Krompašské rodisko formovalo BARČ-IVANOVU epiku i dramatickú spisbu. Majú Slováci obdobu Dostojevského? Jeden autor sa k jeho tvorbe minimálne priblížil. Je ním významný prozaik a dramatik Július BARČ-IVAN (* 1. máj 1909 Krompachy – † 25. december 1953 Martin). V decembri si pripomíname sedemdesiat rokov od jeho skonu. Bol predsedom matičného odboru v Martine, kde dlhodobo pôsobil aj ako tajomník Slovenskej národnej knižnice, keď ešte patrila pod Maticu slovenskú. Barč-Ivan sa narodil do učiteľskej rodiny, pričom podľa literárneho kritika prof. Imricha Vaška malo rodné robotnícke mestečko Krompachy výrazný vplyv na jeho sociálno-humanistickú epiku i dramatickú spisbu. V tomto meste komínov, hút a robotníkov prvýkrát počul o nezamestnanosti a zažil i jej následky. Lenže ďalší literárny teoretik aj aktívny literát Július Vanovič si všíma aj ďalší, na prvý pohľad nepodstatný detail, ktorý sa prejavil aj v jeho existencialisticky ladenej tvorbe – matkin kalvinizmus.
- SLOVENSKÝ DOSTOJEVSKÝ
Otec bol spišský Nemec neslovenskej orientácie, matka maďarská kalvínka zo Sedmohradska, ktorá sa do smrti nenaučila po slovensky. V Krompachoch vychodil ľudovú školu a meštianku. Vo februári 1921 prežil vo svojom rodisku známu robotnícku vzburu, pričom vývoj a revolučnú radikalizáciu slovenského robotníctva sledoval aj v mestách Spišská Nová Ves, Košice a Prešov, kde neskôr študoval. Práve v metropole Šariša zložil skúšku dospelosti na reálnom gymnáziu. Odtiaľ odišiel na pražskú Univerzitu Karlovu, lenže štúdiá musel prerušiť pre zdravotné problémy. Prijal miesto daňového úradníka v Košiciach a neskôr nastúpil na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov začal prispievať do časopisov a novín Vesna, Národnie noviny, Nový rod, Luk a iné. Na vydanie pripravil prvotinu Tunel a ďalšie práce.
V roku 1931 cestoval po Nemecku a Poľsku a ďalej publikoval beletriu. Debutoval v roku 1933 knižkou najmä sociálnych próz pod názvom Pohádka. V roku 1934 pôsobil v Užhorode ako kaplán a uviedol tu hru 3000 ľudí o problematike nezamestnanosti Slovákov v Amerike. O rok neskôr prijal miesto farára v Pozdišovciach a po čase absolvoval študijný pobyt vo Francúzsku, v Anglicku a v Taliansku. V tom istom roku sa na divadelných doskách objavila expresionisticky ladená hra Človek, ktorého zbili. Napísal prózu Predposledný život a hru Diktátor, ktorá sa napokon neinscenovala (cenzurovaná), na čo autor reagoval článkom Smútok za hrou, ktorá sa nehrala.
Július Barč-Ivan odcestoval do Holandska, kde žal úspech uvedením hry Na konci cesty. V roku 1940 vydal zbierku Predposledný život o hľadaní stratenej lásky a napísal jedinú veselohru Mastný hrniec, v ktorej kritizoval karierizmus. Aj túto hru následne zakázala cenzúra. Nastúpil na miesto tajomníka SNK a vzdal sa služby evanjelického farára.
Imrich Vaško uvádza, že svoje rozhodnutie pôsobiť na pôde Matice zdôvodňoval potrebou byť bližšie ku kultúrnemu centru a získaniu priaznivých podmienok na literárny rast. Najviac cenenú prácu Matka (premiéra 15. 1. 1944) s tematikou krompašskej vzbury tvorí v roku 1943 a tiež vydáva Obežník Slovenskej národnej knižnice. Napísal drámu Neznámy. Aktívne sa zapojil do SNP. Poveria ho ideovým vedením Národných novín; podieľal sa na prvom vydaní ich odbojového čísla v Banskej Bystrici. Po potlačení SNP sa skrýval na klenovských lazoch.
- FILOZOFICKÁ DRÁMA
V roku 1945 už v slobodných pomeroch dopísal drámu Dvaja. Po roku 1946 pracoval v Matici ako štipendista a spisovateľ z povolania. V roku 1947 vznikla dráma v troch dejstvách Veža. Vydal psychologický román Železné ruky (autobiografické črty), drámu Koniec a pokúsil sa o filmovú rozprávku Božia cesta. Napísal aj poslednú hru Poeta laureatus a rukopis próz Podivný vták.
V roku 1950 vážne ochorel a liečil sa v Prahe, Pezinku a Martine. V roku 1953 vyčerpaný chorobou zomrel v martinskej nemocnici. Na dokreslenie dramatikovho osobného života treba dodať, že sa Barč oženil, ale manželstvo mu vydržalo iba tri mesiace. Na konci života trpel Parkinsonovou chorobou a duševnými problémami. Podľa Júliusa Vanoviča išlo o introverta, samotára, tragického ducha, ktorý hovoril málo, no bol všestranne talentovaný. V samote hral na klavír a štúdium teológie si vybral, aby spoza kazateľne využil svoje herecké a literárne nadanie.
Po smrti vyšli reedície jeho diel a tiež sfilmované diela Dvaja, Človek, ktorého zbili, Matka, Mastný hrniec a Neznámy, Barbora, Najatý klaun a Železné ruky. Literárny vedec Pavol Števček ho považuje za dramatika rovnocenného Čapkovi a prirovnáva jeho dielo Diktátor k Bílej nemoci. Usudzuje, že práve v Barčovi môžeme nájsť črty Dostojevského, predstaviteľov absurdnej drámy či severských dramatikov Strindberga a Ibsena. Július Vanovič ho považuje za tvorcu slovenskej filozofickej, modernej tragickej drámy a protoexistencialistu využívajúceho absurditu a fatalitu, ktorý anticipoval tvorbu Camusa, Sartra či Becketta.
Text a foto: Lukáš PERNÝ