Ticho na kultúrnom fronte

thumbnail

Ako sme v roku 2014 vnímali, či nevnímali kultúru. Ak by sme chceli komplexne zhodnotiť uplynulý rok z hľadiska kultúry, našlo by sa iste množstvo počinov, ktoré sa výrazne zapíšu do slovenskej kultúrnej mapy. Knihy, predstavenia, výstavy či akcie najrôznejšieho druhu. Ak však budeme rok 2014 vnímať v kontexte štvrťstoročia od novembra 1989, tak si možno povieme okrídlenú frázu: Nebolo to zlé, mohlo to byť aj horšie...

Dostavba skutočne ojedinelej galérie Danubiana,  Dni slovenskej literatúry v októbri či septembrové otvorenie Domu umenia – Kunsthalle, jubilejný šesťdesiaty ročník Folklórneho festivalu Východná, prípadne karavána letných hudobných festivalov, občas aj s účasťou politickej elity. Zdá sa, že kultúra predsa len prežíva a občas sa jej tvorcovia pomknú k mimoriadnemu výkonu. Je to však skutočne také bezproblémovo kontinuálne?

OČAKÁVANIA A REALITA

Tvorcovia a kultúrna obec ako keby ešte úplne nestrávili rozpaky nad takzvane najväčšou kultúrnou udalosťou roku 2013, teda nad Košicami ako Hlavným mestom európskej kultúry, ktorá sa azda najpriliehavejšie dá nazvať „nevyužitou šancou“, a nič na tom nezmenia ani drevenice na streche paneláka čo by avantgardný výtvarný počin. Počas celého roka 2014 mal umelecky orientovaný našinec pocit akéhosi vytriezvievania z prehnaných ambícií. Už len také financovanie kultúry. Zo strany MK SR k nijakým zásadným zmenám nedošlo, štatút umelca, teda právny predpis upravujúci daňové a sociálne náležitosti tvorivých ľudí, je ešte stále v nedohľadne a jediné, o čom vieme s istotou povedať, že sa vykonalo, je zníženie financií na kultúru zo štátneho rozpočtu o niekoľko percent. Už asi piate za posledných desať rokov.

TICHÉ  STRATY

Umelecké profesijné organizácie tiež nebudú spomínať na uplynulý rok práve v najlepšom. Spisovatelia definitívne prišli o svoje priestory na bratislavskej Laurinskej ulici a Syndikát novinárov o svoju lukratívnu budovu v centre mesta. Ostatne, týmto témam sme sa v SNN venovali po celý uplynulý rok. Nepomohlo. Budmerický kaštieľ sa síce začal rekonštruovať, bohvieprečo až na sklonku roka, teda nie v práve v najvhodnejšom čase pre stavbárske práce, ale jeho osud je stále nejasný. V dobrom scenári by sa z neho mal stať priestor pre všetkých umelcov, vrátane zahraničných rezidenčných pobytov, v zlom scenári sa zrekonštruovaný kaštieľ jednoducho nenápadne predá vhodnému záujemcovi. Spočítané a vydelené: umelecké spolky, združenia a zoskupenia pomaly, ale iste atrofovali do stavu, keď už prakticky verejnosť o nich nevie, a takú majú aj spoločenskú vážnosť. Prakticky k nijakému celospoločenskému problému od korupcie po udalosti na Ukrajine nezaujali žiadne stanovisko. Jednotlivci si strážia svoje kontakty na grantové komisie a nastupujúca generácia tvorivých ľudí sa ocitá vo vákuu, o generačnej spojitosti ani nevraviac.

VEREJNOPRÁVNE ROZPAKY

Keď z iniciatívy Slovenských národných novín a Matice slovenskej prebehol v januári minulého roku okrúhly stôl venovaný verejnoprávnym médiám, bola to jediná, v danom roku a na danú tému aj posledná aktivita, na ktorej chceli organizátori otvoriť otázky verejnoprávnosti a jej zástoja v národnej kultúre na Slovensku. Pravda je taká, že RTVS ide logickým „samopohybom“ smerom ku komerčnosti a už ani formálne nedeklaruje ochotu spolupracovať so spoločenskými organizáciami a s umeleckými subjektmi, ktorým leží na srdci naša kultúra. Otázka zastúpenia pôvodnej slovenskej hudby vo vysielaní nielen verejnoprávneho, ale aj komerčných rádií bola tichučko zametená pod stôl a prax nakupovania takzvaných „hotových formátov“ od zahraničných agentúr naďalej prekvitá, ako keby u nás nebolo dosť zdatných scenáristov a dramaturgov. Verejnoprávne médium RTVS sa skrátka drží hesla, že kým komerčné médiá stále hlbšie upadajú do slaboduchých „reality šou“ a nekonečných gýčovitých seriálov, tak aj tá troška umenia musí našincovi stačiť.

MÉDIÁ SÚ TOVAR

Pomerne značný rozruch vyvolal na našej mediálnej scéne avizovaný vstup finančnej skupiny Penta do denníka Sme. Paradoxne najväčší liberálny obhajca trhových princípov sa naraz otočil o stoosemdesiat stupňov a začal niečo zmätené hovoriť o slobode tlače. To, že si jednotlivé finančné skupiny a oligarchovia za posledné dva roky už v podstate celú slovenskú mediálnu scénu, vrátane distribúcie, rozparcelovali, zaniklo potichu v horekovaní nad pomyselnou slobodou slova. V konečnom dôsledku sa vlastne nič nestalo a bežný čitateľ, poslucháč či divák nijaké prevratné zmeny kurzu nepostrehol. Demagogicko-kritický postoj napríklad voči Rusku ostal, rovnako ako bulvarizácia a prenechávanie priestoru rôznym „vyvoleným“, ktorí napospol nemajú kladný vzťah k Slovensku. O čo vlastne novým i staronovým vlastníkom médií išlo, sa dozvieme o rok pri voľbách. Ak budú šikovní ani to nie.

Kultúra je na Slovensku zrejme v súlade s nadpisom tohto článku – ticho podriemkava a zrejme čaká na princa, ktorý by ju odklial zo zimného spánku. Ale to môže trvať tak dlho, že resuscitácia, na ktorú všetci čakáme, už nebude možná.

 Alexander GOCZ ‒ Foto: archív SNN

Text pod ilustráciu: V. Kompánek – Zimná krajina