Smútok za otcom homunkulov. Aj keď ich priamo nevymyslel a nevynašiel, bol otcom celej plejády homunkulov a zástupmi mutantov, somnabulov, grýfov, polcologoidov, ochechúľ, lebení a nosatcov zaplnil celý svoj výtvarný vesmír. Azda nijaký zo slovenských výtvarníkov – okrem Ladislava Gudernu, ktorý v roku 1968 na protest proti okupácii Česko-Slovenska emigroval do Kanady – sa tak vytrvalo nevenoval surrealizmu ako Karol Baron. Bol to jedinečný umelec, za ktorým smúti nespočetné množstvo jeho zázračných bytostí, no najmä tí, ktorých udivoval svojou eruptívnou obraznosťou a ktorých s rovnakou bizarnosťou a absurdnosťou, aká vyžaruje z jeho jedinečného diela, nečakane opustil pred desiatimi rokmi.
Karol Baron patrí k najvýraznejším predstaviteľom slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia. Narodil sa 13. septembra 1939 v Levoči. Po štyroch neúspešných pokusoch ho napokon prijali na vysokú školu výtvarných umení, kde študoval v rokoch 1963 ‒ 1969 u profesorov Petra Matejku a Dezidera Millyho. Po absolutóriu žil striedavo v Banskej Hodruši a v Žiline, zamestnal sa ako pedagóg v Strednej škole umeleckého priemyslu v Kremnici, ale od roku 1972 si zvolil cestu umelca v slobodnom povolaní. Bola to tŕnistá cesta, lebo v čase tzv. normalizácie až do roku 1986 nemohol u nás oficiálne vystavovať. V roku 1969 totiž vydal Manifest pre seba a o rok pripravil nekonformnú autorskú výstavu v Galérii mesta Bratislavy, ktorú po troch dňoch na pokyn ideologických cerberov zatvorili. To boli bezprostredné popudy na jeho proskribovanie a zaradenie na režimistickú súpisku nežiaducich autorov. O to viac sa o jeho tvorbe písalo vo významných zahraničných odborných časopisoch a otváral sa mu priestor na prezentáciu na medzinárodnom fóre.
■ MIMODIELOVÝ UMELEC
Mal odvahu stáť celý život mimo hlavných prúdov. Mimo výstavných výkladov predajní Dielo. Až po prevrate sa mu dostalo umeleckej satisfakcie, pripravil niekoľko profilových prezentácií a od roku 1995 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole pedagogickej v Nitre ‒ dnešnej Univerzite Konštantína Filozofa. Venoval sa prevažne maľbe, kresbe, ale tvoril aj diela pre architektúru a textilné tapisérie. Vo svojej tvorbe využíval viaceré výtvarné technológie – koláže, pastely, oleje menších i väčších formátov na plátne či sololite, papierové skladačky, asambláže, objekty, ktoré najmä v závere svojej tvorby použil do rozsiahlych, tvarovo rozmanitých priestorových inštalácií.
„Ako umelec bol jedinečný. Našiel si svoj jazyk, mal osobitý rukopis, spôsob vyjadrovania, humor a sarkazmus. K tomu bol precízny maliar, remeselne veľmi zručný a dôsledný vo všetkom. Pritom odviazaný, nad vecou a recesista,“ rámcovala jeho dielo na posmrtnej výstave pred piatimi rokmi kurátorka Xénia Letrichová. „V poetickom svete Karola Barona ožívajú príbehy zázračných bytostí, pulzujú zázraky a ožívajú mystériá. Obrazy hýria farbami, šteklia nápadmi, podpichujú vtipom. Hravosťou vťahujú diváka do magických hĺbok obrazového rozprávania. Je sa na čo pozerať, je o čom premýšľať, je sa nad čím usmiať.“
■ UMELECKÝ SOLITÉR
Prostredníctvom Alberta Marenčina sa Karol Baron na jar 1970 zoznámil s Vratislavom Effenbergom, významným českým surrealistickým teoretikom, a stal sa členom legendárnej česko-slovenskej surrealistickej skupiny. Ako rámcuje výtvarná teória, najmä jeho figurálna tvorba prakticky od samého začiatku tvorí osobitý príspevok v rozvíjaní neosurrealistickej tradície, ktorú obohacuje o špecifické prvky čierneho humoru, absurdných tvarových metamorfóz a drastickej grotesky. Osobitným výtvarným prejavom, vlastnou tvorivosťou, expresiou a dôvtipom s použitím imaginácie a často absurdných prvkov sa radí k solitérom na slovenskej výtvarnej scéne. Vytvára vlastné figúry, mutantov, ktorých tvorí miešaním ľudských, zoomorfných a vegetatívnych elementov.
■ OTEC BAST-ARTOV
Znalec Baronovej tvorby a jeho osobný priateľ PhDr. Pavol Sika pri vydaní bibliofílie Beštiár v roku 1997 v Štátnej galérii v Nitre charakterizoval dielo umelca slovami: „S jemu vlastnou obraznosťou sa nemožno stretnúť nikde. Zjednocuje a prelína sa v nej zoomorfná fantastika s na výsosť humanistickým, presnejšie vitalistickým postojom k svetu, pričom ono mysteriózne zázračno spájania, táto ‚beštializácia‘ postáv a dejov má prastaré kultúrne základy tak vo sfére nášho vedomia i podvedomia.“ Ľudmila Peterajová o „obludnosti“ a mnohých strašných javoch vchádzajúcich do umelcových malieb a pastelov syntetizuje , že „sa stávajú láskavo hravé, ich hrôza sa rozpúšťa v kráľovskej lúčavke estetična. Celý ten zbor nevídaných Baronových príšer Albert Marenčin ‒ ako krstný otec mnohého – presne vkladá do nadrealistického kalendária pomenovaním bast-arti...“.
Aká absurdnosť. Umelec, ktorý obdivoval Paríž, jeho umeleckú atmosféru, ktorej sa túžil nadýchnuť a byť jej súčasťou... V prestížnej parížskej súkromnej galérii Les yeux fertiles pripravil výstavu svojich pastelov z rokov 1968 – 1991. Jej vernisáž bola 27. februára 2004. O dva dni, vraj keď si išiel kúpiť cigarety, ho na jednej z parížskych ulíc zrazilo auto. O dva dni zraneniam podľahol. Karol Baron by mal v septembri tohto roku sedemdesiatpäť...
Emil SEMANCO ‒ Foto: autor
.