Jozef LEIKERT: Poctivá práca sa nikdy a nikde nestratí

ROZHOVOR TÝŽDŇA

Profesor PhDr. Jozef Leikert, PhD., Litt. D., o knihách, škole a láske k histórii. Spisovateľ, básnik, historik Jozef Leikert je prvým profesorom kulturológie na Slovensku. Dva roky bol hovorcom prezidenta SR Rudolfa Schustera a dva roky jeho osobným poradcom. V súčasnosti je dekanom Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Píše poéziu a literatúru faktu, je jeden z najprekladanejších slovenských básnikov v zahraničí. Rozhovor sme pripravili pri septembrovom výročí úmrtia Ladislava Ťažkého, prvého slovenského románopisca, pre ktorého sa aj prispením J. Leikerta zrodil návrh nominácie na udelenie Nobelovej ceny za literatúru.

• Začnem nedávnou minulosťou a vrátim sa k vášmu pôsobeniu v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Práve teraz je to aktuálne, lebo politická a spoločenská pozornosť je sústredená na úrad prezidenta. Jednou z najdôležitejších pozícií v Kancelárii prezidenta SR je hovorca prezidenta. Vy ste tento post zastávali u prezidenta Rudolfa Schustera vyše dvoch rokov. Zažili ste skutočne pre hovorcu dramatickú, úplne ojedinelú situáciu, aké je vaše svedectvo s odstupom času?

Spomienok, zážitkov mám veľa a skutočne rôznych. Najsilnejšie je azda obdobie, keď pán prezident vážne ochorel a jeho život visel na vlásku. Pre mňa ako hovorcu to bola mimoriadne ťažká situácia. Na jednej strane umierajúci prezident a na druhej strane pod oknami nemocnice postávajúci neodbytní novinári, z ktorých niektorí boli viac než nepríjemní. Lekári pod drobnohľadom sa snažili, ako najlepšie vedeli, ale nie vždy všetko vychádzalo, lebo v takýchto zlomových momentoch je mnohé medzi nebom a zemou. A potom tam bola rodina, ktorá kritickú situáciu vnímala mimoriadne citlivo. Ale aj niektorí členovia vlády, ktorí sa správali veľmi zvláštne... Netreba zabúdať ani na českých a na jedného rakúskeho lekára, ktorí prišli pomôcť. Rovnako na veľký záujem svetových politikov ponúkajúcich pomoc. Medzi tými všetkými som sa pohyboval a stál pri prezidentovi, hladný, smädný, obávajúci sa, aby nedošlo k najhoršiemu... Napokon všetko dobre dopadlo, pán prezident akoby zázrakom vyzdravel, aj keď najlepšie viem, že zlom nastal a začalo sa mu zlepšovať po návšteve kňaza, ktorý mu dal pomazanie chorých. Ale dobre viem aj to, že mu najviac pomohli naši lekári a záverečnú etapu dotiahli v Innsbrucku rakúski medici. Naši lekári, až na jedného, urobili všetko, čo mohli a čo sa v tej chvíli dalo. Som im za to povďačný aj za pána prezidenta, ktorý má na niektoré momenty trochu iný názor.

• V čom môže hovorca najväčšmi pomáhať prezidentovi?

Záleží na vzájomnej dôvere a spolupráci s hlavou štátu. Niekedy nastávajú zložité situácie pre obidve strany, najmä keď má hovorca odlišný názor a problém vidí inak. Pán prezident sa k mnohému vyjadroval sám, ale rád zaňho iniciatívne hovoril jeden kolega z prezidentskej kancelárie, čo nebolo najšťastnejšie a často na škodu. Ešteže práca hovorcu či riaditeľa tlačového odboru, ktorú som tiež robil, nespočívala len v „rozprávaní“ za prezidenta, ale aj v iných dôležitých činnostiach. Medzi mnou a pánom prezidentom bol vždy korektný vzťah a snažil som sa mu byť nápomocný aj po ľudskej stránke. Stretával som sa s ním niekoľko ráz cez deň na prijatiach, rokovaniach, ale aj individuálne. Práve stretnutia medzi štyrmi očami boli mimoriadne vzácne, najmä keď mal pán prezident čas, nikde sa neponáhľal a bol uvoľnený. Páčilo sa mi na ňom, že bol mimoriadne pracovitý, cieľavedomý a išlo mu o dobré veci. História ešte raz zhodnotí, čo všetko pre Slovensko urobil.

• Doteraz sme hovorili o domácej pôde – ako to vyzerá v zahraničí, akí sú tam hovorcovia?

Mal som česť sprevádzať pána prezidenta takmer na všetkých zahraničných cestách. Mohol som sledovať prácu kolegov hovorcov nielen pri príprave či počas tlačovej besedy pri oficiálnych stretnutiach, ale aj potom pri neformálnych spoločenských akciách, na ktorých sme prezidentov sprevádzali. Každý hovorca bol iný, rovnako ako bol iný každý prezident. Všetci však boli profesionáli a o svojich „šéfoch“ veľa nehovorili. Mnohé sa dalo vycítiť o ich vzťahu „medzi riadkami“, povedzme aj z toho, ako dotyční hovorcovia či členovia delegácií zareagovali na slovo či gesto svojho prezidenta, alebo z toho, ako sa na nich pozrel... Svoj názor som si vytvoril aj o prezidentoch, ktorých bolo zaujímavé sledovať zblízka a počas rokovaní sa im pozerať priamo do tváre. Nie vždy som mal pocit, že je to ten najsprávnejší muž, ktorý stojí na čele krajiny...

• Ste výraznou postavou slovenskej a českej literatúry faktu, ktorá úspešne začala profitovať zo slobodných podmienok po roku 1989. Paradoxne, práve vtedy sa česko-slovenská scéna rozpadla. V čom to prospelo, resp. neprospelo slovenskej dokumentárnej tvorbe a literatúre faktu?

Nezatracoval by som ani literatúru faktu pred rokom 1989, aj vtedy u nás – v Čechách i na Slovensku ‒ vznikali hodnotné diela, hoci niektoré boli poznačené ideológiou, čo je veľká škoda. Zmena v literatúre faktu, ako vo všetkom, nastala po tzv. nežnej revolúcii. Vtedy sa začali „zobúdzať“ aj autori literatúry, na ktorých sa dovtedy literárni kritici a spisovateľské zväzy pozerali cez prsty, lebo literatúra faktu sa „nenosila“ a istý čas dokonca zaznávala. Podstatné bolo, že medzi slovenskými a českými autormi boli dobré vzťahy. Sympatické je, že Cena E. E. Kischa bola poslednou spoločnou česko-slovenskou literárnou cenou a po rozdelení republiky prvou česko-slovenskou či slovensko-českou cenou. Stál som pri zrode tejto ceny, ktorá sa od roku 1992 udeľuje českým a slovenským spisovateľom literatúry faktu za najlepšie diela literatúry faktu. Neskôr som bol hlavným presadzovateľom, aby spoločná cena ostala aj po rozdelení republiky, hoci niektorí českí kolegovia by boli radšej, keby ostala len českou bez slovenskej účasti. Zaujímavé, že ten istý názor mali niektorí, aj keď cena vznikala, ale Miroslav Ivanov, nestor novodobej česko-slovenskej literatúry faktu a vynikajúci človek, svojou autoritou presadil názor slovenskej časti spisovateľov literatúry faktu, aby to bola spoločná cena. Teší ma, že táto cena stále existuje, aj keď mám pocit, že v ostatných rokoch sa trochu devalvuje, pretože česká strana dáva svojim autorom priveľa cien. Ešteže slovenská časť je pri udeľovaní cien triezvejšia... Hrdý som aj na to, že v roku 1999 som založil a stále organizujem slávnostné odovzdávanie Ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do oblasti literatúry faktu, čo je národná cena za literatúru faktu. Každý druhý rok túto cenu dávame aj českému autorovi literatúry faktu nielen ako prejav ocenenia jeho tvorby, ale aj za spoluprácu so slovenskými spisovateľmi. Som rád, že na môj podnet vznikla v Čechách podobná Cena Miroslava Ivanova, a tá sa každý druhý rok udeľuje aj slovenskému spisovateľovi.

• Vo verejnosti ste sa stali známy pred dvadsiatimi rokmi pôsobením v Gama magazíne, ktorý bol v tom čase najrozsiahlejší spoločenský magazín v Česko-Slovensku. Vďaka vám sa magazín vyprofiloval na kvalitné periodikum, v ktorom boli všetky materiály pôvodné. Ako sa v súčasnosti pozeráte na nevyhnutnosť vytvárať čoraz lepšie podmienky – myslím materiálne – pre tvorcov?

Raz darmo, tvorca okrem spoločenského ocenenia potrebuje aj finančné ohodnotenie, čo mu napokon právom prislúcha za vytvorenie diela. Odmena, honorár by však mali byť na určitej úrovni, nemala by to byť iba almužna, alebo vôbec nič. To je neseriózne, nekorektné a neetické. Ak funguje u nás trhový mechanizmus, za svoju prácu by mal byť v prvom rade zaplatený autor. V súčasnosti je to však postavené naruby, autor dostane najmenej,  neraz ho „vybavia“ iba pár knihami. Dokonca od neho žiadajú, aby si zohnal sponzorov. Pritom nebyť jeho, nemal by prácu ani grafik, ani tlačiarne, ani výrobcovia papiera, farieb, tlačiarenských strojov. Zaujímavé je, že vydavateľ bez mihnutia oka zaplatí tlačiarni, rovnako grafikovi, ktorý dostane podstatne vyšší honorár ako autor, hoci knihu „zalamuje“ pár dní, často len pár hodín, pričom autor knihu píše aj niekoľko rokov. Rozumiem však aj vydavateľovi, ktorý má problém s finančným zabezpečením vydania knihy, pretože ľudia knihy kupujú málo, nehovoriac o vysokom rabate distribútorov a predajcov kníh. Celý systém je zle nastavený. Kedysi mal spisovateľ úctu a vážnosť, považovali ho za „svedomie národa“, dnes o jeho názor takmer nikto nestojí. Podľa toho sa mu dostáva aj ohodnotenie, pričom

kdejaké „hopsandy“ sa majú stokrát lepšie a o popularite ani nehovorím. Našich spisovateľov, intelektuálov takmer nikto nepozná a spoločnosť sa tvári, že ich nepotrebuje...

• Pred niekoľkými mesiacmi ste dostali významné medzinárodné ocenenie Zlatú medailu L. N. Tolstého. Je pre slovenského tvorcu takéto ocenenie vzpruhou?

Určite. Osobne ma teší každé ocenenie. O to väčšmi, ak je udelené čestne, spravodlivo a nie je „kúpené“ či inak zmanažované. Vážim si všetky svoje literárne ceny, lebo som ich získal za serióznu prácu. Pritom vždy pripomínam, že ceny, rovnako ako tituly, človeka veľkým nerobia. Človeka robí hodnotným úplne čosi iné...

• Ste vysokoškolským profesorom, dokonca dekanom fakulty. Aké je dnešné školstvo a akí sú pedagógovia?

Azda nikoho neurazím, keď poviem, že slovenské školstvo nemá dobrú úroveň. Stále sa mení, usiluje sa zlepšovať, ale zdá sa mi, že tieto zmeny nie sú nič platné, keď naše školy zaostávajú za zahraničnými vo všetkých parametroch. Vysoké školy dávno nemajú tú úroveň ako napríklad za čias, keď som ja chodil do školy, nehovoriac o generáciách predo mnou. Veľký rozdiel je aj medzi bývalými a súčasnými pedagógmi. Voľakedy vysokoškolský profesor napísal za život jednu, dve kvalitné knihy, ktoré prežili roky. A dnes? Súčasný pedagóg je „naháňaný“ do publikačnej činnosti a „vyrobí“ toľko knižných výstupov: monografií a štúdií, koľko potrebuje. Žiaľ, neraz sú to kompiláty kompilátov. Nič nové, nič originálne, nič kvalitné. Veda nie vedou, ale naháňaním sa za počtom, čiarkami, aby sa splnili všetky predpísané kritériá.

• Píšete literatúru faktu a poéziu. Ste jeden z najprekladanejších slovenských básnikov. Vďaka čomu sa vám to darí?

Snažím sa robiť poctivú literatúru a veľmi mi nezáleží na tom, aby vychádzala vo vysokých nákladoch. Stačí mi, ak osloví tých, čo majú o ňu záujem. Aj preto nerobím okolo seba „haló“, ako niektorí iní spisovatelia. Nakoniec, som presvedčený, že poctivá robota sa nestratí a kedy-tedy ju ocenia. Teší ma, že o moju poéziu je záujem v zahraničí. Dvojjazyčné knihy mi vyšli v jedenástich krajinách, napríklad v USA, Rusku, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku. Vo Švédsku je to dokonca prvá kniha slovenského básnika. Priznávam, že je príjemné držať v rukách prvý výtlačok, najmä zahraničného vydania knihy. Vtedy som vždy vďačný Bohu, že mi tento pocit doprial. Nedávno som mal veľkú radosť, keď mi v matičnom vydavateľstve vyšiel krásny výber poézie pod názvom Dvojdlaň.

• Máte viacero dobrých priateľov medzi spisovateľmi, ale aj medzi inými umelcami a intelektuálmi. Jedným z nich bol napríklad Ladislav Ťažký, s ktorým ste sa rozlúčili nad hrobom. Smútočné reči ste mali nad rakvami viacerých známych ľudí, ktorých ste si týmto spôsobom uctili.

S Ladislavom Ťažkým ma viazalo pekné priateľstvo, ktoré sa začalo, keď som s ním robil knihu rozhovorov Testament svedomia. Prekvapilo ma, ale aj potešilo, keď ma priatelia spisovatelia požiadali, aby som sa rozlúčil nad hrobom, čo bola aj prosba jeho rodiny. Priznávam, že nebolo jednoduché prečítať v treskúcej zime rozlúčkový prejav. Urobil som to s veľkou bázňou v duši, veď som sa lúčil nielen za spisovateľov, ale za všetkých slušných ľudí, ktorí mali Ladislava Ťažkého a jeho tvorbu radi. Neviem, čím to je, ale viacero rodín sa na mňa už obrátilo, aby som sa rozlúčil s ich blízkym. Keďže išlo o mojich dobrých priateľov, urobil som to rád, aj keď som nikdy nevedel, či rozlúčkový prejav „ustojím“... Pýtali ste sa však na barda slovenskej literatúry: Teší ma, že som do roka po jeho smrti pripravil tristostranový zborník Svedectvá Ladislava Ťažkého a nás ostatných. Dojímavé bolo, keď sme sa viacerí jeho priatelia stretli na prvé výročie jeho smrti nad hrobom a prečítali úryvky príspevkov. Nakoniec som knihu položil na náhrobný kameň, aby si ju Lacko dočítal sám...

• Matica slovenská má vydavateľstvá a tri médiá s dlhou tradíciou siahajúcou k osnovateľom nášho politického života a žurnalistiky osobitne. V čom je, podľa vás, zodpovednosť voči slovenskosti a profesionalite dnes a o čo by sa mali usilovať v budúcnosti?

Vyrastal som na Matičnom čítaní a Slovenských pohľadoch, ktoré sme v našej rodine pravidelne čítali. Dodnes si pamätám, aký som bol šťastný, keď mi v Matičnom čítaní uverejnili prvé básne. Čím som bol starší, tým častejšie som čítal Slovenské pohľady a pozorne sledoval, čo sa deje v slovenskej literatúre. Ako druhák na vysokej škole som si sám vybral tému semestrálnej práce Slovenské pohľady v prvých rokoch vzniku. Bolo pre mňa mimoriadne vzrušujúce skúmať, akými peripetiami toto periodikum prechádzalo. Viem, že som bol s prácou spokojný a s veľkým zápalom som ju prezentoval na hodine. Dodnes beriem do rúk tento najstarší literárny časopis s veľkou úctou. Myslím si, že matičné periodiká majú čo v dnešnej dobe povedať. Musia byť však tvorené múdro, s citom a s rozvahou. Emocionálne, ale bez emócií. Najmä by nikdy nemali podľahnúť vášňam a škriepkam, ale seriózne, pokojne argumentovať, vychovávať, poľudšťovať.

 Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: Martin VRABKO