Povedať pravdu o krutých päťdesiatych rokoch
Ján BÁBIK (1956) pracoval v rokoch 1979 – 2003 v Slovenskom rozhlase ako redaktor literárnej redakcie a po roku 1995 ako vedúci redakcie umeleckodokumentárnej publicistiky. Pripravil okolo dvestopäťdesiat literárnych a dramatických pásiem, dramatizácií z diel slovenskej i zo svetovej literatúry, životopisných hier o osobnostiach kultúry a dejín. Venuje sa procesom v päťdesiatych rokoch. Je autorom štvordielneho cyklu rozhlasových dokumentov Múzy za mrežami o osudoch slovenských spisovateľov väznených v tomto období. Za prvú časť cyklu získal hlavnú cenu na rozhlasovom festivale Prix Bohemia, Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti a Hlavnú cenu Literárneho fondu. Napísal knihu Klenoty v tónoch o vzniku slovenských hymnických piesní.
● Ste autorom rozhlasového pásma Múzy za mrežami – väčšinou o spisovateľoch, ktorí už nežijú. Čo bolo vašou motiváciou?
V rozhlasovom dokumente Múzy za mrežami, doteraz mal štyri pokračovania, som sa snažil priblížiť osudy slovenských spisovateľov, ktorí boli väznení v päťdesiatych rokoch. Podľa mojich skúmaní išlo približne o päťdesiat až šesťdesiat spisovateľov. Tých spisovateľov možno rozdeliť do niekoľkých kategórií – do prvej by som zaradil spisovateľov, ktorí v čase svojho zatknutia pravidelne publikovali – Laco Novomeský, Ivan Horváth, Ivan Stodola, Theo H. Florin (išlo o špičkových slovenských spisovateľov), ďalej menej známi Alexander Vaško, J. C. Pastorello (vlastným menom Jozef Cehula), Karol Guliš, Jozef Telgársky, Vševlad Jozef Gajdoš, Ladislav Hanus, Jozef Kútnik Šmálov a potom to boli mladí ľudia, ktorí v čase zatknutia sa len na spisovateľskú dráhu chystali a až po prepustení začali pravidelne publikovať – Rudolf Dobiáš, Anton Hykisch, lekár Paľo Bohuš, Bibiana Wallnerová. Ďalší nie sú spisovatelia v pravom slova zmysle, ale napísali spomienky o svojom väznení – Anton Srholec, Viktor Trstenský, a potom väzni, ktorí neboli spisovatelia, no za mrežami napísali silnú umeleckú výpoveď o svojej tragédii – Alexander Rodan, Vojtech Belák, Pavol Brodňanský. K väzneným spisovateľom treba prirátať aj tých, čo svoj tragický osud prežívali v gulagoch – Mikuláš Gacek, Dušan Slobodník, Ján Košút, ba aj polyglot Vladimír Krivoš, to bol asi prvý slovenský väzeň v gulagoch už v dvadsiatych rokoch minulého storočia. A zaradil by som sem aj tzv. petepákov – Kornel Földvári, Jozef Tóth. Najhoršie skončil diplomat, spisovateľ a novinár Vladimír Clementis, ktorého v roku 1952 popravili. Výpovede niektorých už mŕtvych spisovateľov som našiel v archíve Slovenského rozhlasu, ktorý je mimoriadne bohatý a predstavuje vzácny kultúrny poklad.
● Prečo ešte v 21. storočí sú biele, nepoznané miesta v našich dejinách?
Päťdesiate roky XX. storočia, tento symbol krutosti a násilia, nie sú v slovenskej literatúre dostatočne preskúmané. A nielen v slovenskej literatúre, ale v histórii vôbec. Aj keď sa publikujú početné články, predsa len pri akomsi globálnom pohľade na päťdesiate roky sa im dávajú relatívne zľahčujúce prívlastky.
Kým normalizácia je krutá, brutálna, tragická – noc, ktorá trvala dvadsať rokov, o päťdesiatych rokoch po Stalinovej smrti, ale najmä o období po XX. zjazde KSSZ sa hovorí ako o období odmäku, oteplenia, a o šesťdesiatych rokoch už vravíme ako o zlatých. V čom vlastne spočívalo to „oteplenie“? Dozvedáme sa, že tu boli už amnestie, revízie procesov, že odsúdení sa dostávali na slobodu. To je len čiastočná pravda, amnestie tu boli, ale na slobodu sa dostalo len niekoľko tisíc politických väzňov, z toho množstva (celkovo sa uvádza, že počet politických väzňov bol v päťdesiatych rokoch dvestotisíc), to bola len kvapka v mori, no prepustení boli najmä vysokí funkcionári komunistickej strany (Josef Smrkovský, Vilém Nový, Ludvík Svoboda, Artur London, Marie Švermová) a brutálni vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia, ktorí boli odsúdení v rámci vnútrostraníckeho boja „za porušovanie socialistickej zákonnosti“ (Juraj Vieska, prokurátor v procese proti Milade Horákovej, Karel Vaš, prokurátor v procese proti generálovi Píkovi, Bohumil Doubek, Vladimír Kohoutek, Leopold Hofman, Bedřich Pokorný, Miroslav Pich-Tůma, Oskar Valeš, Ivo Milén, Josef Pavel). Po prepustení získali pomerne slušné miesta, kým ich obete naďalej živorili v Jáchymove, v Leopoldove, vo Valdiciach a inde.
O politických procesoch v tomto období sa hovorí, že keďže už boli v čase odmäku, tak to už neboli tresty smrti, ale „len“ dvadsať rokov. Oteplenie sa údajne prejavovalo povedzme tak, že v koncentračných táboroch sa zlepšila strava, zmäkčili sa pracovné normy, väzni častejšie mohli písať domov, prijímať návštevy, nuž toto sa považuje za zlepšenie pomerov. Potom prišli dve amnestie, v roku 1960 a 1962, nie pod tlakom reformných síl v KSČ či umelcov alebo zahraničia (tu treba pripomenúť, že demokratické zahraničie sa vtedy takmer vôbec o politických väzňov v Česko-Slovensku nestaralo), k amnestii prišlo v podstate z ekonomických dôvodov, urán už bol takmer vyťažený, jeho ďalšia ťažba, aj keď otrokmi, nebola rentabilná, veľké náklady si napríklad vyžadovala prevádzka koncentračných táborov, stráženie väzňov, tak režim pristúpil na takéto gesto, akože dáva šancu zradcom a nepriateľom socializmu začleniť sa do civilného života.
● Ale netýkalo sa to všetkých...
... ešte aj po týchto dvoch amnestiách zostalo tisíc štyristotridsať „zvlášť nebezpečných“ politických väzňov, a tak „zlaté roky šesťdesiate“ si do roku 1965 odkrútil v base Ladislav Hanus. Docent Alexander Hirner, tvorca Príručného encyklopedického slovníka, bol väznený do roku 1966. Budúceho kardinála Jána Chryzostoma Korca a evanjelického kňaza Jozefa Juráša prepustili až v roku 1968! Osud drvivej väčšiny amnestovaných na tzv. slobode bol v šesťdesiatych rokoch veľmi tristný, mohli vykonávať len tie najpodradnejšie manuálne práce, boli sledovaní ŠtB, museli sa pravidelne hlásiť, nebolo výnimkou, že amnestovaní boli vystavení provokáciám ŠtB, a potom premenili podmienku na ďalší trest. Naďalej sa v šesťdesiatych rokoch tiež zatváralo, súdilo, vyhadzovalo zo škôl či zamestnania, preverovalo, strieľalo sa na hraniciach, odsudzovalo za emigráciu, aj keď už nie v takej miere ako v päťdesiatych rokoch.
Nuž a keď k tomu prirátame aj katastrofálnu ekonomickú situáciu, keď plánované hospodárstvo krachovalo, treba konštatovať, že to boli skutočne „zlaté roky šesťdesiate“. V šesťdesiatych rokoch síce prišlo aj k rehabilitačným procesom, ale skôr išlo o populistické gesto ako o vyrovnanie sa s minulosťou alebo napravenie zločinov, o čom napokon svedčí aj zlý zákon o rehabilitáciách z roku 1968, ktorého jediným pozitívom bolo, že ten zákon vôbec vznikol. Aj v politickom a novinárskom žargóne zločiny, perzekúcie a teror boli nahradené eufemizmami ako „kult osobnosti“ a „deformácie“.
Koho v roku 1968 moc považovala za politického väzňa, naznačuje aj udelenie vysokých štátnych vyznamenaní v máji. Z obetí politických procesov to boli výlučne vysokí komunistickí funkcionári a príslušníci represívnych zložiek, napríklad Gustáv Husák, Josef Smrkovský, Bedřich Geminder, Leopold Hofman, Osvald Závodský, do zatknutia náčelník ŠtB, André Simone. Vyznamenanie dostal aj minister vnútra Josef Pavel, vo februári 1948 hlavný náčelník štábu Ľudových milícií, do zatknutia veliteľ Pohraničnej stráže, potom námestník ministra vnútra a zakladateľ táborov nútenej práce (TNP). Vyznamenaný nebol ani jeden nekomunistický politický väzeň. V bezpečnosti pracovali stále brutálni vyšetrovatelia, v justícii pôsobili sudcovia, ktorí kedysi vynášali drakonické rozsudky.
Môžem byť aj trochu osobný a konkrétny – neviem, čo sa stalo s eštebákmi Zelom, Buberníkom a Davidom, ktorí pri vyšetrovaní do krvi mlátili môjho dedka, viem len, že sudca mjr. justície Antonín Merta, ktorý ho takmer poslal na šibenicu, napokon ho odsúdil na devätnásť rokov. Asi aj za ďalšie procesy získal ešte dve hviezdičky a v hodnosti plukovníka v roku 1968 zastával funkciu náčelníka kancelárie ministra národnej obrany.
Neviem, čo sa stalo s prokurátorom mjr. justície Františkom Zichom, ale dočítal som sa, že sadistický veliteľ koncentračného tábora Rovnost na Jáchymovsku Albín Dvořák, pre svoju nízku postavu prezývaný Paleček, bol v roku 1968 stále v službách ZNB. Ďalších neľudských bachárov dedko v pamätiach spomína len pod ich prezývkami: Panenka, Pamatovák, Sarka Farka, Tatuldo, Napoleonek... Myslím si, že ani jeden sa v roku 1968 nemusel obávať o svoju kariéru a nijaké obavy nemusel mať ani ako penzista s lukratívnym dôchodkom po roku 1989.
● Do akej miery ste narazili na doteraz neznámu faktografiu?
Snažil som sa vytiahnuť neznáme fakty o perzekúciách slovenských spisovateľov v päťdesiatych rokoch. Keď som začal asi pred piatimi rokmi zbierať materiály na reláciu, pamätal som si, že v Romboide po roku 1990 asi štyri roky vychádzal cyklus o prenasledovaných slovenských spisovateľoch. Keď som si preštudoval jednotlivé ročníky, zistil som, že sa tam písalo len o postihnutých spisovateľoch z obdobia normalizácie, z postihnutých a väznených spisovateľov z päťdesiatych rokov je tam jedine Anton Hykisch. Začal som hľadať v prácach o konkrétnych spisovateľoch (Ivan Horváth, Ivan Stodola, Jozef Kútnik Šmálov, Ladislav Hanus, Paľo Bohuš), ale samozrejme som musel vedieť, ktorí boli väznení a mať ich zoznam. Záslužnú prácu urobil v súčasnosti Ján Čomaj, ktorý vo svojich reportážach priblížil osudy encyklopedistov, tvorcov Príručného encyklopedického slovníka, A. Hirnera, F. Oktavca, J. Telgárskeho, ale aj neznámeho spisovateľa Karola Guliša (texty zverejnili SNN, pozn. red.). Chýba však štúdia, ktorá by komplexne spracovávala problematiku väznených spisovateľov.
● Na tú dobu na Slovensku a v živote Slovákov sa teda nemožno pozerať zjednodušene...
Myslím si, že sme si umelo vytvorili legendu ako o najprenasledovanejšom spisovateľovi komunistickej totality Dominikovi Tatarkovi. Samozrejme, bol šikanovaný normalizačnou mocou, ale máme tu okolo pol stovky spisovateľov, ktorí boli v päťdesiatych rokoch postihnutí oveľa krutejšie, boli väznení, odsedeli si približne spolu jedno štvrť tisícročie, teda asi dvestopäťdesiat rokov, niektorým aj skonfiškovali majetky, a o nich, o ich utrpení nevieme takmer vôbec nič. Kým proti rozsudku smrti nad manželmi Rosenbergovcami na západnej pologuli protestovali spisovatelia Jean-Paul Sartre, Jean Cocteau, Bertolt Brecht, Dashiell Hammett, ale aj ďalší umelci ako Frida Kahlo, Pablo Picasso, v Česko-Slovensku v čase politických procesov v päťdesiatych rokoch sa mnohí spisovatelia priam pretekali, kto napíše krvilačnejší článok, básničku či rezolúciu o zradcoch národa, žiadajúc čo najprísnejšie potrestanie.
Kým Francúzsko malo na prelome 19. a 20. storočia svojho Zolu, v Česko-Slovensku sa napriek približne dvestotisíc dreyfusovcom (myslím samozrejme všetkých politických väzňov v päťdesiatych rokoch) nenašiel ani jediný Zola. Preto sa vytvára legenda o odpore niektorých spisovateľov, ale aj o formovaní reformistov vo vnútri komunistickej strany už krátko po Stalinovej smrti. Slovom, dodatočne sa vyrábajú odporcovia režimu z oficiálnych straníckych kruhov. Áno, vznikli v tom čase niektoré umelecké diela kritizujúce vtedajšiu dobu, medziiným aj Tatarkov Démon súhlasu, ale treba si tiež uvedomiť, že vtedy destalinizácia a odsúdenie tzv. kultu osobnosti boli prioritou straníckej línie a zároveň i jednou z úloh kultúrnej politiky. Zaujímavé je, že Tatarka nebol za Démona súhlasu v období, keď sa zatváralo ako na bežiacom páse a vo vyfabrikovaných procesoch sa odsudzovali nevinní ľudia, nijako vážnejšie postihnutý. Docent Alexander Hirner, František Oktavec, Jozef Telgársky, Eduard Tvarožek, tvorcovia Príručného encyklopedického slovníka, odsúdení v roku 1959 na dlhoročné tresty, už také šťastie nemali.
● Hovoríte aj o prelomovej jasnozrivosti Jána Smreka...
Ak chceme vyzdvihnúť skutočne významné literárne dielo z tohto obdobia, tak je to zbierka básní Jána Smreka Proti noci. Je neuveriteľné, že básnik, ktorý miloval život, opájal sa ženskou krásou, bol schopný na takú výstižnú poetickú i politickú analýzu už štyri dni po februárovom prevrate v roku 1948: „netiekla nikde krv, len z môjho srdca./Preto tak nepevne mi sedí hlava.“ A tento deň básnik predpovedal brutalitu nastupujúceho režimu, ktorý v politických procesoch zúčtuje nielen so svojimi protivníkmi, ale aj s oddanými stúpencami: „Žerú sa deti revolúcie/ pes zožral vlastný chvost./Zbohom buď sloboda,/ ach, sloboda, ty skvost.“ Desiateho júna 1950, teda dva dni po vynesení štyroch rozsudkov smrti nad Miladou Horákovou a jej spoločníkmi, Ján Smrek píše Slávičí spev, hádam najsilnejšiu báseň nielen tejto zbierky, ale aj tohto krutého obdobia. Píše ju v čase, keď väčšina umeleckej obce viac z fanatického presvedčenia ako zo strachu podliehala orwellovským hodinám nenávisti. Proti tomuto besneniu stavia Smrek poéziu ľudskosti a súcitu s nevinnými obeťami, ale aj verše plné zdesenia z teroru: „Človeka vešať budú: mužov, ženy, / a, Bože, ty len spievaš, oblačný, / život je nádherný, len ľudský nemá ceny / človek je prach, len vták je zázračný.//... Človek tak umiera jak steblo slamy./V zemi mu dajú hniť, či v hnojnici./Na boží obraz sme? Sebaklamy./Na božiu podobu sú slávici.“
Ján Smrek nebol revolucionár – búrlivák, verše písal v ťažkých chvíľach, ukrýval ich v priečinku stola, nikdy ich nechcel publikovať ani anonymne, ani v zahraničí. Po básnikovej smrti našla rukopis jeho manželka, odovzdala ho susedovi, literárnemu vedcovi Vladimírovi Petríkovi, ktorý ho po roku 1989 edične pripravil na vydanie. Táto neznáma a zabudnutá zbierka by nemala chýbať v nijakej štúdii o päťdesiatych rokoch v slovenskej literatúre!
● Boli spisovatelia väznení v obidvoch totalitách – ľudáckej aj komunistickej?
Spisovateľ a novinár Karol Guliš bol väznený aj za prvej Slovenskej republiky, aj v päťdesiatych rokoch. Evanjelický biskup Fedor Fridrich Ruppeldt, prekladateľ, autor náboženských spisov, bol tiež väznený v obidvoch režimoch. Bizarný je prípad básnika, evanjelického farára Vladimíra Rolka. Za článok v Národných novinách, v ktorom kritizoval režim prvej Slovenskej republiky, bol v roku 1940 odsúdený na tridsať dní väzenia. Po prepustení napísal režimistickú zbierku Na rúbanisku a národnosocialistickej ideológii poplatný cyklus básní Kontinent. Na základe toho bol v roku 1945 zaistený a o rok neskôr odsúdený na osem rokov väzenia. Niekedy sa natíska otázka, akoby asi skončili niektorí spisovatelia, keby sa rovnaký meter uplatňoval aj na ich tvorbu v päťdesiatych rokoch.
Dušan D. KERNÝ – Foto: archív (jb)