Písal poéziu, aby jasnejšie videl
V období, keď sa slovenská poézia vyrovnávala s obdobím schematizmu, vstupoval debutom Zem pod nohami (1960) z banskobystrickej literárnej periférie do „veľkej literatúry“ básnik Mikuláš Kováč (18. 5. 1934 – 26. 5. 1992). Pri vstupe na literárnu pôdu sa javil skôr ako „samorast“. Túto jeho situáciu objektívne skutočnosti určovali len minimálne: v čase konkretistického „opíjania poetickým burčiakom“ (M. Kováč) v dôsledku zákernej choroby zápasil o vlastný život. Príčinou boli najmä vnútorné súvislosti poetického výrazu, preto i sám sa priradil k starším generačným druhom – Milanovi Rúfusovi a Miroslavovi Válkovi. Poetickým programom však nezostal v ich „vleku“, ale sa prezentoval ako vyhranená básnická osobnosť.
Od začiatku písal básne bez výkyvov svojím obľúbeným voľným veršom. Pritom básne budoval tak, akoby strihal film. Stále to bola lyrika postavená na prudkých kontrastoch epických fragmentov. Ako poznamenal Ľ. Feldek, „stále to boli verše nielen rovnako múdre, ale i rovnako nepodplatné. Miki Kováč tam, kde mal namierené, prichádzal stále včas: mal namierené iba k nefalšovanej výpovedi o sebe a o svete...“ Poézia sa pre jeho životnú púť stala neoddeliteľnou súčasťou ľudskej aj intelektuálnej existencie. Parafrázujúc jeho obľúbeného poľského básnika Tadeusza Rózewicza písal poéziu, aby jasnejšie videl.
■ MYSLITEĽSKÁ REFLEXIA
Niektoré stykové body Kováčovej poetickej výpovede s generačnými vrstovníkmi sú zjavné ‒ zdegradované básnické slovo pomohol v dobrom slova zmysle znormalizovať i oživením metafory, prisúdiac jej v básni väčší priestor; význam básne odvodil od pravdy zmyslov vo vnímaní konkrétnej, resp. reálnej životnej skutočnosti. Osobitosťou jeho poetickej výpovede bola epická príbehovosť, umocnená mysliteľskou reflexiou. Potvrdil to aj jeho priateľ literárny vedec Viliam Marčok: „Bol bytostným rozprávačom príbehov, svojich, no najmä cudzích príhod.“ Verše naplnil myšlienkami so silnou estetickou a najmä etickou hodnotou, ktoré človečensky varovali pred „odumieraním ľudskosti“ ‒ hlbinným pohľadom do epicentra reálneho života odhaľoval prekvapivé súvislosti individuálneho a intímneho so spoločenským, všeľudským. Každé vypovedané slovo zvažoval akoby na lekárnických váhach, držiac sa pritom vlastnej sugestívne vyslovenej výpovede: „Každé ľudské slovo má byť pravdivé, akoby bolo slovom na rozlúčku.“
Kováčova poézia sa tak stala autentická spôsobom netradičného poetického myslenia, znamenajúceho utrpenie a prebolenie v záujme spolužitia s ľuďmi. Povedané jeho slovami „básnik by sa mal k svetlu, jasu, k harmonickej predstave sveta v jeho zložitosti, a pritom jej prostej ľudskej jednoduchosti premyslieť“.
■ SLOVNÉ FOTOGRAFIE
Pri modelovaní svojej poetiky čerpal veľa podnetov nielen z básnických vzorov, ale aj z prameňov filmovej tvorby (Sadoul, Toeplitz, Ejzenštejn, Pudovkin a iní). V básňach vytváral obrazy strihovou technikou filmovej montáže do podoby „slovných fotografií“. Pod vplyvom filmového umenia sa naučil pracovať s detailom, ktorého funkčnosť využíval v duchu myšlienky Bélu Balásza: „Slza zväčšená cez celé filmové plátno povie o ľudskej bolesti viac ako trhanie si vlasov.“ Poeticky život neopisoval: vychádzal zo zažitého a z precíteného a zasahoval tvrdú realitu života, ktorú zoraďovaním záberov (zostrihom) zachytával v novej básnickej projekcii.
Vstupoval do diskusie o existenciálnych otázkach človeka, ktorého osudom bol ČLOVEK, čo zvýraznil z Bertolda Brechta vypožičaným mottom už v debute: „Človeka nevidí presne ten, kto nevie, že osudom človeka je človek.“ Túto teorému v jednom publicistickom rozhovore s Vlastou Luptákovou bližšie ozrejmil slovami: „Život človeka je vlastne jeho súžitím s inými ľuďmi, čiže život je vlastne spolužitie.“ Funkčne využíval najmä motív slnka, čím dosahoval popri estetickom účinku aj filozofický rozmer ‒ súvisí to aj s kategóriou historického času a s postavením človeka na zemi, ktorá je jedným z ústredných motívov Kováčovej poézie. Poetický kozmos vybudovaný na kauzálnej súčinnosti Zeme a Slnka otváral básnikovi priestor na vyslovenie všeľudských právd. Cez filozofický prienik odkrývania ľudského vnútra zasahoval zásadným spôsobom do života každého človeka, čo ho spätne núti hodnotiť v dialektickej jednote vlastný i vonkajší svet.
■ PILIERE POETIKY
Existenciu života na planéte Zem odvodzoval od Slnka ako jediného zdroja energie pre všetky atmosférické procesy. V tomto kontexte základné piliere Kováčovej poetiky sú vybudované na archetypoch myslenia, ktoré v starogréckom chráme poznania sa spevnili do relatívne ucelenej filozofickej koncepcie. Sú zafixované priamo alebo v rôznych sémantických modifikáciách už v názve niektorých Kováčových básnických zbierok – Zem pod nohami, Zemnica, Pod slnkom, Písanie do snehu. Paralelne s tým sú vo veršoch prítomné základné pojmy existencialisticky ladenej filozofie – smrť, zúfalstvo, nádej, sloboda... Kováčova poetická myšlienková jednoznačnosť sa vyznačovala výrazovou zrozumiteľnosťou, ktorá nemá nič spoločné s banalitou. K uvedenému v jednom z rozhovorov poznamenal, že „vždy som chcel písať poéziu, ktorá spĺňala v prvom rade ‚mysliveckú‘ misiu“, v ktorej dominuje humanistický étos. Veď v centre jeho literárneho záujmu bol človek so svojimi negatívnymi i pozitívnymi stránkami s odpoveďou, resp. hľadaním na otázku, kde tento človek speje, k čomu, o čo sa snaží, čo prežíva, ako prežíva a podobne. Toto boli kľúčové zdroje, ktoré básnicky spracúval od začiatku.
Bol básnikom, ktorý nemusel meniť program, a predsa zo zbierky na zbierku sa ako básnik obnovoval, pretože ho sprevádzala pravda života. Poézia M. Kováča hrala na strunách nie ľudského vyslovovania abstraktných pojmov, ale vážneho ľudského slova, neraz i výkriku a stonov, niekedy i plaču na krajíčku. Nič lacného, rýchleho, chvíľkového, ale trvácneho, stále sprítomňovaného preciťovania ľudských životov.
■ BÁSNICKÁ CESTA
Mikuláš Kováč vo svojej poézii prešiel od spomienok na detstvo, sociálne problémy, od osobných zážitkov z vojnových rokov dlhou cestou básnického i ľudského dozrievania, aby napokon vyjadril synteticky pochopenú myšlienku prirodzeného humanizmu ako zmyslu dejín. Z jeho celoživotnej básnickej výpovede vyplýva jeho zodpovednosť ako človeka i básnika za to, aby obraz prítomnosti predložil svojmu čitateľovi a v básnických obrazoch ukryl posolstvo minulosti a predstavu budúcnosti a takto zachytiť ľudský čas v jeho trojrozmernej podobe. Povedané s Dalimírom Hajkom: „V Kováčových básňach sa nestretneme s málo plodnou, poúčajúcou ‚múdrosťou‘ postupného, zdĺhavého a najmä málo užitočného zbierania, zhromažďovania a vydávania vedomostí, ale skôr s takým typom ľudsky opravdivej myšlienky, ktorá vznikla z neistoty, z pochybovania a zo skúseností neraz bolestných.“
Naznačené kontúry Kováčovej poetiky a tematického zamerania sa prejavovali v Kováčovej celoživotnej básnickej tvorbe. Preto jeho básne sa môžu prihovoriť aj súčasnému čitateľovi, lebo sa v nich prejavuje ako bystrý pozorovateľ života s výrazným humanistickým posolstvom do súčasného nepokojného života v podobe štýlu dôverného rozhovoru s čitateľom. Preto pri príležitosti pripomenutia jeho nedožitých deväťdesiatych narodenín sa priam žiada čítať jeho verše, z ktorých vyžaruje pozitívna energia ohľaduplného, ústretového básnika a nákazlivej chuti rozprávať sa.
Na ilustráciu pripomenieme niekoľko myšlienok z básne NAD NAMI (z básnickej zbierky Pod slnkom, 1986), ktorá vystihuje svojou poetikou a najmä myšlienkovým posolstvom nezameniteľný „kováčovský“ odkaz do dnešných dní:
Zmráka sa / a ktosi neznámy a nášmu snu blízky / tam kdesi vysoko nad nami / priratúva naše Slnko k ďalekým hviezdam a šepká si / verše, ktoré k nám nikdy nedoletia.
Text a foto Július LOMENČÍK