Menom sa identifikujeme, vyjadrujeme príslušnosť k spoločenstvu
Prečo sa voláme Slováci
Milan S. ĎURICA – Foto: archív SNN - Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Ak stretneme dospelého človeka, ktorý nie je vstave pohotovo a jasne odpovedať na otázku: Ako sa voláte?, ale začne čosi nesúvislo bľabotať, celkom spontánne a opodstatnene zapochybujeme o jeho zdravom rozume. Meno je totiž prvotným komunikačným prejavom osobnej individuality, prostriedkom identifikácie osoby, ale aj jej genetických väzieb, jej príslušnosti k rodine, k rodu alebo ku kmeňu. Podobne ako jednotlivci aj národy majú svoje menové označenia, národné názvy alebo etnonymá. My sa už dlhé storočia menujeme Slovákmi.
Pre absolútnu väčšinu, ba možno povedať takmer pre všetkých príslušníkov nášho národa je tento názov čímsi jednoduchým, jasným a jednoznačným Problémy okolo tohto mena vznikli a tuho sa držia pri živote v určitých kruhoch vedeckých pracovníkov, najmä v oblasti jazykovedy a dejín. V odbornej literatúre – a pod jej vplyvom aj v najširšej publicistike – sa o Slovákochhovorí a píše ibatak od Ľudovíta Štúra, najviac ak od Antona Bernoláka. Ale nechýbajú ani takí,ktorí zastávajú mienku, že o Slovensku – ide o bezprostrednú odvodeninu z etnonyma Slovák/Slovenka – možno hovoriť iba od roku 1918. (Tak mi to povedal vo verejnej besede po mojej prednáške v Bratislave v roku 1990 jeden z našich vysoko kvalifikovaných historikov.) Pred týmito časovými dátami títo vedeckí pracovníci Slovákov nepoznajú. Ak už musia hovoriť o obyvateľoch Slovenska, tak sa uchyľujú k opisným slovným akrobatizmom, ako trebárs „slovanskí predkovia Slovákov“, „nitrianski Slovania“, „moravskí Slovania“, ba na označenie arcibiskupom Metodom vymenovaného nástupcu Gorazda radšej použijú spojenie „najvzdelanejšia osobnosť nitriansko-moravského duchovenstva domáceho, nitrianskeho pôvodu“, len aby, božechráň, nevyslovili meno Slovák. A tam, kde sa to bojazlivo opísať nedá, poslúžia si pseudovedeckými formami Slovien, adj. sloviensky. Zaujímavé je pritom, že si netrúfajú na ženskú formu Slovienka.
■ FAKTORY ETNOGENÉZY
Každý, kto iba vážnejšie oňuchal najstaršie zachované i novšie historické texty v slovanských jazykoch, musí vedieť, že vo všetkých tých dokumentoch sa označujú slovanské národy kolektívnym názvom Slovjan, Sloven, Slovän. Ide tu o prepis z hlaholského alebo cyrilského písma, ktoré v druhej slabike najčastejšie – ale nijako nie výlučne – obsahuje písmeno jať. Nuž nikto nevie, ako naši slovenskí predkovia z 9. storočia vyslovovali tejto graféme zodpovedajúci zvuk. Určite to bola slabikotvorná samohláska, dosť pravdepodobne veľmi široké e blížiace sa výslovnosti a, ale s ľahkým nádychom jotizácie. Dá sa totiž vychádzať zo staroslovenských názvov písmen abecedy, ktoré slúžili aj ako didaktická pomôcka. Tento názov bol, ako sme spomenuli, jať. Že to však neznelo ako naša dvojhláska ia môžeme usudzovať napríklad z toho, že v staroslovenských textoch, ale aj v ich bulharských a ruských redakciách často pri prepise latinských klasických výrazov tieto texty používajú jať tam, kde je v pôvodnom latinskom výraze ae. Osobne si myslím, že výslovnosť staroslovenského jať bola veľmi blízka nášmu slovenskému ä, ktoré, bohužiaľ, už mizne z našej súčasnej výslovnosti. V zachovaných súvislých textoch, ktoré pochádzajú z 12. – 14. storočia, nachádzame v tých istých výrazoch – konkrétne v názve Sloven, Slovan, Slovjan – striedavo jať, ale aj e, z čoho možno usudzovať, že sa už výslovnosť blížila alebo identifikovala s e: Sloven.
A z tohto najstaršieho označenia všetkých Slovanov priamo a bezprostredne pochádza aj náš dnešný etnický názov Slovák. Až do 13. – 14. storočia si naši predkovia zachovali pôvodnú formu Sloven, celkom tak, ako sa napríklad naši severní slovanskí susedia nazývali Poľan. Jazyková diferenciácia súvisela s etnogenézou, ktorú podmieňovali rozličné faktory: geografická vzdialenosť od pôvodných spoločných sídel, kontakty s inými etnickými skupinami, ale najmä dva hlavnéfaktory, ktorými boli štátnosť a kresťanstvo.
Naši slovenskí predkovia v tomto ohľade predišli ostatných Slovanov stredoeurópskeho priestoru o dobrých sto až stopäťdesiatrokov. Preto si zachovali svoj pôvodný názov Sloven, kým ostatné slovanskékmene, ktoré sa neskôr zapojili do tohto historického vývinu, cítili potrebu označovať sa inými názvami, lebo sa už necítili byť členmi tohto istého spoločenstva, ktoré si vytvorili naši slovenskí Sloveni. Niekedy v 13. – 14. storočí etnické názvy Slovanov v našom kultúrnom priestore zamenili koncovky -en, -an, -in, na doteraz zachované -ák, ak, (Sloven – Slovák, Poľan – Polak, Rusin – Rusnak). Zaujímavé je pritom konštatovať, že u nás Slovákov sa táto zmena zaužívala iba pre podstatné meno mužského rodu, kým pre všetky ostatné formy nám ostali pôvodné: Slovenka, Slovensko, slovenský.
■ POCTIVÉ A NÁRODNÉ
Nuž a odkiaľ sa potom vzali tie bežné „učené“ formy Slovien, sloviensky?
Hádam máloktorí z tých, čo ich užívajú, vedia niečo o tom, že až do roku 1883 sa nikomu na svete o takýchto prepisoch ani len nesnívalo. Všetci vzdelanci, ktorí sa zaoberali týmito otázkami – a nebolo ich veľa – označovali najstaršie formy literárnych pamiatok Slovanov ako staroslovenské, prípadne starobulharské. V spomenutom roku mladý český slavista Dr. Jiří Polívka – vynikajúci žiak zakladateľa „Pražskej školy“ slavistiky, ktorý povýšil na „dogmu“ svoju teóriu o slovenčine ako čírom nárečí českého jazyka, prof. Jana Gebauera – uverejnil v Slovanskom sborníku článok Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovensky? V tomto článku navrhol, aby sa v češtine namiesto dovtedy všeobecne zaužívaného výrazu jazyk staroslovenský začalo písať staroslověnský. Uvedením tejto typickej českej litery ě do označenia jazyka, ktorým písali sv. Cyril a Metod a nimi vyškolení žiaci, Polívka utvoril akýsi optický súvis medzi češtinou a týmto najstarším kultúrnym jazykom Slovanov, čím pomáhal vylúčiť, celkom v duchu Gebauerovej teórie, jestvovanie slovenského jazyka a Slovákov už v 9. storočí. Napriek tomu, že išlo o prvú uverejnenú prácu mladého autora, celá „Pražská škola“ si návrh promptne osvojila a začala písať o Slověnoch a o slověnskom jazyku.
V tejto škole sa formovali aj všetci slovenskí slavisti, ktorí nemali možnosť nenasledovať úzus svojich českých učiteľov. Iba počas puristickej reakcie slovenských jazykovedcov, a najmä počas prvej Slovenskej republiky začali slovenskí jazykovedci písať namiesto českého ě, ktoré slovenská abeceda nepozná, dvojhlásku ie, teda Slovien,sloviensky.Keďže tento úzus nemá nijaké striktne vedecké opodstatnenie – a dnes sú jasné jeho politicko-hegemonistické korene – bolo by načase, aby sme sa my Slováci vrátili k pôvodnému, historicky aj jazykovedné podloženému úzu, ktorý – ako sa to robí vo všetkých kultúrnych národoch – označuje rozličné vývojové fázy jazyka a národa adjektívami starý,najstarší, stredoveký, novší, súčasnýa pod., ale vždy s jasným vzťahom k poctivému národnému menu, ktorým je v našom prípade Slovák, Slovenka, slovenský.