, vládcami Východofranskej ríše, ale aj napätie a spory s vlastným bratom Svätoplukom. Nečudo, že sa nad Veľkomoravskou ríšou vznáša súmrak, ktorý tento štátny útvar doženie až do zániku.
Takúto historickú paralelu s presahom k súčasnosti nám ponúka nové predstavenie na našej prvej scéne. V úlohe bohyne Runy a zároveň kráľovho šaša v ňom uvidíme aj Dominiku Kavaschovú. Je to jej prvá veľká rola na scéne SND. Aj jej zásluhou dostáva predstavenie rýchly, dynamický a sčasti aj chaotický nádych v dobrom slova zmysle, podporený hudbou Andreja Kalinku, ktorým chceli tvorcovia predstaviť časy vládnutia ‒ či už minulé, alebo súčasné.
Anna SLÁVIKOVÁ ‒ Foto: propagácia SND