Dom kultúry už dostali... a možno si vybavia aj antimečiarovské dôchodky
Vstávajú noví bojovníci. Ako keby išli na batérie Duracell. Vynechať nemôžu ani takú udalosť, ako je otvorenie Kunsthalle v Bratislave. Hneď prvá výstava nesie názov Paradox 90. – Kurátorské koncepcie v období mečiarizmu (1993 – 1998). Takže Mečiar sa takrečeno dostane aj do dejín umenia! No – predsa len – nestala sa niekde chybička? Nebude mu to robiť zbytočnú reklamu?
Ale keď už, predsa len musím priznať, že tu ma trochu prevádzkari z Kunsthalle sklamali – na umelecky založených ľudí sa mi názov zdá trochu chudobný. To taký Vyšinský ani nebol umelec, ale zato jeho žaloba proti protisovietskemu sprisahaneckému bloku už mala nejaký cveng, keď citovala „trockistov, pravičiarov, zinovievovcov, menševikov, eserov, buržoáznych nacionalistov Ukrajiny, Bieloruska, Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu a stredoázijských republík“.
EŠTEŽE SA NAŠLI...
To hlavné sa predsa len dočítame z úvodu k výstave ‒ aká bola pre kultúru nepriaznivá politická situácia, a najmä, ako kurátori a výtvarníci „v tom období s osobným nasadením a v neľahkých podmienkach vytvorili unikátne výstavné projekty“. Tak to už áno! Veď všetci sa ešte dobre pamätáme, aký tu bol teror a akú to chcelo nadľudskú odvahu niečo povedať či spraviť. Ešteže sa našlo niekoľko takých odvážnych hrdinov! Neviem, neviem, či by sa pomaly nemal pripravovať aj zákon o IV. odboji, protimečiarovskom. A možno aj antimečiarovské dôchodky si vybavia! Viem si predstaviť, ako naši hrdinovia niekedy pri sedemdesiatom výročí zhodenia mečiarizmu na ústredných oslavách aj za účasti prezidenta budú spomínať, aká to bola poroba, či ako Húska so Slobodníkom osobne omotávali výstavné siene reakčnými hrdzavými reťazami a ako naši hrdinskí a slobodomyseľní umelci ich s nasadením života trhali a lámali, aj keď tým riskovali niekoľko desaťročné tresty v Leopoldove... Aj keď je možné, že aj potom sa nájdu neuvedomelé živly, ktoré budú bez skutočného poznania mudrovať a tápať v spomienkach, čo asi tak mohlo vystrašiť našu gottwaldovskú mlaď v tých časoch. Žeby Mečiarova veta: „Väzenia sú prázdne a po ulici behá kopa komunistov?“ Báli sa o svojich tatkov? Alebo to, že mohli vychádzať aj všelijaké reakčné a protiľudové plátky, dokonca aj denník, a nedali sa jednoducho zakázať?
UŽ SÚ SPOKOJNÍ
Praví umelci si vždy vážili pravú slobodu slova, a nie nejakú neforemnú anarchiu, keď si nezodpovedné živly dajú na papier, čo im slina na jazyk prinesie. Takže sa nečudujem, že teraz sú už konečne spokojní, keď už vychádzajú iba noviny s tými správnymi názormi. Konečne pluralita, za ktorú sme bojovali na námestiach! Tu treba aj menovite vyzdvihnúť ďalšiu neúnavnú bojovníčku z umeleckých kruhov, súdružku Vášáryovú, ktorá sa stále nevzdáva, chce vyplieniť aj tie posledné hniezda reakcie a volá po zákaze takýchto plátkov, ktoré sa nejakým nedorozumením ešte udržali, alebo aspoň po lepšej cenzúre. Demokraciu si rozvracať nedáme!
Ale keď som už pri novinách, pre lepšiu plastickosť uvediem aj jednu historku z tých temných čias. Jedno ráno som prišiel do práce a na chodbe stála trojica kolegov. Zhodou okolností to boli všetko takí, ktorí mimoriadne úpeli pod knutou mečiarizmu. A natešene sa bavili o tom, ako nejaká organizácia (určite veľmi vplyvná, veľmi informovaná a ešte viac demokratická, len si ju, žiaľ, nepamätám) zaradila Mečiara do celosvetovej prvej desiatky protivníkov slobody tlače. Tak som sa opýtal, odkiaľ sa to dozvedeli ‒ počúvali v noci na krátkych vlnách nejaké zahraničné stanice? Nie, odpovedali, dočítali sme sa to v novinách. Fíha, a to vám ich niekto prepašoval z Rakúska či z Čiech? Kdeže, kúpili sme si ich v našom stánku. Ale to vám ich určite predavačka nejako tajne podsunula zabalené v nejakých iných novinách, aby ju neodhalil nejaký tajný... Na to mi už neodpovedali, pretože buď prehliadli moju hru, alebo možno už aj im začínalo dochádzať, aká je tu vlastne katastrofálna nesloboda tlače.
Ale aby som to nejako vyvážil a aby som sa opäť priblížil k našej hlavnej téme, výtvarnému umeniu, uvediem aj jednu historku z čias niekedy po roku 2000. Teda bolo už po slávnom víťazstve pokrokových demokratických síl. Bol som na výstave jedného priateľa, ktorý za socializmu robil iba také napoly tajné súkromné výstavy, no po novembri sa mohol navystavovať do úmoru. Táto už bola v nejakej súkromnej vile a visel tam aj prehľad jeho výstav. Priam bilo do očí, že ďaleko najviac výstav bolo medzi rokmi 1993 – 1998, a nechýbala tam ani Viedeň či iné zahraničné štácie, no potom už odrazu akoby uťal. Slovenské alternatívne umenie ako keby náhle záhadne stratilo svoju príťažlivosť. (A užitočnosť, chce sa dodať.) Chcel som si zavtipkovať, že veď on je vlastne „mečiarovský“ umelec, ale než som sa k nemu prebil, začal rečniť komisár (sic!) výstavy. Áno, uhádli ste – o mečiarizme. Tak som sa otočil a odišiel som domov.
K samotnej výstave v Kunsthalle hádam iba toľko. Keďže jej napísaným leitmotívom je „odvaha“, potom musím povedať, že vyťahovať sto rokov staré modernistické klišé vo forme záchodovej misy, to už chce naozajstnú odvahu. Asi aby sme si rovno sadli na zadok z toľkej kreativity. Ale ono to tak vždy bolo a bude vo všetkých režimoch – nedostatok talentu sa šikovne nahradí „správnym“ politickým postojom. A termíny ako trockizmus, titoizmus či mečiarizmus sú štýlovo čistým poznávacím znamením konkrétne boľševických propagandistov.
PS.: Ešte aj ten internetový korektor pravopisu má nejaké reakčné spôsoby, lebo stále podčiarkuje „mečiarizmus“ ako nesprávne slovo...
Ján LITECKÝ ŠVEDA ‒ Foto: