Citlivá poetka s erbom melanchólie
Spisovateľka Maša HAĽAMOVÁ reagovala svojou tvorbou na osobné tragédie aj na smrť vnuka Jozefa Miloslava Hurbana. Narodila sa 28. augusta 1908 v Blatnici. Krátko pred obchodník, pracoval v Strednej Ázii. Neskôr bola podľa matkinej poslednej vôle zverená pedagogičke a spisovateľke Oľge Textorisovej, s ktorou ušla pred násilnou maďarizáciou do Starej Pazovy v Chorvátsku. Späť sa vrátili až po rozpade Rakúsko-Uhorska koncom roka 1918.
Po maturite na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave sa zamestnala ako úradníčka v Novom Smokovci, kde sa zoznámila so svojím manželom a životnou lásku ‒ o desať rokov starším doktorom Jánom Pullmanom. V roku 1930 sa vydala a spolu s manželom žili vo vile Marína na brehu Štrbského plesa, kde mal MUDr. Pullman ordináciu. Ako vynikajúca lyžiarka sa tiež stala v roku 1935 rozhodkyňou na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese. Po manželovej smrti v roku 1956 sa z Tatier presťahovala do Martina a pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta. O dva roky neskôr odišla do Bratislavy, kde až do roka 1973 pôsobila vo vydavateľstve Mladé letá.
■ OSAMELÁ BEŽKYŇA
V básnickej tvorbe nadviazala na symbolizmus, no cítiť v nej i baladickosť slovenskej ľudovej poézie a vplyv českého básnika Jiřího Wolkra. Básnický štýl Maše Haľamovej je však svojský, ojedinelý, a preto ju literárni vedci označujú za „osamelú bežkyňu“ a „Poetu doctus“ ‒ učeného básnika, ktorý získaný talent rozvíjal a postupne zdokonaľoval.
Okrem poézie písala príbehy pre deti a mládež, je autorkou viacerých spomienkových esejí a venovala sa aj prekladateľstvu z lužickosrbskej, českej a ruskej literatúry. Zomrela ako osemdesiatšesťročná 17. júla 1995 v Bratislave.
Maša Haľamová nebola z hľadiska kvantity tvorby práve najplodnejšia autorka, vydala iba tri zbierky poézie. Medzi vydaním druhej zbierky Červený mak a poslednej zbierky Smrť tvoju žijem navyše uplynulo tridsaťštyri rokov. Napriek tomu zanechala v slovenskej literatúre nezmazateľnú stopu a stala sa inšpiráciou pre nadchádzajúce generácie básnikov.
■ VERŠE JEDNODUCHOSTI
Poéziu Maše Haľamovej výstižne charakterizoval literárny vedec Michal Bartko v eseji Poézia prostoty (Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1983): „V jej básňach nenájdete báseň bezstarostnú, bez baladického podtextu, jej erbom je melanchólia, vždy jej niečo chýba, vždy za niečím žiali, vždy po niečom prahne.“
V jej poslednej zbierke Smrť tvoju žijem, ktorá vyšla desať rokov po smrti autorkinho manžela v roku 1966, sa dostáva do popredia motív smútku nad stratou milovanej osoby. Útle dielo je rozdelené na dve časti a mottom prvej z nich, nazvanej September, sú verše z básne Laca Novomeského: „Až po ten záchvev, čo sa volá láska, / proste len láska, hoci ňou, / iba ňou sa bráni život zraňovaniu.“ Tie akoby predznamenávali celý charakter knihy, presiaknutej melanchóliou. Najdôležitejšie posolstvo básní však tkvie v tom, že v smútku nezotrváva, usiluje sa ho poraziť a pokorne prijať údel, ktorý ju postihol. Zbierku síce vydala až desaťročie po manželovej smrti, no pracovala na nej dlhší čas, o čom svedčia verše z básne Na Silvestra: „Päť rokov prešlo ako sen, / päť rokov bez Vás, / a predsa kedysi boli sme ‒ Vy i ja.“
Popri ústrednom motíve smrti manžela však poetka v zbierke spracúva aj inú udalosť. V Balade o utopenom hercovi čitateľom pripomína tragickú smrť herca Srbského národného divadla v Novom Sade a Slovenského národného divadla v Bratislave Svetozára Sveta Hurbana (najmladšieho vnuka Jozefa Miloslava Hurbana), ktorý sa 30. júla 1933 počas dlhého plávania v Dunaji v srbskom meste Zemun (dnes súčasť Belehradu) utopil. Tragiku tohto úmrtia podčiarkujú slová: „To nie je potlesk publika, / čo vďačí hercovi. / To vlna o kameň jednostaj tlieska / v suchom jelšoví. / Z vyschnutej zeme / dych vrbín uniká.“
■ Z HLBINY SMÚTKU
Trochu viac radosti badať v nasledujúcej básni Kruhy na vode, kde svetielko nádeje prináša jar a kolobeh života: „Počúvaj, spievajú o jari, / o brehoch plných kvietia, / o bielom venci milujúcich rúk, / o našej mladosti, o noci / s hviezdami, / o vykúpení z múk. / Zdvihni svoj obraz z hladiny, / pozri, aký je krehký. / Odhora ide dravý prúd, / čo nájde, roztriešti. / Za vlnou vlna
bez konca / pesničku novú spieva. / Z hlbiny voda vystrekla. / Kruh v kruh sa uzaviera...“
Svoj dávny bôľ za dávno zosnulou matkou a nesplnenú túžbu po dieťati vyžalovala v básni Predsavzatie, ktorá je aj akýmsi manifestom vnútornej sily a nezlomnosti človeka navzdory okolnostiam: „Tak zdediť smútok duše / matky umučenej / a život neprekliať / a nezlorečiť ranám. /
Piť horkosť sivých dní / z nádoby preplnenej / a smädu nezhasiť / prameňom živých vôd. / Mať úsmev na tvári po slze, / ako ja mám, / k oceli kalenej / neutiecť v beznádeji. / Nedať sa prízrakom / zelených brieždení / po nociach bez milosrdenstva slov. / Z bolesti v silu rásť. / Vystačiť s pokorou. / I keď pre úsmev dieťaťa, / čo nikdy/nepatril mi.“
Prvé dva verše básne poukazujú na ťažký život matky Maše Haľamovej, ktorá sa zamilovala do mladého evanjelického kaplána Janka Obucha. Keďže rodina nesúhlasila s jej voľbou, musela sa svojej lásky vzdať. Nešťastný kaplán spáchal samovraždu (načo odkazuje verš: „k oceli kalenej neutiecť v beznádeji“) a Oľga Peniažková, matka budúcej poetky, sa ako dvadsaťšesťročná vydala na radu svojej priateľky Oľgy Textorisovej za päťdesiattriročného bohatého obchodníka Jozefa Haľamu, pričom sa starala aj o jeho šesť detí ‒ polosirôt, ktoré mal z predchádzajúceho manželstva. Z tohto zväzku vzišli ďalšie dve deti (Maša a jej brat Jozef) a po necelých deviatich rokoch, vo veku tridsaťpäť rokov, spisovateľkina matka zomrela na tuberkulózu.
Text a foto: Pavol IČO