Misia solúnskych bratov má trvalé miesto aj v slovenskej známkovej tvorbe. Všetko, čo sa dalo o solúnskych bratoch Konštantínovi-Cyrilovi a Metodovi a ich misijnom pôsobení medzi našimi slovenskými predkami zistiť, historici a vedci zhromaždili, spísali a uverejnili v mnohých učených pojednaniach. Nemienim sa s nimi zrovnávať ani súperiť v objavnosti. Ak mám o týchto svätých mužoch napísať čosi nové, rád by som uviedol pár faktov, o ktorých zrejme nikto nevie, lebo sú o poštovej známke, na ktorej sú svätci zobrazení s najstaršími kostolmi v Nitre a jej okolí a mne sa podarilo pri týchto románskych pamiatkach v Dražovciach a Párovciach načúvať dišpute oboch jej tvorcov – vynikajúcemu grafikovi, akademickému maliarovi Karolovi Felixovi a výtvarníkovi, no najmä skvelému rytcovi poštových známok Františkovi Horniakovi a navyše aj s dôvetkami historika a filatelistu dr. Jozefa Gála, ktorý v sumári zberateľských exponátov o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi a poznatkovo nich nemá azda na Slovensku páru. To sa potom dejiny – aj tie najstaršie - píšu samé!
- ●●
Možno by som nemal pri menách Slovákom blízkych a uctievaných spomínať Husáka a Chňoupka. Ale Gustáva Husáka si nedávno vybrali účastníci televíznej hry Najväčší Slovák medzi desiatich jej finalistov, a keď už máme venovať pozornosť tomuto rodákovi z bratislavskej Dúbravky, ktorý ako jediný Slovák „trónil“ na Pražskom hrade , nemôžeme obísť ani ministra zahraničných vecí v tom čase Bohuslava Chňoupka, rodáka z bratislavskej Petržalky...
S Husákom sa mi nikdy nepodarilo hovoriť, aj keď som pár raz stál pri ňom veľmi blízko, najmä keď pozýval mládežnícky výkvet na Hradčany. Zato s bývalým dlhoročným šéfom rezortu diplomacie sme niekoľkokrát sedeli aj vis a vis, a keď dopísal knihu Andy, Andy o hviezdnom opartovom umelcovi Warholovi, ktorého rodičia pochádzali z rusínskej obce Mikova, požiadal ma, aby som mu „v mne dobre známom prostredí“ robil pri uvádzaní knihy v medzilaboreckom Múzeu moderného umenia Andyho Warhola spoločníka.
- ●●
Ak si Chňoupek čosi vo svojej kariére diplomata zvlášť cenil a vysúval do popredia s osobitným dôrazom, bol to práve jeho zástoj pri rokovaniach s Vatikánom a podiel na udalostiach, ktoré vrcholili 6. júlom 1978 ustanovením slovenskej cirkevnej provincie Rímskokatolíckej cirkvi, čo sa teraz pripisuje ako veľká zásluha najmä Gustávovi Husákovi.
Svätá stolica 30. decembra 1977 oznámila dve pápežské konštitúcie, ktoré sa nezmazateľne zapísali do slovenských dejín.
„Trnavskú apoštolskú administratúru povyšujeme na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihujeme na hodnosť metropolitného sídla,“ to sú slová pápeža Pavla VI. z buly Qui Divino, na ktoré Slováci čakali od rozpadu Svätoplukovej ríše vyše tisíc rokov! Ďalším dokumentom Praescriptionum saosanti určil Vatikán aj hranice diecéz.
Slávnostné vyhlásenie Slovenskej cirkevnej provincie sa uskutočnilo 6. júla 1978 v Chráme sv. Jána Krstiteľa v Trnave. A ako zdôrazňuje prof. Viliam Judák, „Svätá Stolica tak uznala suverenitu Slovenska ešte pred vznikom samostatného štátu.“ A prof. Milan S. Ďurica doplňuje: „Trnavskému arcibiskupovi ako metropolitovi Slovenska podriadil všetky slovenské diecézy, ktorých biskupi sú jeho sufragánmi. Prešovskému biskupovi gréckokatolíckej eparchie byzantského rítu, ktorá je cirkevnoprávne podriadená priamo Svätej Stolici, nariadil, aby sa zúčastňoval na pastoračných podujatiach Trnavskej cirkevnej provincie.“
Význam provincie vzrástol, keď boli po roku 1989 menovaním nových biskupov obsadené všetky slovenské diecézy... Vznikom samostatnej Slovenskej republiky nadobudli spomínané udalosti mimoriadnu strategicko-politickú dôležitosť a Slovenská pošta v roku 2003 na to reagovala emisiou známky k 25. výročiu ustanovenia Slovenskej cirkevnej provincie.
- ●●
Jej predobraz vytvorila cyrilometodská misia a menovanie Metoda za panónsko-moravského arcibiskupa v roku 870. Pápež Ján VIII na žiadosť kráľa Svätopluka zriadil v roku 880 diecézu v Nitre, ktorá tiež patrila pod právomoc arcibiskupa – metropolitu Metoda. K tomuto biskupstvu patrilo územie dnešného Slovenska ako aj severnejšia časť Panónie. Po vojenských nepokojoch a rozvrate sa o obnovu cirkevnej organizácie usiloval aj Mojmír II. a na jeho žiadosť dal pápež Ján IX. vysvätiť arcibiskupa a troch biskupov – sufragánov. S najväčšou pravdepodobnosťou bol tým nástupcom Metoda jeho blízky spolupracovník sv. Gorazd, ktorý pochádzal z nášho územia, možno z Močenka...
„Reč je ako slnko, čo nad nami svieti, ako vzduch, čo dýchame, ako každodenný chlieb, ktorý jeme. Stojí pri každom človekovi ako mať pri kolíske svojho dieťaťa“, napísal prof. Matúš Kučera v úžasnej knihe Slovensko v dobách stredovekých o misii Cyrila a Metoda medzi starými Slovákmi, ktorí sa ako bývalí barbari strojili prežiť prvú kultúrnu revolúciu – revolúciu ducha. Na jej začiatku bolo šestnásť zjednotiteľských Mojmírových panovníckych rokov a posolstvo jeho synovca a nástupcu Rastislava mladému byzantskému cisárovi Michalovi III.: „Aj keď sa ľudia naši odvrhli od pohanstva a podľa kresťanského zákona sa držia, učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú vieru kresťanskú zvestoval...“
Panovníkovo rozhodovanie nebolo dlhé. Najvhodnejší sa mu videl učený Konštantín, ktorý sa ani nie pred rokom vrátil z náročnej diplomatickej cesty k Chazarom, kde okrem iného v Chersone s bratom Metodom na akomsi ostrovčeku naďabili na veľkú archeologickú cennosť – vykopali kostru martýrskeho pápeža Klimenta, ktorého tu koncom 1. st. n. l.oročia po Kristovi pohania mučili a s kotvou na krku utopili...
„Viem, Filozof,“ oslovil ho cisár, „že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať, iba Ty... Pojmi svojho brata Metoda, lebo vy ste Solúnčania a Solúnčania všetci čisto sloviensky rozprávajú.“
„Hoci som ustatý a chorý telom, s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená v svojom jazyku,“ nepriečil sa veľmi Konštantín, keď sa dozvedel o panovníkovom úmysle vyslať ho k veľkomoravským Slovienom.
Po zápornej odpovedi len ticho a odovzdane poznamenal: „Kto môže na vodu reč písať?“
Ešte v Carihrade však zostavil prvú slovanskú abecedu, ktorá mala 38 znakov pre všetky hlásky a začal do nej prekladať prvé evanjelium:„Iskoni bě slovo i slovo bě u boga i bog bě slovo – Na začiatku bolo slovo...“
Lebo – ako neskôr napísal v Proglase – prvej básni v slovienskom jazyku: Bez kníh sú nahé všetky národy...
A takto staroslovienčinu ako bohoslužobnú reč popri hebrejčine, gréčtine a latinčine neskôr obhajoval pred tribunálom trojjazyčníkov v Benátkach na ceste do Ríma, kde po jej uznaní „všetci zhromaždení až ústa otvárali nad krásou slovienskej liturgie.“
„Či neprichádza dážď na všetkých rovnako? Či slnko takisto rovnako nesvieti na všetkých? Či nedýchame vzduch všetci rovnako? Nehanbíte sa len tri jazyky spomínať a nariaďovať, aby ostatné národy a kmene boli slepé a hluché?
- ●●
„Tak, čo bolo na začiatku?“ pýtal som sa umelcov aj predstaviteľa našej prestížnej filatelistickej výstavy Nitrafila, pátrajúc po známkarských pohnútkach a inšpiračných zdrojoch. To, čo mi o práci na známke a východiskách k nej, no nielen o nich, povedali, som už vlastne vyrozprával. Strávil som s nimi a v starobylej Nitre celý deň. Pobudli sme v ateliéroch, v pracovniach, pri najstarších slovanských kostolíkoch v Dražovciach a Párovciach aj pri rozvalinách stredovekého objektu pod Zoborom, kde kedysi stál slávny benediktínsky kláštor sv. Hypolita. Odborníci a archeológovia ho stále odkrývajú a spájajú nielen s cyrilometodskou misiou a dvomi Zoborskými listinami, najstaršími listinnými dokumentmi z nášho územiam, ale aj s menami ďalších svätých - pustovníkov sv. Svorada a sv. Benedikta, čo tu v jaskyni, a mladší z nich aj na trenčianskej Skalke, azda sebatrýznením privolávali ozvenu staroslovienskej liturgie a sprítomňovali odkaz svojich rehoľníckych predchodcov: Gorazda, Klimenta, Nauma – mnícha Chrabra... A ďalších skoro dvesto učeníkov, ktorých na pôsobenie medzi Slovanmi a okolitými národmi začali vychovávať a učiť sv. Cyril a sv. Metod.
Lebo bez kníh sú nahé všetky národy...
A také národy pomaly ani nemajú čo dať na svoje známky – uzatvárali debatu moji traja nitrianski sprievodcovia. A nie bez istej dávky hrdosti dodávali, že Slovákom nehrozí, aby sa im minuli námety a motívy na zúbkované obrázky, čo sú aj najvýrečnejší poslania o krajine a jej dejinách.
Text a ilustrácie: Emil SEMANCO